„Bonne soirée, Paris“, veta, ktorú v osemdesiatych rokoch 20. storočia, i napriek nulovej znalosti francúzštiny, ovládali naspamäť tisíce milovníkov hudby, a to vďaka albumu Paris od legendárnej skupiny Supertramp. Hlas, ktorý sa takto v roku 1979 prihováral nielen k návštevníkom parížskeho koncertu, ale neskôr i z vinylových platní k poslucháčom na Slovensku, patril členovi skupiny Supertramp, Johnovi Helliwellovi. John Helliwell v kapele zastával nielen post saxofonistu, no vďaka svojej výrečnosti a britského zmyslu pre humor aj pozíciu konferenciéra. Napriek odchodu Rogera Hodgsona, jedného zo zakladateľov skupiny, kapela prežila a z času na čas si vyrazila na koncertné turné. V roku 2012 sa podarilo to, o čo fanúšikovia Supertrampu niekoľko dekád len snívali. Na DVD a Blue-Ray disku vyšiel takmer kompletný video záznam z kultového parížskeho koncertu. Na podporu vydania exkluzívnej špičkovej nahrávky sa síce žiadne turné nekonalo, no prednedávnom ohlásil Supertramp veľké európske turné, prvé po dlhých piatich rokoch. To však bolo vzápätí pre vážnu chorobu frontmana Ricka Daviesa nakoniec zrušené. V súvislosti so zrušeným turné sa nám podarilo skontaktovať obľúbeného konferenciéra kapely, Johna Helliwella a položiť mu niekoľko otázok nielen o Supertrampe, ale i o jeho sólovej kariére.
Prednedávnom avizované turné skupiny Supertramp bolo, žiaľ, zrušené. Veľa fanúšikov je sklamaných, keďže skupina nekoncertuje veľmi často. Kto vlastne zvykne byť zvyčajne iniciátorom turné? Ide predovšetkým o obchodné rozhodnutie manažmentu, alebo dôsledok túžby publika vidieť po dlhom čase kapelu naživo?
Od odchodu Rogera Hodgsona v roku 1983 sa kapela zoskupila okolo Ricka Daviesa, takže podnet na každé turné vyšiel vždy od neho. Keď oslavoval Rick vlani vo svojom dome na Long Islande sedemdesiatku, hrali sme spolu s Markom Hartom, Carlom Verheynenom (bývalými členmi skupiny, pozn.red.) a niekoľkými lokálnymi hudobníkmi.
Aký je to pocit, ísť po rokoch znovu na turné? Dokáže ešte pre Vás byť turné zábavou, podobne ako v mladosti, alebo skôr u Vás prevláda pocit zodpovednosti, s cieľom predviesť čo najlepší výkon?
Odjakživa sme na koncertoch cítili potrebu dať zo seba maximum a väčšina našich fanúšikov si toho bola vedomá. Podarilo sa nám za tých štyridsať rokov vybudovať veľmi dobrú povesť. Keďže sme vždy mávali super koncerty, dokázali sme si ich poriadne užiť. Veľmi zriedkavá frekvencia turné však bývala pre mňa dosť frustrujúca. V poslednom čase, predovšetkým za posledných dvadsať rokov, som mal našťastie aj svoje vlastné projekty. Hlavne jazzové, so svojím zoskupením Crème Anglaise.
Supertramp v období svojej najväčšej slávy vypredával štadióny, predával milióny platní. Odvtedy sa však časy zmenili. Nie veľa skupín, ktoré hrávali na veľkých štadiónoch, dokáže aj dnes zaplniť veľké koncertné sály či štadióny. Nepredáva toľko hudobných nosičov ako kedysi, piesne Supertrampu sa nehrávajú tak často, ako sa hrávali v 70-tych a 80-tych rokoch. Ako vnímate tieto zmeny? Je pre členov kedysi slávnej skupiny Supertramp možné uživiť sa príjmami z tantiém?
V porovnaní so 70-tymi rokmi sa hudobný svet veľmi zmenil. Myslím si, že podstatný rozdiel bol v našom prípade predovšetkým v rozsahu podpory od vydavateľstva.
