KAPITOLA I.
BLUESOVÝ JAMES BLOOD ULMER
Na James Blood Ulmera (JBU) som natrafil začiatkom 80. rokov, keď som veľa počúval jazz. Aj keď sa mi páčili aj jeho inštrumentálne veci, to čím na seba upútal od samého začiatku, bol spev. Na prvých LP ho bolo síce minimálne, jedna-dve pesničky na platňu, ale tie mnou vždy otriasli, a oveľa viac ako celý zvyšok albumu. Špeciálne tie z LP „Free Lancing“ a potom „Black Rock“. To bola muzika ako z iného sveta, niečo také sa vtedy nedalo počuť ani v rocku, ani v blues, dokonca ani vo funky. Emócie až po strop, podmanivý hlas a v muzikantsky perfektnom tvare. (Mimochodom, ako jazzman dlho hrával v podniku, kde zároveň s ním hrali aj Funkadelic.) Prirodzene, že som si nenechal ujsť jeho bratislavský koncert v roku 1989, kde sa mi podarilo s ním porozprávať. Počas rozhovoru som sa ho stále snažil presvedčiť, aby viac spieval, a aby občas dal aj nejaký blues. Vtedy som sa dozvedel, že pochádza z nábožnej rodiny, kde sa pestoval gospel a blues bolo u nich vždy neslušné slovo. Aj preto zdôrazňoval, že on si z nijakých názvov nič nerobí, on hrá jednoducho hudbu. Nuž ale, nebol som jediný, kto ho lákal do bluesových vôd. A ten, ktorému sa to napokon podarilo, bol rocker Vernon Reid, ktorému tiež učaroval jeho spev.
Zhruba od roku 1990 sa hľadačský a hudobný talent JBU prejavuje v troch základných líniách: v jazzovej, kde pokračoval vo vydávaní albumov, kde sa našli aj spievané veci („Music Speaks Louder Than Words“, „Forbidden Blues“, či „Reunion“ a „Back In Time“ v projekte Odyssey the Band, naposledy to bol album „Black Rock Reunion Live“), alebo čisto inštrumentálne skladby so skupinou Music Revelation Ensemble, ktoré vydával na japonskej značke DIW. Tam by som zaradil aj zaujímavý projekt „Harmolodic Guitar with Strings“, kde hrá sám so sláčikovým kvartetom. Druhá línia by sa dala nazvať funkrocková alebo free funk, kde boli skoro všetky veci spievané. Tam môžeme nájsť neskutočne dravé funky, punkrockové veci, rockové balady, sem-tam blues, až po občasné jazzové úlety („Blues Allnight“, „Black & Blues“, „Blues Preacher“, „Blue Blood“, či pod názvom JBU Blues Experience „Live At Bayrischer Hof“, ale aj CD „South Delta Space Age“ v projekte Third Rail s Billom Laswellom a „Blood & Burger: Guitar Music“ s Francúzom Rodolphom Burgerom.) K týmto dvom vetvám však treba spraviť takú malú teoretickú odbočku. Sám Ulmer nazýva svoju hudbu „harmolodická“, čo je pojem, ktorý zaviedol Ornette Coleman a stručne to znamená harmonickú voľnosť melódie bez akordových schém, keď všetky hudobné parametre sa melodizujú a podobne free funk má takúto aj rytmickú voľnosť.
