Človečenstvo neporušené. Artistika uisťujúca. Briliantnosť potvrdená. Vesmírna univerzálnosť albumu je najlepším príkladom, ako zaistiť úspech návratu k rýdzo kapelovému zvuku. Ultrachytľavá skladba tu nie je a to vykazuje najčistejší hold kapely jeho predchádzajúcej hudobnej identite. Nič sa nepýtaj, štvrtá v poradí, mapujúca starosti, kde záujem o počúvanie albumu prudko stúpa a kde Juraj Benetin pokladá na oltár svoj podhodnotený vokál po Enovskom intre a cinkavých strunách, je prvým vážnym upozornením, že ide o mimoriadny album. Všetko prebieha skrz zafajčený, spomalený opar, naplnený clivotou bez tlieskajúcich rytmov a cinkajúcich mosadzí, až to navodzuje tklivo-symfonický podtón estetiky Burta Bacharacha. Návrat kultúry osamelosti, výslovne upevnený životnými skúsenosťami, pokračuje v nasledujúcej piesni Ako para s trochou plachého naparovania. Potom už je potreba zrýchliť. Vzdať sa je zrejme umeleckým vrcholom. Pieseň je upokojujúca s trochu hmatateľným zahrnutím elektrické gitary, opakovane pochovanou a vzápätí exhumovanou v mixe s tiahlou melodickou linkou s pocitom dávneho Woodstocku. Pieseň 95 v tomto zámere pokračuje, akoby išlo o akýsi konceptuálny album. Vanilka je vždy zážitok. Získate prístup k niektorým základným parametrom chuti. A toto je podobné: skoro návyková atmosféra, jednoznačne trúchlivo-malátna s príchuťou dialógu muža a ženy na uzmierenie, áno - Prepáč. Jediná vypaľovačka, ak nerátam pieseň Oranžová, je tu až 9./11., nazvaná Múry. Je vrhnutá do ostrého reliéfu, aby predposledná pieseň Stromy tým viac vynikla takmer tónickou primou Benetinovho monológu. Korben Dallas urobili veľký progres, album je superzážitkom. Hoci som zistil, že existujú ďalšie rieky, skladám klobúk pred jedným z najlepších albumov centrálnej Európy roku 2017 a záverečná Ona to završuje. Prakticky dokonalé dielo. Môže pôsobiť ako revolučný náustok pre generáciu rozčarovaných mužov.
****
BEN TAIS AMUNDSSEN