Miloslav Whisky Láber sa narodil v roku 1969 v Nitre. Vyrastal v Nitre a Bratislave. Je spoluzakladateľom a spevákom kapely Slobodná Európa, s ktorou počas 33. rokov existencie vydali 4 radové albumy a dve kompilácie. Natočil aj sólový album „Whisky“, či album „Overground“ s Dorotou Nvotovou, Joe Karafiátom (Plastic People of the Universe, Garage), Martom Minárikom (Lucie, JAR, Kollerband) a Špakom (Kosa z nosa). Zo svojich ciest po 90-tich krajinách sveta vydal knihu fotografií „Tretia planéta“. Živil sa ako režisér videoklipov a kameraman, pilot, šperkár, či prevádzkovateľ hudobného klubu a festivalov.
To že sú texty dôležitou zložkou každej pesničky, ktorá jej dáva hlavu a pätu som si začal uvedomovať už ako dieťa, keď mi naskočili prvé zimomriavky pri počúvaní skladieb Karla Kryla.
„Čas hrůz, blábolu snobů, znectěných hrobů, znectěných vět, čas hrůz, bezlesých svahů, najatých vrahů, popravčích čet,
čas hrůz, špíny a vředů, omamných jedů, otrockých mas, čas hrůz, vězničních dvorů,
znamení moru na dlouhý čas, na dlouhý čas”.
V detstve som sa potom dostal ešte aj k Dylanovi, Beatles, či Queen, ale aj k Yazoo a následne Depeche Mode. Mal som doma anglicko-slovenský slovník a keďže ma veľmi zaujímalo o čom spievajú, krvopotne som si ich texty prekladal, čo ma chytilo natoľko, že som sa takto sám naučil po anglicky.
Zrazu som uvidel, že drvivá väčšina toho, čo bolo počuť za komunizmu z rádia je len úbohé bezduché hlúpe pozlátko. Veľmi smutný je fakt, že to bohužiaľ platí dodnes a je neuveriteľné kam až tá úroveň dokáže klesať.
Niekedy keď som mal nejakých 14-15 rokov som si začal len tak sám pre seba písať prvé veci. Neboli to texty na pesničky, ale iba také nejaké voľnoveršové útvary, ktoré som sa hanbil komukoľvek ukázať. K tomu som sa odhodlal až niekde na gymnáziu, keď som sa tým snažil ohurovať spolužiačky.
Ako 16-17 ročný som sa už začal objavovať v legendárnej vinárni Veľkí Františkáni kde sa grupovali muzikanti z bratislavských kapiel a v kaviarni U Michala, kde sa zase stretávali ľudia okolo literatúry. Tam som sa zoznámil s dôležitými postavami vtedajšej poloneoficiálnej scény ako Maroš Bančej, Jano Litvák ale hlavne Jožo Urban, ktorého knižka „Malý zúrivý Robinson“ bola aktuálne asi najvýraznejším literárnym počinom, ktorý sa mi veľmi páčil. S Jožom sme sa stali dobrými priateľmi a mal veľký podiel na rozvoji mojej remeselnej zručnosti v písaní.
Niekedy v roku 1987 som bol na vojne s Braňom Špačkom, gitaristom kapely Kosa z nosa, ktorý ma tam naučil základy rockovej gitary. Tam vznikla aj pesnička „Analýza dokázala hovno“. Špako je dokonca autorom tohto sloganu, ktorý som ja rozvinul, urobil z toho text a vymyslel na to hudbu.
Keď som sa vrátil z vojny, stretol som Sveťa Korbela, ktorý vtedy hral v Extipe a vravel že zháňajú texty. Zahral som mu „Analýzu“, ktorá sa mu veľmi zapáčila. Extip to nacvičil a ja som to s nimi aj spieval na niekoľkých koncertoch ešte za komunizmu. Keď potom zo Zóny A odišli Braňo Alex s Ozim náhodou som sa ocitol pri stole v Mamute, kde sa so Sveťom dohadovali na novej kapele. Zobrali ma so sebou do skúšobne, kde sme si zahrali „Analýzu“, lebo chalani ešte nemali žiadne nové pesničky. Potom som vymyslel pesničku „Naivná“, prišli ďalšie texty ako „Čo sa stalo s našim životom“, chalanom sa to páčilo, tak sme založili kapelu Slobodná Európa.
V tomto období sa mi dostala do rúk kazeta s dvoma albumami, ktoré zásadne ovplyvnili a posunuli moje písanie textov. Bol to „New York“ od Lou Reeda a „Brick by Brick“ od Iggyho Popa. Títo dvaja páni sa stali na veľmi dlhú dobu mojou zásadnou inšpiráciou. Neskôr sa k nim pridali Nick Cave, Leonard Cohen alebo David Bowie. Z československej scény si vážim texty Lucie Piussi zo Živých kvetov, Filipa Topola z Psích vojákov, Ivana Štrpku a Deža Ursinyho, či Tonyho Ducháčka z Garáže. V poslednom období ma veľmi príjemne prekvapili temné texty projektu Zvíře jménem podzim.
MILOSLAV LÁBER
Článok je súčasťou časopisu Nový Populár 1/2022