Predstavte si, že by nejaká škola žila z reklamy. Párkrát za hodinu by do triedy na minútu vtrhol nejaký týpek s novým mobilom alebo novou masážnou pomôckou a škola by mala na novú strechu. Tak to funguje na YouTube.
Keď v roku 1977 na celom svete dobyla vrchol hitparád pieseň „Video killed the radio star“ skupiny Buggles, ktorú tvorila dvojica Trevor Horn a Geoffrey Downes, nebola to tak celkom pravda, ten slogan, lebo televízne videá už existovali aj predtým a rádio nebolo jediným masovo-komunikačným prostriedkom ako sa dostať k hitom. Sedemdesiate roky boli najmä dobou koncertov na štadiónoch, kde vystupovali najväčšie hviezdy. Lepšie by teda vtedajšiu situáciu vystihol názov „Video killed the stadium star“.
Tá pieseň ale v histórii populárnej hudby vskutku odštartovala novú éru, revolúcia však nespočívala v čírej zámene jedného média za druhé. To by bol príliš zjednodušený pohľad. Podstatným prelomom bol nový zvuk, ktorý v tej piesni zaznel, postavený na elektrických efektoch analógových syntetizátorov. Obaja spomenutí páni patrili medzi hlavných poslov nových čias.
Po štyridsiatich rokoch sme svedkami ďalšej revolúcie, a ak by dnes existovala podobne vizionárska kapela, ako bol duet Buggles, mohla by spievať „Instagram killed the video star“, prípadne „YouTube killed the video star“, alebo tak všeobecne „Internet killed the video star“. Tentoraz by taký názov vystihoval situáciu úplne presne. Zásadná zmena dlie hlavne v tom, že médiá internetu naozaj zabili všetky doterajšie ústredné nástroje šírenia populárnej hudby – rádio, televíziu aj živé koncerty.
Tento historický obrat je zjavný napríklad na príbehu sólovej elektrickej gitary. Pred 40. rokmi najväčšími hrdinami tohto ikonického inštrumentu boli trebárs fenomenálny Eddie Van Halen, ktorý preháňajúc sa nohami po pódiu a prstami po strunách predvádzal dovtedy nevídané neslýchané eskamotérske kúsky, alebo virtuózny Mark Knopfler, ktorý na svojej animovanej gitare kraľoval hitparádam v slávnom videu k piesni „Money for nothing“.
Mená dnešných gitarových mágov nie sú také slávne. Dá sa povedať, že sú naopak celkom neznáme. Poznajú ich len návštevníci internetových portálov, ako sú Instagram alebo YouTube. Tak schválne, hovoria vám niečo mená ako Ian Thornley, Stephen Taranto, Tony Camponovo, Thomas Griggs, Greg Koch, Jakub Zytecki, či Yvette Young? Pravdepodobne nie, pritom majú na Instagrame toľkých fanúšikov, koľko sa na žiadny štadión nezmestí.
Sedia doma na gauči pred kamerou a improvizujú na gitare jazz, klasiku, country či rock, minimálne tak dobre ako Eddie či Mark.Nepotrebujú vypredávať štadióny, ani nakrúcať videá pre televízne stanice, nepotrebujú dokonca, ani aby ich hrali rádiá. Vystačia si sami so svojimi miliónmi followerov (sledovateľov) a sponzormi, od ktorých za jedno videjko dostanú toľko, čo my, ktorí si síce doma občas tiež zahráme, ale jediným naším followerom je náš pes, nedostaneme od nášho zamestnávateľa možno ani za mesiac práce.
Niektoré z týchto novodobých gitarových hviezd však nezostali iba pri predvádzaní svojich schopností a zručností. Prejavil sa u nich aj určitý pedagogický talent a tak začali nahrávať edukačné videá. Presunuli sa na YouTube, kde je už tradične možnosť prezentovať dlhšie príspevky. (Instagram bežne umožňuje videá do 1 minúty. Dlhšie videá je možné pridávať a sledovať v móde IGTV.)
Obľúbenými youtuberskými učiteľmi v hre na gitare sú napríklad Mike Pachelli, ktorý vás za pár minút naučí hrať akúkoľvek beatlesovku a vysvetlí vám, prečo bol John Lennon geniálny gitarista, Paul Davids, ktorý vám povie, prečo hráte ten riff od AC-DC zle, alebo Lucas Brar, ktorý vám odporučí, čo a ako zahrať na večierkoch pre priateľov.