Roger Hodgson sa rozišiel so Supertrampom v roku 1983. Aká bola dohoda o autorských právach medzi Rogerom a Rickom Daviesom, s ktorým kapelu spolu zakladal? Dočítal som sa v niektorých zdrojoch, že v roku 2010 hral Supertramp i niekoľko Rogerových skladieb a bol z toho spor. Pôvodná dohoda vraj znela tak, že Rick si ponechá obchodnú značku Supertramp a Roger bude mať exkluzívne právo hrať skladby, ktoré pre skupinu zložil výhradne on. Nastali teda nejaké pochybnosti o autorstve skladieb?
Rick bol zakladateľom kapely, takže si aj ponechal názov skupiny. Roger názov Supertramp nemôže používať, hoci občas sa pri jeho mene objavuje nápis „Hlas Supertrampu“. Na turné v roku 1985 sme ako Supertramp žiadnu z jeho piesní nehrali, pretože sme chceli presadiť skupinu ako Rickovu formáciu. Obecenstvo sa však dožadovalo i niektorých Rogerových skladieb, a tak sme na niekoľkých ďalších šnúrach hrávali aj zopár jeho piesní. Rogerovi sa to však nepáčilo, obzvlášť na šnúre Supertrampu v roku 2010, a tak spravil poriadny rozruch. My však môžeme hrať kohokoľvek skladby, tak ako ktokoľvek môže hrať naše – to je slobodná voľba. Nikdy neexistovala žiadna papierová zmluva, ktorá by nám Rogerove skladby zakazovala hrať. Hoci Rick a Roger zložili väčšinu skladieb každý zvlášť, niektoré zložili aj spoločne, podobne ako Lennon a McCartney, a uvádzali pri skladbách svoje mená ako obaja autori súčasne. Myslím si, že Roger by to rád zmenil, ale to sa už zrejme nedá.
Pred dvomi rokmi vyšiel na DVD a Blue-rayi pamätný, veľmi úspešný koncert Supertrampu z Paríža
(z roku 1979, donedávna dostupný len na LP a CD). Do akej miery splnil filmový záznam na DVD vaše očakávania ako i očakávania fanúšikov?
Reakcie publika boli neuveriteľné. Filmový záznam bol niekoľko rokov nezvestný niekde v Austrálii. Keď sme sa k nemu napokon dostali, uznali sme, že je vlastne veľmi dobrý. A to i napriek finančnému rozpočtu, ktorý bol v tom čase veľmi obmedzený. Hoci existovala audionahrávka kompletného koncertu, nie všetky skladby boli aj nafilmované. To, že vyšiel film na DVD, je výsledkom úsilia viacerých ľudí -
V roku 1997 francúzska vláda ocenila skupinu Supertramp rytierskym Rádom umenia a literatúry, ktorý je vo Francúzsku v oblasti umenia najvyšším ocenením. Čím ste si ho zaslúžili? Vďaka čomu ste boli práve vo Francúzsku tak veľmi populárni? Samozrejme, okrem Vašej francúzštiny, ktorú ste bravúrne predvádzali na spomínanom koncerte v Paríži?
Oui, je parle français très bien comme vous pouvez voir de cette phrase! (preklad: Áno, hovorím francúzsky tak dobre, ako môžete vidieť v tejto vete). Francúzsky som sa naučil v škole, ale neuspel som na skúške. Rytiersky rád od francúzskej vlády je niečo, na čo som veľmi hrdý. Francúzske publikum nás prijalo hneď v polovici 70-tych rokov a na rozdiel od niektorých iných krajín na nás nikdy nezabudlo. Cítime sa tak byť malou súčasťou francúzskej kultúry a veľmi nás to teší.
Svoju kariéru ste pôvodne začínali ako programátor. Napriek tomu ste sa rozhodli pre hudobnú dráhu. Keď ste neskôr videli ako sa počítačový biznis rýchlo rozvíjal a aký biznis sa okolo neho točil, neľutovali ste niekedy svoje rozhodnutie? Kde by ste boli dnes, keby ste sa nerozhodli pre hudobnú kariéru?
Myslím si, že som bol v tom čase dobrým programátorom. Bol som mladý, mal som osemnásť, dvadsať rokov. Potom som sa rozhodol, že sa skúsim uživiť ako profesionálny muzikant, a to s birminghamskou kapelou Jugs O'Henry. Tá však dlho nevydržala. V roku 1965 som sa naskytol v situácii, keď som sa mal rozhodnúť medzi dvoma ponukami. Jedna bola na miesto programátora vo Švédsku a druhá bola na miesto člena kapely The Alan Bown Set. Rozhodol som sa pre hudbu a už päťdesiat rokov som profesionálnym hudobníkom. Možno keby som sa vtedy rozhodol inak, rozprával by som teraz švédsky, žil v Štokholme a vo voľnom čase by som hral jazz na saxofóne.
