Na koncerty do zahraničia sa obvykle vyberáme za zvučnými menami overenými časom, ktoré sme si kedysi nemohli dopriať. Keď však niekto, koho považujete za autoritu nezaváha precestovať 1600 kilometrov kvôli koncertu speváčky, ktorej meno ste jakživ nepočuli, spozorniete. Ak nie ste práve fanúšik Jeffa Becka alebo rock and rollu, pravdepodobne vás mohol pred pár rokmi zaujať aj status Fedora Freša: „Ideme do Londýna na koncert Imeldy May. Veď prečo nie?“ Dnes už vieme, že v prípade znalca žánru, v ktorom o sebe Imelda dala svetu vedieť, to nebola náhoda a výlet musel stáť za to!
Imelda May sa narodila v roku 1974 v Dubline, kde študovala, akože inak, umenie a grafiku. Už ako 16-ročná začala vystupovať v dublinských kluboch, kde ju ako neplnoletú nechceli často ani vpustiť. Učaroval jej rockabilly. V tomto plnokrvnom štýle sa stala hviezdou. Prispôsobila tomu svoj imidž, ktorého súčasťou bola až donedávna blond rulička nad čelom. V roku 1988 presídlila do Londýna. Tu sa začala jej hviezdna kariéra. Spolupracovala s Mikeom Sanchezom, britskou hviezdou rhythm & blues. Dokázala upútať charizmou a drajvom, ale jej hlavnou prednosťou bol zvonivý hlas, ktorého vzorom boli Billie Hollyday, Elmore James a samozrejme hviezda rockabilly, Wanda Jackson. Imelda postavila skvostnú kapelu, ktorej základným kameňom bol gitarista a skladateľ, Darrel Higham. Spolu s ním skladá piesne v štýle rockabilly, ale zabŕdne aj do blues, či soft jazzu. Úspech debutového albumu „No Turning Back“ z roku 2003 viedol k turné s populárnym Jools Hollandom. Druhý album „Love Tattoo“ vychádza v 2008 roku. Ihneď sa umiestnil na vrchole írskeho albumového rebríčka a zožal priaznivé kritiky aj v Británii. Povzbudená týmto úspechom a neustálym koncertovaním zostavila materiál aj pre tretí štýlový album „Mayhem“ (2010), ktorý opäť zaznamenal veľký úspech.
Imelda si okrem toho zaspievala s množstvom svojich obľúbencov z prvej ligy, medzi ktorými nechýbali Van Morrison, David Gilmour, Robert Plant, Elvis Costello či Lou Reed. Rozhodujúce pre jej kariéru však bolo hlavne spoluúčinkovanie s hviezdnym Jeffom Beckom počas pamätného koncertu na počesť Les Paula v Iridium Jazz Club v New Yorku v roku 2010. Koncert sa uskutočnil k jeho nedožitým 95. narodeninám a repertoár tvorili skladby z 50. a 60. rokov, ktoré tu legendárny gitarista a vynálezca s veľkou chuťou hrával takmer každý týždeň až do svojej smrti roku 2009. Tento gig bol zaznamenaný aj na CD a DVD a Imelda May sa konečne dostala do povedomia poslucháčov po celom svete. Nasledovalo úspešné americké turné ktoré trvalo päť týždňov. „Rock’n’Roll Party“, album na ktorom spolu s Jeffom Beckom a Imeldou účinkoval aj jej manžel Darrel Higham bol však posledným opusom v starom duchu. V osobnom živote nasledoval zlom v podobe neľahkého rozvodu, ktorý speváčka symbolicky potvrdila aj zmenou imidžu a hudobného štýlu. Jej nasledujúci album „Life Love Flesh Blood" (2017) produkuje americký hudobník a producent T Bone Burnett a počas celého procesu nahrávania jej stojí po boku a prispieva radou aj Bono z U2. Rulička z vlasov je preč a v klipoch sa zjavuje úplne iná Imelda May s havraními vlasmi a uchvacuje nádhernými baladami a blues, ako napríklad „When It’s My Time“. Jej hlas je pevný a čistý, ako útesy Írskeho pobrežia a jej fíling je neuveriteľný. Skladby založené na groovoch sú zrazu inde a Imelda si podrobuje nové teritórium.
Jej čerstvý počin „11 Past The Hour“ (2021) je len logickým pokračovaním nastúpenej cesty. V roli hostí ju tu neváhali podporiť také hviezdy ako Noel Gallagher z Oasis, či starý známy Ron Wood z Rolling Stones, ktorý si s ňou spontánne zajamoval už v raných časoch jej kariéry v jednom z dublinských klubov. Možno nie všetkým jej priaznivcom bude tento príklon k popovému mainstreamu celkom po vôli. Imelda May však nechce ustrnúť v polohe rokenrolovej divy a jedenásť skvostných autorských skladieb nahrala s neuveriteľným vkusom a citom. Nájdete tu typickú bondovku „Breathe“ či odpichovku „Just One Kiss“. Jeden britský kritik napísal, že to vôbec nie je zlý album, ale nie je hoden Imeldy May. Hlboko s ním nesúhlasím. Imelda spravila len ďalší krok k tomu, aby sa stala ešte rešpektovanejšou umelkyňou ako doteraz.
Preto ak niekde v blízkom či vzdialenejšom okolí uvidíte, že sa chystá jej koncert, neváhajte, tak ako pred rokmi nezaváhal Fedor Frešo. Teraz síce uvidíte celkom iného umelca než on vtedy, ale čas a vývoj sa zastaviť neopláca.
JÁN GRAUS