No a tretia línia je „programovo“ bluesová. Úvodzovky preto, pretože u JBU ide o mimoriadne osobný prístup, nijaké opakovanie stokrát omieľaných vzorcov. Práve túto líniu má na svedomí Vernon Reid, ktorý ju buď produkoval, alebo sa aj priamo podieľal na nahrávaní. Pár pekných bluesových vecičiek nájdeme aj na iných albumoch, spomeniem aspoň snivý Cheering, Jazz Is A Teacher alebo Crying, ale aj hypnotický Forbidden Blues, no až na Reidom produkovaných doskách sa blues dostal do epicentra. Prvé takéto CD nahral priamo v slávnom memphiskom štúdiu Sun Records. Bolo to „Memphis Blood: The Sun Sessions“ v roku 2001. V roku 2003 pridal „No Escape From The Blues“. Na prvom nájdeme čarovnú verziu Little Red Rooster, minimalistickú verziu Money, peknú citáciu John Lee Hookera v Dimples, alebo silu hlasu Howling Wolfa podanú pomocou aranžmán – I Asked For Water... Na druhom CD sú to opäť samí klasici v podaní JBU (Jimmy Reed, Muddy Waters, Howling Wolf, ...) ale aj vlastný „hit“: Are You Glad To Be In America. Evidentne, blues mu zachutil, pretože v roku 2004 sám produkoval veselú bluesovú jamovačku pod názvom „Blues & Grass – The 52nd Street Blues Project“, kde s ním hrali Charlie Burnham, Aubrey Dale a Mark Peterson so speváčkou Queen Esther. No a v roku 2005 nasledovala zatiaľ najslávnejšia Ulmerova „bluesovka“: „Birthright“, hoci tam nejakú klasickú „dvanástku“ takmer nenájdeme. Táto dokonca dostala aj výročné ocenenie časopisu Down Beat ako bluesové CD roka. Tam hrá Ulmer sám, akusticky, občas použije aj flautu a je z toho cítiť tak pokojný nadhľad majstra, ako aj priam detskú úprimnosť, či vrúcnosť zaľúbenca... V niektorých skorších rozhovoroch, keď sa ho pýtali, akú muziku by chcel robiť, verný svojmu nábožnému založeniu spomínal, že by chcel osláviť Stvoriteľa. Možno toto CD, aj so siluetou dreveného kostolíka vnútri, bolo jedným z pokusov, ako zahrať niečo absolútne povznesené a pritom ľudsky čisté. Túto sériu predbežne ukončil v roku 2007 albumom „Bad Blood In The City“. Krásne, sýte bluesové veci, vynikajúci sprievodní muzikanti – pre mňa tento album je vyvrcholením jeho bluesovej línie. Aj keď niektoré staré „jazzové“, presnejšie harmolodické spievané veci považujem za minimálne rovnocenné. On sám síce za svoj vrchol označuje posledný štúdiový album, „jazzovo-rockový“ „In And Out“, vydaný nemeckou firmou In + Out v roku 2009, ale poznáte to – umelcom sa nie vždy dá veriť...
KAPITOLA II.
KONCERT JAMES BLOOD ULMERA V MÚZEU OBCHODU 14.III.2017
V bratislavskom Múzeu obchodu už pripravil Marcel Juck záujemcom o kvalitnú rockovú a bluesovú muziku nejedno prekvapenie – a ozaj veľké mená, ktoré už tam účinkovali ani nejdem vyrátavať, zabrali by polovicu článku. Pre mňa osobne však jeho najlepším počinom bolo angažovanie James Blood Ulmera – skutočného velikána jazzovej a bluesovej gitary a jedného z najoriginálnejších muzikantov súčasnosti. No nebol som sám, kto sa takto tešil, pretože koncertná sála bola zaplnená takmer do posledného miesta. V Podunajských Biskupiciach to bol prvý koncert jeho európskeho turné pod mottom „Are You Glad To Be In America 2017“, na ktoré si priviezol mimoriadne kvalitných sidemanov, s ktorými striedavo spolupracuje už od roku 1993, od albumu „Blues Preacher“, a to basistu Marka Petersona a bubeníka Aubrey Daylea. Samotný koncert priniesol asi všetko, čo sme od tohto gitarového mága mohli očakávať. Usadil sa pekne na stoličke a spustil vodopád zvukov. Začal svojou harmolodickou verziou pesničky John Lee Hookera „This Land Is Nobody´s Land“ a potom to už išlo jedno za druhým – funkové vypaľovačky, ktoré dvíhali zo stoličky („Baby Talk“), prestriedané punk jazzom alebo free – plochami ako „I Believe In You“, občas aj miernou free inštrumentálkou ako bola „Eviction“. Po „Please Tell Her“ zase nasledovalo dynamické sólo na bicie, trochu neskôr aj basista v dlhom sóle predviedol, že nie je v partii len do počtu. Poslucháči veľmi oceňovali aj to, že väčšina vecí bola spievaná, pretože dokonale úprimný, emotívny bluesový výraz dával ten správny punc aj tým najvýstrednejším gitarovým úletom. Mimochodom – Ulmer k svojmu čarovnému striedaniu nálad a zvukových plôch nepoužíva nijaké pedále ani efekty. Ku koncu sa to pekne „zbluesovalo“ – samozrejme nemohol chýbať Dixonov „Little Red Rooster“, no a posledná vec bola kombináciou „Blues Allnight“ a funkovou „Are You Glad To Be In America“. Myslím si, že po tomto koncerte mohol byť spokojný každý, kto má rád blues, rock, funky, free funk, punk jazz - a čo ja viem ešte aký jazz a nepotrpí si veľmi na zaškatuľkovanie.
