Čo vám napadne, keď sa povie Iron Maiden? Som presvedčený, že každý, kto sa len trochu obtrel o hudbu, si ani vo sne nespomenie na stredoveký mučiaci nástroj. Dokonca ani Google nie. Z fleku vám príde na um britská heavymetalová kapela. Iron Maiden sú jednoducho dobre zavedená značka. Niet sa čo čudovať, veď v tomto roku začínajú piatu desaťročnicu svojej existencie. Keď ich hviezda naplno zažiarila na začiatku osemdesiatych rokov v rámci New wave of British Heavy metal, málokto tušil, že budú jasne žiariť aj o pár dekád neskôr. A z ich súpútnikov asi najjasnejšie. Keď James Hattfield zo skupiny Metallica v polovici eightees povedal, že aj oni raz budú vypredávať štadióny ako Iron Maiden, mal pravdu. Metallice sa to po čase podarilo. Maidenom to trvá stále. A to napriek problémom, ktoré pre mnohé iné kapely znamenali nielen pokles popularity, ale dokonca zánik. Či už je to dočasný odchod Brucea Dickinsona v deväťdesiatych rokoch, vnútorné nezhody, občasná autorská kríza, či nedávne spevákovo ochorenie. Iron Maiden fungujú. A prečo taký pochvalný úvod? Nuž preto, lebo človek by mohol po toľkých rokoch očakávať, že muzikanti budú žiť zo svojej slávy, využívať tradíciu a spoliehať sa na svoje veľké meno. Je to však celé úplne inak. Iron Maiden prišli na jeseň minulého roka s albumom, ktorý takéto myšlienkové pochody dokonale popiera. Šestnásty album, v tomto prípade dvojalbum, The Book of Souls, vyšiel 5 rokov po poslednom, a najmä komerčne zaujímavom The Final Frontier. Už ním kapela naznačila, že nemieni zaspať na vavrínoch a ešte má čo-to ukázať. A veru ukázala! The Book of Souls je nielen prvý štúdiový dvojalbum kapely (livák Live After Death medzi ne samozrejme nerátam), ale zároveň najdlhší počin skupiny. Prvý pohľad na dĺžku 92 minút možno povie, že si to nedokážete vypočuť na jeden šup. Prvé počutie však dokáže opak. A čím viac si to budete púšťať, tým viac zaujímavých vecí objavíte. Nebudem písať o skvele vygradovaných skladbách The Great Unkown či The Red And The Black ani o epickej titulnej skladbe albumu The Book of Souls. Nebudem spomínať melanchóliu v piesni Tears of a Clown, ktorá bola venovaná komikovi Robinovi Williamsovi, ani o monumentálnom Empire of the Clouds. Ono totiž každá nota, akord, každý zvuk majú na tomto albume svoje miesto. Niečo vo vás zarezonuje hneď, niečo príde neskôr. Celé to pôsobí kompaktne a hodné mena legendy. Album Book of Souls už nie je novinka v pravom slova zmysle. Veď vyšiel v septembri 2015. Ale som rád, že som na túto recenziu mal čas. Tie týždne, ktoré uplynuli od uvedenia na hudobný trh, mi totiž dali možnosť utvrdiť sa v tom, že keby som tieto pochvalné slová napísal hneď na druhý deň po vydaní albumu, tak by som sa vôbec nemýlil. Rozhodne si zaslúži plný počet hviezdičiek. Ja však predsa len polovičku hviezdičky uberiem. Ušetrím si ju na ďalší kúsok. Som totiž presvedčený, že Iron Maiden nepovedali posledné slovo. Zrejú ako víno a po tomto skvelom albume ešte príde majsterštyk, z ktorého všetci padneme na zadok. A to by sa už viac hviezdičiek dať nedalo.
****1/2
ĽUBOŠ HOUŠKA