Písal sa rok 1980. Bol to on kto s nami založil kapelu Chór vážskych muzikantov. Spolužiak, gymnazista, gitarista Julo Berith. Volali sme ho JéBé , podľa prvých písmen jeho mena. On jediný vtedy vedel poriadne hrať na hudobný nástroj a aj vďaka nemu je dnes táto kapela tam, kde je. Samozrejme že keď chcel s nami hrať v kapele, tak nás musel trpezlivo učiť hrať na tie nástroje ktoré sme si vybrali. Po roku sa mu to podarilo. Oslovil nás punk. Hlavne preto, že tento žáner sme ako tak dokázali zahrať a v roku 1981 sme absolvovali prvý koncert v telocvični trenčianskeho gymnázia Jurija Alexejeviča Gagarina. Bol to prvý ročník trenčianskeho festivalu Gympelrock, ktorý dodnes funguje. Po druhej skladbe nám normalizátori vypli elektrinu, nakoľko cítili z tej kapely obrovský príval energie, ktorá by mohla skaziť jasajúcu mládež.
Julo bol v muzike nespútaný živel, neuznával prestávky medzi skladbami, chrlil stovky hudobných motívov. Hrať začínal oveľa skôr ako my ostatní a keď už všetci na konci skončili, tak on ešte dlho hral. Zastaviť sa dal jedine tak, že mu vypnete elektriku, a vtedy aj tak ešte chvíľu hral unplugged. Patrili sme jednoducho k sebe. Jedna veľká rodina Chvm.
Je to už 40 rokov, čo sme založili našu kapelu, a JéBé bol vždy s nami. Od prvého koncertu v roku 1981, cez magické koncerty v bratislavskom klube Primaf, keď sme ho s holou hlavou, vážiaceho 50 kíl po ťažkých chemoterapiách, ukradli z nemocnice na reverz. Koncerty odohral posediačky a pri posledných skladbách už stál a jeho sóla boli vtedy ešte mrazivejšie. V roku 1984 tento boj s hnusnou rakovinou vyhral a prežil svoju smrť. Odvtedy žil naplno, pracoval naplno, hral naplno.
V Bratislave počas vysokoškolských štúdií vždy v pondelok išiel na raňajky do hotela Kyjev kde minul všetky peniaze, ktoré mu rodičia na týždeň dali. Do piatku potom všelijako prežíval. Veľmi pekne maľoval abstraktné obrazy. Bol autorom nášho hudobného štýlu, ktorý niektorí kritici ešte za socializmu nazývali „disharmonický chaos“.
S JéBé bývali koncerty veľmi špecifické a priam dobrodružné. Nikdy sme netušili, kedy sa pieseň skončí, vždy sme hrávali pieseň tak dlho podľa toho, v akom okamžitom stave hudobného orgazmu sa JéBé nachádzal. Jeho sóla boli dlhé alebo ešte dlhšie. Nikto netušil kedy bude koniec. Vždy bol originálny a nepredvídateľný.
Z kapely odišiel dočasne v roku 2002 kvôli biznisu, ktorý vytočil do vysokého levelu: robil letecké simulátory pre pilotov a predával ich kade-tade po svete. Pracoval pre EÚ, USA, OSN, NASA, NATO a vari ešte aj krajiny Varšavskej zmluvy. Ale teraz vážne: vo všetkom, čo robil, zanechával naplno svojho ducha, nadšenie. Keď ukončil náročný projekt, tak sa bezhlavo vrhol do ďalšieho, ešte krkolomnejšieho. Preto som mu často pripomínal text našej piesne, ktorý sám napísal v roku 1990 a v ktorom spieval:
„Nechcem žiť len preto, aby som pracoval, ale chcem pracovať preto, aby som žil / Nechcem byť súčiastkou obludného stroja, čo melie naprázdno z posledných síl!!!…“
Z kapely však skutočne nikdy neodišiel. Pravidelne sa zúčastňoval na tvorbe všetkých albumov Chvm a svojím dodekafonickým štýlom hrania aj korenil skladby na poslednom albume Chvm „Chliev“. Posledné tri roky začal znova s Chvm koncertovať. Tie koncerty boli plné energie. Posledný rok mal znova problém s rakovinou. Chemoterapie zvládal skvele a rovno z nemocnice sa ponáhľal na koncerty ktoré ho nabíjali energiou. Stihli sme ešte spolu zažiť aj premiéru filmu „Chvm 40 rokov v podzemí“. Mal nesmiernu chuť žiť. Koncom roka 2020 sa mu náhle zdravotný stav komplikuje a šesť týždňov po poslednom live stream koncerte prehráva svoj druhý boj s rakovinou. Budeš nám strašne chýbať, Julko. Nikdy nezabudneme…
Július „JéBé“ Berith 7. V. 1964 - 27. XII. 2020
V júni 2021 sme pripravili pamiatkové USB s názvom JéBé Blázon je kráľ.
Okrem výberového albumu s JéBého najlepšími piesňami sa tam nachádzajú všetky albumy na ktorých Jébé hral, vrátane tých predrevolučných, desiatky videí koncertov, z toho dva unplugged, fotografie, videoklipy, film o Chvm a digitálne knihy. Dokonalá konzerva JéBého tvorby v náklade 300 kusov.
ĽUBOŠ DZÚRIK
Foto Anton Julény