Ako bývalý programátor ste zrejme mali vyvinuté technické myslenie a abstraktnú predstavivosť. Ako sú takéto schopnosti dôležité pre hudobníka? Má abstraktné myslenie a predstavivosť veľký vplyv napríklad na schopnosť hudobníka improvizovať?
Moje programátorské zručnosti a schopnosti obsahovali logické myslenie. Moje súčasné hranie, obzvlášť improvizácia, si vyžaduje, aby som dobre poznal svoj nástroj, skladbu, celú históriu jazzu. Nemôžem na ne zabudnúť a popri tom musím ponechať voľný priebeh emóciám, nezávisle od všetkého, čo som práve spomenul. Myslím si, že moje hranie nie je prepojené s tou časťou mozgu, ktorá riadi logiku, hoci, nepochybne, samotná štruktúra hudby je do veľkej miery postavená aj na logike.
Skupina Supertramp bola povestná špičkovou kvalitou zvuku. Od zlatých čias Supertrampu však technológie pokročili míľovými krokmi vpred. Ako sa Vám darí udržiavať krok s novými technológiami v oblasti koncertnej techniky?
Samozrejme, dnes sú dostupné úžasné zvukové systémy. Ja som však v zásade akustický hudobník. Práve preto mám rád, ak akákoľvek zvuková aparatúra pomáha zosilňovať zvuk saxofónu, v zásade ho však nemení. Vždy sme chceli v Supertrampe znieť ako obrovská Hifi aparatúra, a to sa nám aj podarilo.
Popri občasnom koncertovaní so Supertrampom sa venujete predovšetkým svojim vlastným projektom. V roku 2004 ste založili skupinu Crème Anglaise, v ktorej hrá aj Váš spoluhráč zo Supertrampu , Mark Hart. S Crème Anglaise sa orientujete viac na jazz, soul a blues. Teda na hudbu žánrovo dosť vzdialenú od hudby, akú hrával Supertramp. Je toto poloha, v ktorej sa momentálne cítite komfortne?
Cítim sa dobre v tom svete zvukov, ale mám rád aj výzvu v podobe nových hudobných možností
s okamžitou reakciou, ako napríklad nahrávanie v štúdiu. Hrávam s rôznymi hudobníkmi, a to ma vždy poriadne nakopne. Spoločensky aj hudobne. Crème Anglaise je kvalitná skupina, na ktorú som hrdý, len sa mi nepáči, že málo hráme. Moja ideálna jazzová kapela by pozostávala z bicích, kontrabasu, krídla, hoci mám rád aj elektrické gitary, a z majestátneho Hammondu.
Ktorý štýl jazzu Vám najviac imponuje?
Keď som mal asi tak trinásť rokov, začal som s počúvaním tradičného jazzu. Neskôr som objavil jazz 50-tych a 60-tych rokov s Milesom Davisom, Sonny Rollinsom, Horace Silverom a Artom Blakeym. Aj naďalej uprednostňujem menšie jazzové formácie, post-bopové a neskoršie. Mojím saxofónovým hrdinom je . V 70-tych som bol totálne ohúrený Weather Reportom
Váš mladší syn William je tiež hudobník, hrá na trúbku. Akej hudbe sa venuje? Padlo jablko ďaleko od stromu?
Prv než začal William študovať na Birminghamskom konzervatóriu trúbku, na prijímacej skúške aj spieval (má krásny tenor). Ihneď mu ponúkli možnosť študovať spev a ponuku, samozrejme, prijal. Po štúdiu na
Akým ďalším hudobným aktivitám sa popri Supertrampe a
Nedávno som bol poctený možnosťou hrať so svojimi hudobnými hrdinami, keď som koncertoval
s Lesliem ManDokim v Budapešti. Mike Stern a Randy Brecker boli naozaj fantastickí. Život neustále prináša so sebou nejaké prekvapenia, kiež by tomu tak bolo aj naďalej.
Ďakujeme za rozhovor.
MARIÁN PAVLÍK
Foto Brendan van den Beuken