A mimoriadne štýlový, zároveň ilustratívny pre súčasné ekonomické pomery v takejto hudbe, ako aj pre obchod s nosičmi, bol aj samotný „praktický“ záver, keď JBU zostal sedieť na svojej stoličke a pred seba vybalil cédečka z kufríka, ktoré aj sám predával – no a samozrejme aj podpisoval.
KAPITOLA III.
INTERVIEW
Mimochodom, „Interview“ je aj názov úvodnej pesničky na albume „After Dark“, ktorá veľmi pekne odsýpa, asi ako náš rozhovor vďaka môjmu synovi, ktorý nám robil tlmočníka. Iba samotná organizácia rozhovoru robila trochu problémy, presnejšie cesta do Podunajských Biskupíc z centra Bratislavy v podvečerných hodinách. Takže Ulmer, ktorý pricestoval až z New Yorku, tam bol o chvíľku skôr... Ale potom to už našťastie išlo bez problémov, akurát začiatok koncertu mal maličké oneskorenie.
Pamätáte sa ešte na náš rozhovor z októbra 1989 na Bratislavských jazzových dňoch? Pýtam sa preto, pretože sme vtedy veľa hovorili o blues a odvtedy ste nahrali 3 čisto bluesové albumy (The Sun Sessions, No Escape from the Blues, Birthright). Viselo to už vo vzduchu?
Koľko to už je? 28 rokov? Nie, už sa nepamätám. Ale poďme k blues. Nikdy mi nebolo dovolené hrať blues. Môj otec ma naučil hrať hudbu, bol to baptistický kazateľ a mne, rovnako ako mojim siedmim súrodencom, zakázal si púšťať alebo tancovať na hocičo, čo by malo niečo dočinenia s blues. Ako prvý ma na blues nakriatol Vernon Reid v roku 2002. Chcel so mnou spraviť bluesové platne a vravel mi, že si myslí, že viem spievať blues... a tak sme natočili začiatkom storočia štyri bluesové albumy. Bol to môj prvý dotyk s bluesom. A nehral som tam len gitaru, ale predovšetkým som spieval. A teda poviem vám, že viem oveľa lepšie blues spievať ako ho hrať na gitare. A to vďaka tomu, že som bol od štyroch rokov vychovávaný na gospele a ten je bluesu veľmi podobný. Neskôr som od gospelu prešiel k doo-whopu, RnB a následne k jazzu a progresívnemu jazzu. Išiel som do New Yorku a tam sa dal dokopy so saxofonistom Ornettom Colemanom... a za nejakých zhruba 40 rokov neskôr som sa dostal k bluesu vďaka Vernonovi Reidovi.
Ako došlo k tomu, že ste sa na platniach s progresívnym jazzom rozhodli aj spievať? V tých časoch to bolo dosť revolučné.
Vravíte, že to sú jazzové platne? Ale to vôbec nie sú jazzové nahrávky. Napríklad „Free Lancing“ bola nahrávka harmolodická. Žiaden človek tam na tej platni nevedel hrať jazz. Jazz sú presne dané postupy, ktoré keď zahráte, tak máte jazzovú pesničku. To, čo tam robíme my, je harmolódia. Harmolodické hranie, ktoré dávame na funkový, alebo progresívno bluesový základ. Nikdy som naozaj nehral jazz, alebo viedol nejakú jazzovú kapelu. Nikdy som ani nemal príležitosť poriadne hrať jazz, pretože keď som hral v jazze gitaru, tak som zahral 1-2 akordy a okamžite nastúpil trubkár alebo iní sólisti, a to sa mi až tak nepáčilo. Tak som sa stále presúval, až kým som nedošiel v roku 1965 do Detroitu, kde som sa naučil hrať free. Voľne. Žiadne postupy, žiadne motívy, len hranie. A keď som sa stretol s Ornettom Colemanom, tak ten mi ihneď povedal, že som prirodzený harmolodický hráč. A tak mu ďakujem za to, že mi vôbec povedal, že čo som!
Čo pre Vás znamená pojem „harmolodic“?
Čo to znamená harmolodický? - Vravievam, že na to, aby človek mohol harmolodicky hrať, musí byť v prvom rade sám harmolodická osobnosť. V podstate takáto osobnosť je niekto, kto nedostal žiadny tréning. Veľa ľudí trénuje, aby niečo robili, posielajú svoje deti do školy, aby trénovali, najprv do základnej, potom strednej a potom vysokej ... a nenechajú dieťa formovať sa samé, ale nechávajú niekoho iného, aby ho formoval. Ale byť harmolodický znamená byť neškolený. Znamená to vedieť spoľahnúť sa na Všemohúceho, aby vás viedol. Je to tak trochu ako náboženstvo.
