Najväčšou hviezdou dvojdňovej hradnej open air periódy „jednodňového“ jazzového festivalu Martina Valihoru bol nepochybne maestro Kurt Elling. Je nositeľom ceny Grammy za najlepší vokálny album z roku 2009. Získal tiež ďalších 10 nominácií na cenu Grammy a je mnohonásobný víťaz najprestížnejších rebríčkov (napríklad 13x voľba kritikov a 7x voľba čitateľov Downbeatu, 8 x voľba čitateľov Jazz Times, 8 x voľba Asociácie jazzových žurnalistov, JJA). Kurt Elling víťazí najmä famóznou prezentáciou elegantného konzervatívneho orchestrálneho jazzu a jazzového spevu (Hendricks, Sinatra a ďalší). V tomto priestore je dnes nedostižnou métou. Jeho frázovanie a technika sú niekde tam, kde Usama Bolt v behu na 100m. Preto bolo viac než príjemným prekvapením, že sa organizátorom podarilo pripojiť k vynikajúcemu Ellingovmu jazzovému combu Slovenskú filharmóniu a zahrať overené skladby (Duke Ellington, Orbert Davis, Franz Wright, atď.) vo veľkolepom orchestrálnom aranžmáne. Pre Slovenskú filharmóniu, ktorú dirigoval Oskar Rózsa, to určite nebol ľahký týždeň. Cvičilo sa zrejme brutálne, pretože hneď o deň na to, vo štvrtok a v piatok filharmónia fantasticky prezentovala monumentálnu Mahlerovu tretiu symfóniu v Redute pod vedením dirigenta Emmanuela Villaumea. Akustický symfonický orchester a open air prezentácia budú vždy v kontradikcii, pretože bohatý zvuk orchestra jednoducho nie je možné preniesť cez on stage techniku a reproduktory v dostatočnej kvalite. Strata kvality zvuku je tu zásadná. Napriek tomu bol Ellingov koncert krásny. Na hradnom echovitom nádvorí znelo všetko vcelku prijateľne a vyvážene, možno aj vďaka aranžmánom, ktoré tento fakt berú do úvahy.
Ellingovmu koncertu predskakovali Peter Lipa a Iva Bittová. Hrali sa ich známe skladby v nových orchestrálnych aranžmánoch (Rózsa, Jakabčic a Bernard) za účasti jazzovej kapely v zložení Eugen Vizváry, Michal Bugala, Juraj Griglák a Martin Valihora. A bolo to naozaj zaujímavé. Peter Lipa podal štandardne vysokokvalitný výkon, no Iva Bittová bola ako z iného sveta. Napriek kvalitám Kurta Ellinga, hviezdou večera pre mňa zostala Iva. Jej fascinujúca kreativita a muzikálnosť prekonáva všetko. Má techniku, ktorá je dovoľuje zaspievať čokoľvek, od škovránka až po vrcholnú opernú áriu. Mal som pocit, že keby chcela, dokázala by zaspievať Ellinga lepšie ako samotný Elling a ešte niečo pridať. Iva Bittová sa zdá byť na svojom umeleckom vrchole, ktorý trčí medzi inými umeleckými vrcholmi ako Everest. Dokázala spojiť svoje umelecké ego so svojou kreativitou do nevídanej synergie. Svojím spevom, rovnako ako Elling, presahovala orchester. Na záver trojica Elling, Lipa a Bittová spoločne zaspievali Redemption Song Boba Marleyho v aranžmáne Ľubice Čekovskej. Pekný vrchol večera, len keby premodulovaný zvuk neskresľoval sympatickú snahu spevákov podať to čo najlepšie.
RADO TIHLÁRIK
Foto: Peter Konečný
