Fortuna Eruditis Favet: keď dozrie čas a všetko do seba dokonale zapadne... zrodí sa Led Zeppelin.
Keď sa človek narodí, veci okolo seba považuje za dané. Prosto sú. Odjakživa. Onedlho nebude na svete človeka, čo by si pamätal dobu, keď ešte neboli autá, o fotografii, filme či telefóne ani nehovoriac. A človeku, ktorý sa na ulici hlasno rozprával s niekým neviditeľným, sa ešte nedávno každý oblúkom vyhol.
Aj to, že nás na každom kroku sprevádza hudba tvoriac soundtrack našich životov, prijímame s úplnou samozrejmosťou. (Už si pomaly nik nepamätá ticho.) Okrem efemérnej vaty upchávajúcej škáry pomedzi reklamy v rádiu, existuje hudba, ktorá akoby tu bola vždy. Kapely a piesne, ktoré máme v kostiach, definujúce žáner aj dobu. Esenciálne. Archetypálne. Večné. Led Zeppelin je taká kapela. Dnes rocková klasika, v časoch svojho vzniku bola významným míľnikom, inovatívna po všetkých stránkach: inštrumentálne, technologicky, koncepčne aj obchodne. Tí, čo prví počuli ich hudbu, boli svedkami významnej historickej udalosti a boli si toho vedomí.
Spevák kapely, Robert Plant, sám jeden z dodnes najuznávanejších rockových hlasov všetkých čias, hovorí o jej zakladateľovi a kapelníkovi Jimmym Pageovi, že je „lespaulový Mahler“ a „telecasterový Wagner“. Hudobní kritici ho nazývajú aj „Paganini 70. rokov“. Spolu s džezom presiaknutým bubeníkom Johnom „Bonzom“ Bonhamom a renesančným človekom a multiinštrumentalistom Johnom Paulom Jonesom tvorili rockový dream team. Ich diskografia, škandalózny životný štýl, excesy, mýty, čo o nich kolovali, spory o originalite niektorých ich skladieb i tragédie, ktoré ich postihli, sú všeobecne známe.
Ale nič nevzniká vo vzduchoprázdne, ani táto skupina. Tomu, aby mohla vzniknúť, hrať takú hudbu, akú hrala, a dosiahnuť taký úspech, aký dosiahla, predchádzalo viacero okolností (medziiným aj sociálnych a geopolitických), vynálezov, náhod aj osudových stretnutí. O nich je tento článok.
Vo vývoji rockovej hudby veľkú úlohu zohral transatlantický „hudobný tenis“ medzi Amerikou a Britániou. Loptičkou bola afroamerická hudba. Americké blues ako černošská hudba neprenikala v rasovo segregovanej Amerike do mainstreamu poľahky. Blues i rock’n’roll Amerika vo veľkom akceptovala, až keď na trh prišiel „v bielom obale“: v osobe Elvisa Presleyho. (Podobným spôsobom konjunktúru džezu v 20. rokoch odštartovali až potomkovia židovských imigrantov Whiteman, Gershwin a Goodman – európski belosi bez zakorenených predsudkov voči černochom – práve naopak: solidárni v zdieľanej skúsenosti prenasledovaného etnika.) Všetky britské rockové kapely 60. a 70. rokov boli ovplyvnené americkým, hlavne chicagským blues (Muddy Waters, Little Walter, Howlin’ Wolf, John Brim) a skiffle, ktoré do Británie počas 2. svetovej vojny privážali afroamerickí vojaci aj námorníci navštevujúci britské prístavy (napr. Liverpool). Skiffle, prameniaci z černošskej hudby, nesofistikovaný hudobný štýl robený „na kolene“, postavil do popredia gitaru – nástroj v uhladenej tanečnej hudbe až do 40. rokov na okraji záujmu. Pravdaže, gitara nebola novým nástrojom, ale oproti klavíru, kontrabasu a dychovým nástrojom bola tichá. Záujem o ňu vzrastal ruka v ruke s vývojom zosilňovačov, snímačov, experimentáciou so skresleným zvukom a príchodom gitár s plným telom. To už sa potom dal robiť poriadny rambajz. Gitara mala na rozdiel od iných nástrojov navyše tú výhodu, že ste ju so sebou mohli nosiť všade (napríklad aj do školy, ako Jimmy) a popri hraní na ňu sa dalo aj spievať a robiť šou na pódiu. Skiffle Britániu doslova zachvátil. Toto bol vtedajší punk. Bola to hudba samoukov s lacnými či podomácky vyrobenými nástrojmi, prístupná každému, bez „bariéry“ hudobného vzdelania, radostná a živelná, ideálna pre improvizovanie a vytváranie vlastného štýlu hry.
