Len dva dni po príchode z dovolenky v Slovinsku a vyčerpávajúcej ceste s dvoma deťmi na palube som znovu sedel v aute. Cestoval som tentokrát sám zo Žitného ostrova na Kysuce a rozhodol som sa pre okresné cesty. Potreboval som si usporiadať myšlienky, byť chvíľu sám, inštinktívne šoférovať a sledovať krajinu. A k tomu som hľadal nejakú hudbu v obale na CD, ktorý mám stále v aute. Nič mi nejako nesedelo, až kým som si neuvedomil, že v priečinku mám aj dve CD od šéfredaktora tohto časopisu, ktoré mám recenzovať. Siahol som po Iam Planet – On the way to antarctica. Z pochopiteľných dôvodov som v tej chvíli neštudoval booklet, len som vložil CD do slotu prehrávača. To, čo sa stalo potom, neviem dobre popísať. Proste to sadlo. Všetko. Hudba, ktorá mi sadla k myšlienkam, ku krajine aj k rýchlosti okolo 90 km/h. Hudba pokojná ale živá, emotívna, ale nie sentimentálna, klavír melodický aj perkusívny – glassovský (v tom najlepšom zmysle slova), sláčiková sekcia, ktorá nevydiera. Súčasná vážna hudba v kontexte. Deväť skladieb bez textov, ale s názvami, podnecujúcimi predstavivosť. Naozaj liek - v zmysle názvu siedmej skladby - Too many stories have been told. Obal tejto minimalistickej hudby je tiež minimalistický, pripomínajúci album z edície New Classic od ECM. A pokojne si ho vložte medzi ne.
****
JÁN GLEMBA