Svojich youtubových učiteľov si však isto nájdu aj začínajúci bubeníci, klaviristi, či speváci. Sú to takí špeciálni učitelia, že nemusia chodiť do školy, aby si zarobili. Stačí im natočiť video s nejakou lekciou, ktorú si pozrie stotisíc žiakov, a sú za vodou. Žijú totiž z reklám, ktoré vás počas tej vyučovacej hodiny niekoľkokrát vyrušia. Predstavte si, že by nejaká škola žila z reklamy. Párkrát za hodinu by do triedy na minútu vtrhol nejaký týpek s novým mobilom alebo novou masážnou pomôckou a škola by mala na novú strechu. Tak to funguje na YouTube.
Najlepší učitelia na YouTube sú ale takí, ktorí vás nenaučia iba to, ako sa hrá nejaká pieseň na nejaký nástroj, ale tí, ktorí vás uvedú do tajomstiev hudby. Tak ako to kedysi robil Leonard Bernstein vo svojich Koncertoch pre mladých. Spomeniem napríklad YouTubera Adama Neelyho, ktorý vám vysvetlí, prečo je to sólo na saxofón, ktoré sa vám tak páčilo, vlastne úplne zlé, alebo vám zmeria vaše hudobné IQ. Áno, aj také čosi jestvuje.
Ja mám však najradšej lekcie bývalého rockera a hudobného producenta Ricka Beata, ktorý zavesil svoje staré remeslo na klinec a dnes sa venuje iba natáčaniu edukačných videí na YouTube. Vo svojich videách sa venuje mnohým témam: na konkrétnych slávnych pesničkách vysvetľuje, čo je to dórska, frygická, lydická, či mixolydická stupnica, na základe hudobnej teórie a jeho producentskej praxe vám ukáže, prečo vlastne sú slávne hity histórie populárnej hudby také dobré, alebo prečo je hudba k Čeľustiam taká strašidelná, a nahnevane vám tiež objasní, či skôr vytmaví, prečo boli niektoré z jeho videí zablokované.
Ono je to totiž tak. Profesionálni YouTuberi žijú najmä z tej spomenutej reklamy, ktorá ruší výsledok ich práce, a okrem toho aj z finančných príspevkov (donatov) od svojich fanúšikov, a tiež z predaja rôznych predmetov (tričiek, knižiek a pod. – merchov) pre fanúšikov. Stáva sa však, že YouTuberom vytvorené video je demonetizované, čo znamená, že reklama je obmedzená alebo peniaze za reklamu idú vlastníkovi autorských práv. Ba niekedy je video, alebo časť z neho dokonca úplne zablokovaná a celá práca YouTubera vyjde navnivoč.
Keď spomenutý Rick Beato raz natočil video o dórskom móde v populárnej hudbe, bola časť jeho lekcie zablokovaná preto, lebo v nej použil pár sekundovú ukážku jednej slávnej piesne legendárnej hudobnej skupiny. Alebo keď inokedy hovoril o najslávnejších debutových albumoch v histórii populárnej hudby, stalo sa mu to isté. Ukážka z albumu, ktorý vo videu vychvaľoval, bola zablokovaná.
Prečo sa to deje? Nuž niektorí vlastníci autorských práv na piesne, niekedy sú to samotní autori hudby, ale väčšinou hudobné vydavateľstvá, sú presvedčení, že ak niekto použije čo i len pár sekúnd z ich majetku, prichádzajú o peniaze. Don Henley, bývalý bubeník skupiny Eagles, uviedol že pre spoločnosť UMG pracuje 60 ľudí, ktorí 6 dní v týždni vyhľadávajú a odstraňujú neautorizovanú hudbu kapely Eagles z internetových portálov.
Internetový učiteľ Rick Beato na to odpovedal, že takéto blokovania neušetria autorom a držiteľom autorským práv žiadne financie a že tieto opatrenia iba spôsobia to, že odkaz hudby Eagles, ktorá je dnes už legendárnou, sa prestane šíriť medzi mladšou generáciou poslucháčov. A to poškodí najmä Eagles. Zaiste aj finančne.
