ĽAHKÁ MÚZA
Piesne ticha
Hevhetia
Ľahká Múza – naši súputníci na scéne. Ale hudba aj prístup úplne iný. Sledujem ich hudobný vývoj a recenzoval som aj ich predchádzajúci album „Byť tvojím zrkadlom“ z roku 2013. Teraz mám na stole ich deviaty album „Piesne ticha“. Už ten názov! A zrovna od nich! O to viac som napätý, čo z toho bude. „Byť tvojím zrkadlom“ je priam až symfonická elektronicko-industriálna hudba. Neviem si predstaviť, do akých väčších zložitostí v aranžmánoch a zvukových vrstvách by sa ešte dalo ísť. Gudrun tam spieva náročné mezzosopránové party a 677 búši svojou povestnou gitarou aj s celou tou elektronikou až na maximum. Najprv pozerám na skvele vyzerajúci digipack. Na zelenej ploche baletka, ktorej z krku vyrastá koruna stromu. Zase ten ich odkaz na Jing/Jang. (Baletka ako symbol mesta a koruna stromu ako príroda v pevnom spojení.) Roztváram album, oceňujem vizuálny minimalizmus graficky krásne umocnený prácou s opakujúcim sa centrálnym motívom. Z ľavej chlopne digipacku vyberám 8 stranový booklet, kde je zoradených 7 otextovaných piesní. Sú v slovenčine aj angličtine. Celkovo sa album skladá z 10-tich skladieb. Intro albumu „MartaJo“ je krátka orchestrálna skladba, ktorá navodzuje atmosféru vážnej hudby. Ale potom sa všetko zmení. Prichádzajú nové skladby! Nečakane odľahčené hudobné aranžmány, minimum klávesových plôch, šliapajúce bicie s kopákom ako tlkot srdca či zvonivé hravé činely! Do toho až moogovsky vnorené basgitarové groovy od iNOVY, ktoré v krásne mäkkom zvuku usádzajú celý spodok skladieb. No a do toho turbulentné nálety gitár. Svojbytné zvukové krajiny tvorené extraktom gitarových efektov. Čím sú namiešané, to vie len 677, ale okrem jeho tradičných chórusovo-reverbových ambientov počujeme odozvy sitáru či iných etnických nástrojov. Úplne nové zvuky! Striedajú sa s harmonizérovo/distoršnovanými až tremolovanými plochami a snové atmosféry rozbíjajú s gradačnou naliehavosťou. Hudba plynie svojimi tempami, speje až ku hraniciam world music svojou tanečnosťou aj výrazom. V strede albumu sa opäť dostávame do ďalšej symfonickej skladby a to „LenaVilo“. Gudrun tu predvádza svoj pôsobivý mezzosoprán, ale pristihujem sa, že aj ja si spolu s ňou stále dookola pospevujem jediné slovo tejto skladby!
A pri speve na tomto albume sa trochu pristavíme. Lebo sa tiež, podobne ako gitarový zvuk, posúva do ďalších dimenzií. Opernejšie motívy sú len v inštrumentálkach a jedinej textovanej skladbe „V zrkadlách pocitov“. V ostatných šiestich dostáva hlas Gudrun nové príležitosti, ktoré už použila aj v predchádzajúcich albumoch, ale v hustote zvukovej plochy niektoré prvky nemohli tak vyniknúť, ako tu v obnažených jemne znejúcich zvukových plochách. Jej hlas sa v textoch vyhráva s každou hláskou, mikromelódie sú svojbytné a vyniká v nich špecifická farba jej hlasu. Dostáva sa až do altových polôh. Odkrýva všetky dimenzie svojho hlasového rozsahu, či speváckych techník. Textové časti dopĺňa bohatými spevovými figúrami, ako sama povedala, inšpirovali ju trávnice (slovenské ženské ľudové spevy). Jej hlas je etnicky rozvibrovaný, poskladaný do vlastných zborov či krížených vokálnych figúr, ako napríklad v titulnej skladbe „Piesne ticha“, ktorá má oslovila najviac. Hlas je zaznamenaný bez efektov, dostal len iba decentný dozvuk, aby sa z neho nestrácali jemné odtiene. Pomaly sa blížime ku koncu, aby sme sa ešte s poslednou inštrumentálnou skladbou „Riavy“ vnorili do konečného ticha. Toho, ktoré nám sľúbili v názve. Čo dodať na záver? Je to opäť koncepčný album, ale z môjho uhlu pohľadu asi najprístupnejší aj bežnejšiemu poslucháčovi alternatívnej hudby. Je magický svojimi krátkymi textami, využitím minimalistických postupov, odvážny v práci s odkazmi na našu ľudovú hudbu bez zbytočnej lacnej popisnosti. Efektná práca so zvukom, stereo panoráma ako stvorená hlavne pre slúchadlá. Tam je ten pocit z hudby a jej priestoru najintenzívnejší. Je to naozaj, ako keď ťa divožienka zoberie za ruku aby ste spolu kráčali lesom a ty nevieš, či sa ešte z neho vrátite...
ĽUBOŠ DZÚRIK: 85%