Album Harmolodic with String sa trochu vymyká z Vašej ostatnej tvorby. Bolo to hľadanie nejakej novej cesty potom, čo sa husle tak dobre osvedčili v projekte Odyssey?
Tento „Harmolodic Guitar with Strings“ je album, ktorý je o tom, ako spájam písanú hudbu s voľným prístupom. A preto sa nazýva Harmolodic Guitar with Strings - pretože ja hrám voľnú harmolodickú gitaru a k tomu hrajú husle, ktoré ale hrajú písanú, pevnú hudbu.
Ako by ste popísali svoju cestu od free jazzu k blues a funky – nie je to reakcia na ústup jazzu od svojich koreňov?
Pozrite, pozrite, pozrite - ako som vravel, aby ste hrali harmolodicky, musíte byť harmolodický človek. A ja sa považujem za človeka, ktorý aplikuje tento prístup na všetko, čo robí. Myslím si, že všetko, čo robíme, by malo mať určitú dávku harmolódie. Či už jazz, blues, alebo gospel, aby sa jednak v každom žánri udržala pôvodnosť, aby zostal tým, čím je - ale hlavne, aby sa držal súčasnosti. A to je
v podstate to, čo ja robím celý život - prinášam harmolódiu do žánrov, ktoré hrám a nechávam hudbu plynúť.
Čo najradšej počúvate?
Ak je niečo čo nerobím, tak je to počúvanie iných muzikantov a inej hudby. Pretože keď počúvam inú hudbu, tak som tak silno ovplyvnený, že by ste to okamžite počuli. Pokiaľ by som vás počul hrať - automaticky by som hral ako vy. Jediní muzikanti, ktorých som počúval, boli saxofonisti, ale to len preto, lebo som vždy chcel hrať na saxofón. A keďže som takto ľahko ovplyvniteľný, nepočúvam iných muzikantov. Snažím sa zostať verný tomu, čo cítim hlboko v duši a nechcem to mixovať. Niektorí ľudia sa snažia zmiešať to, čo cítia vo vnútri s tým, čo počuli od ostatných, ale je to hneď počuť. Hneď rozoznáte, že znejú ako ten alebo ten muzikant. A to sa vám stane vtedy, keď počúvate hrať druhých. Keď počujete mňa, tak čo si poviete, ako kto zniem? ... Iba ako ja!
Po tom, ako ste prebrázdili skoro všetky štýly vychádzajúce z blues – blues, rock, funky, jazz – neplánujete niečo, čo by vychádzalo z gospelu a spirituálov? Veď z detstva máte s ním svoje skúsenosti...
Všetka hudba je pre mňa vychádzajúca od Stvoriteľa a u mňa to platí dvojnásobne, keďže pri všetkom, čo hrám, tak myslím na Stvoriteľa. A snažím sa k tomu nič nepridávať, pretože to je to, čo cítim. Chcel by som niekedy hrať na pravé poludnie
v strede kazateľne baptistického kostola a nebáť sa, že ma kazateľ odtiaľ vykopne.
Aké máte najbližšie plány – koncertné či nahrávacie?
Ó nie, nie, nie. Viete, keď som mal 70 rokov, tak som mal nahratých okolo 55 platní. Či už to bolo vo veľkých, či nezávislých vydavateľstvách ... takže už ma veľmi neláka, začať znovu nahrávať. Čo by som chcel, by bolo hrať hudbu, ktorú som už nahral a viac ju zviditeľňovať. Napríklad by som veľmi rád hral veci z tejto nahrávky (ukázal na LP „Revealing“). Pokiaľ by som mohol hrať koncert zložený z týchto vecí, tak by som bol najšťastnejší človek na svete. A viete prečo? Pretože to je prvá doska, ktorú som kedy nahral a nikto mi nikdy nedal príležitosť ju hrať naživo, na koncertoch. Momentálne som najradšej, keď môžem hrať jednotlivé koncerty mimo nejakej šnúry a mať medzi nimi veľké prestávky. Nuž, mám chronickú obštrukčnú chorobu pľúc, vysoký krvný tlak, cukrovku, k tomu sedem detí, desať vnúčat, päť pravnúčat... čo si myslíte, že sa mi ešte chce robiť? Chcem pokoj a šťastie. Veľa pokoja a šťastia...
Ján Litecký Šveda
Foto: Ján Graus