Blokovací prístup však nie je celkom bežný. Týka sa, aj keď mnohých, predsa len menšiny slávnych interpretov. Niektorí z hudobníkov, ktorí pred tými 40. rokmi hrávali na štadiónoch, dnes sami využívajú sociálne siete na komunikáciu so svojimi fanúšikmi. Pesničku „Roundabout“ od skupiny Yes poznajú z YouTube deti na celom svete vďaka seriálu JoJo. Jon Andersona kolektív totiž nie sú žiadni blokeri, preto o odkaz hudby Yes, na rozdiel od blokerov z Eagles, netreba mať obavy.
Alebo najnovší príklad: v auguste nahrali dvaja tínedžeri na YouTube video zo série FIRST TIME HEARING, v ktorom si do slúchadiel po prvý raz v živote pustili pieseň „In the air tonight“ Phila Collinsa, ktorú ja považujem za najväčší hit histórie populárnej hudby. (Mimochodom, o tej skladbe hovorím, ako inak, na svojom vlastnom YouTube kanále.) Phil Collins takisto nie je bloker, video o jeho piesni sa stalo virálnym a pieseň „In the air tonight“ sa ešte v ten istý mesiac dostala po 39 rokoch opäť na špičku hitparády. Konkrétne, na druhé miesto iTunes rebríčka. Phil Collins na tom určite neprerobil. Naopak.
V čase karantény sa na internet uchýlilo obzvlášť mnoho slávnych muzikantov. Spomeňme napríklad Norah Jones, ktorá nás zo svojej izby pravidelne utešovala svojimi piesňami od klavíra alebo gitary, Fisha, ktorý každý piatok viac rozprával, ako spieval, alebo kapelu Toto, ktorá natočila Covid verziu svojej úžasnej skladby „Africa“.
Najčastejšie som asi zablúdil, no, zablúdil som po prvý raz, potom som tam už chodil cielene každý deň, na YouTube kanál legendárneho basgitaristu, jedného z najvyhľadávanejších „session“ hudobníkov v histórii popmusic, Lelanda Sklara. Počas svojej kariéry hral s tými najslávnejšími muzikantmi od folku a country, cez jazz a rock, po pop, a nahral stovky albumov. Hral napríklad s Billy Cobhamom, Leonardom Cohenom, Joe Cockerom, BeeGees, Toto, Crosby Stills Nash & Young, Mikeom Oldfieldom, Carole King, Barbarou Streisand a mnohými ďalšími. Rád si však zahrá, podľa vlastných slov, kedykoľvek s každým, kto ho o to požiada.
Po prvých týždňoch karantény súvisiacej s pandémiou koronavírusu si Leland Sklar založil vlastné konto na YouTube a začal na ňom uverejňovať videá. Celkom obyčajné, nenútené a prirodzené. Z obrazovky sa na vás díva Gandalf s dlhou bielou bradou, v rukách drží basgitaru, rozpráva a potom hrá. Tak aby mu bolo vidieť na obe ruky. A tým vás pobaví aj poučí.
Rozpráva o pesničkách, ktoré pomáhal tvoriť, a o ľuďoch, s ktorými spolupracoval. Najviac videí bolo venovaných asi jeho najbližšiemu spolupracovníkovi a priateľovi Philovi Collinsovi, s ktorým nahral niekoľko albumov a absolvoval veľa koncertných šnúr.
Väčšinou rozpráva zanietene a s láskou, ale občas sa aj nahnevá. Raz dokonca ukáže do kamery vztýčený prostredník. To sa stalo vtedy, keď majitelia autorských práv jednej piesne Jamesa Taylora, ku ktorej Leland vymyslel a zahral basovú linku, zablokovali video, v ktorom tú svoju vlastnú basovú linku pre nás zahral. Inými slovami, tí, čo tú pieseň ani nevymysleli, ani nenahrali, ju zakázali hrať tomu, kto bol pri jej zrode. To však neodradilo pána Sklara od nahrávania ďalších videí, a zoznam jeho podporovateľov za pár týždňov narástol na viac ako stotisíc. Jeden z nich v rámci diskusie pod jedným videom napísal, že Leland Sklar mu pomáha s úsmevom prežiť ťažké časy.
Revolúcia okolo imaginárneho hitu s názvom „Internet killed the video star“ síce nepriniesla žiadny nový zvuk ani štýl ako tá pred 40. rokmi, keď video vraždilo hviezdu rádia, ale na druhej strane, pred 40. rokmi by to bolo bez internetu počas karantény iste omnoho ťažšie ako dnes.
VLADO LEKSA
Objednať/predplatiť časopis TU