Doba bola ideálna: spoločnosť sa pomaly spamätávala po vojne a mala chuť sa baviť (podobne ako v džezovej ére 20. rokov). Ekonomický boom túto bezstarostnosť podporoval a navyše so sebou prinášal viac voľného času a väčší rozpočet na zábavu. Možností rozptýlenia pre mládež bolo menej ako dnes – televízor síce malo čoraz viac domácností, ale britská televízia bola vtedy „seriózne“ médium orientované na dospelého (rozumej: solventnejšieho) diváka a mladí sa chodili baviť na tanečné zábavy. Bol veľký dopyt po kapelách, ale bola i obrovská konkurencia. V roku 1957 vraj v Británii existovalo až päťdesiattisíc (!) kapiel hrajúcich skiffle. To vysvetľuje ten neskorší „náhle“ zvýšený výskyt fenomenálnych hráčov: z tých počtov a pri súťaživosti, čo z toho plynula (a bez možnosti vysedávať toľké hodiny pred telkou) sa nutne muselo vyprofilovať isté promile virtuózov. Ich učiteľmi boli platne ich hudobných vzorov. Vtedy pre gitaristu (aj pre bubeníka či basgitaristu) nebolo inej možnosti, než si do nemoty púšťať platňu (alebo neskôr pásku na kotúčáku, kto ho mal) a s maximálnym sústredením sa snažiť dešifrovať, čo počuje: čo sú tam za kilá, ako je to zahrané, ako sa docielil ten či onen zvuk - a snažiť sa to napodobiť metódou pokus-omyl – pričom ako vedľajší produkt vymyslel kopu vlastných „fínt“, ktoré sa stali súčasťou jeho osobitého štýlu. Takéto narábanie s platňou by mimochodom nebolo možné bez vynálezu vinylových nosičov pár rokov predtým. V takýchto pomeroch začínali Beatles aj Rolling Stones. Aj Clapton. A takto začínal aj trinásťročný James Page, vtedy ešte netušiaci, čím bude, až vyrastie: zvažoval biologický výskum (chcel vynájsť liek na rakovinu) alebo výtvarné umenie. Bol rovesníkom budúcich hudobných legiend z rôznych končín Británie a nevedel, že aj on sa stane jednou z nich. Vedel len, že ho baví gitara, a ako samouk niekedy cvičil až sedem hodín denne.
Keď Beatles zaznamenali svoj prvý úspech v roku 1962, mal Jimmy osemnásť. Už pätnásťročný nechal školu, lebo sa chcel živiť muzikou, čo nebolo až také jednoduché, keďže kapely mali často životnosť iba jeden kšeft. A keď konečne začal mať stabilný príjem z pravidelného koncertovania, dostal mononukleózu („chorobu z bozkávania“). Práve táto choroba sa ukázala byť kľúčovým zvratom osudu, vďaka ktorému Led Zeppelin, hoci rovesníci s Rolling Stones a Beatles, znejú ako z úplne inej doby, a dostali až na hudobný Olymp: vyčerpanie zo života na cestách a večného ponocovania mali za následok, že Jimmy bol často vyradený z prevádzky neustále sa vracajúcimi horúčkami a zapáleným hrdlom. Bol donútený k zmene kariéry: prihlásil sa na výtvarnú školu a začal sa živiť ako štúdiový hráč: pôvodne si takto plánoval zarábať, kým ju nedokončí. Bol nesmierne učenlivý a v nahrávacom štúdiu sa učil od tých najlepších: všetko pozoroval a nasával vedomosti o zvučení, nahrávaní, produkovaní či mixovaní. Experimentoval so zvukom, s novými technológiami, hudobnými štýlmi, technikami hry aj efektami. Naučil sa hudobnú teóriu a pochopil princípy aranžovania. Pričuchol k obchodnej stránke a manažmentu šoubiznisu. Postretával väčšinu osobností vtedajšej hudobnej scény, naučil sa počúvať názory druhých a profesionálne spolupracovať. Učil sa aj na chybách, cudzích aj vlastných. Nadobúdal sebavedomie aj jasnú predstavu o tom, čo ako funguje a čo by chcel dosiahnuť. Keď jedného dňa videl, ako Burt Bacharach, jeden z najväčších hitmejkrov všetkých čias, odchádza zo štúdia v Rolls Royce, rýchlo pochopil, že najviac zarábajú autori piesní. Popri nájomnom nahrávaní tých cudzích začal písať vlastné. Svoje učňovské roky Page považuje za podstatné pre svoju hudobnú kariéru. Sledoval tiež činnosť vtedajších najslávnejších britských kapiel (Beatles, Rolling Stones, Yardbirds) a v duchu spriadal plány, čo všetko urobí inak.
Kapely sa vtedy živili predovšetkým koncertovaním a predtým, než sa natočila dlhohrajúca platňa (ak sa vôbec natočila), sa spravidla vydávali single, slúžiace ako promo kapely. Sóloví speváci väčšinou nahrávali piesne, ktoré im napísali najatí skladatelia a textári. Nahrávalo sa rýchlo a pre úsporu času (t.j. nákladov) sa často využívali služby skúsených štúdiových hráčov, aj keď ste mali vlastnú kapelu. Aby nahraté skladby hrali rádiá, museli sa vmestiť do troch minút. Mastery zostávali spravidla vo vlastníctve nahrávacej spoločnosti výmenou za drahý čas v štúdiu, vydanie, promo a distribúciu nosiča (čo dramaticky ovplyvňovalo budúce zisky umelcov). No už čoskoro sa mnohé veci mali zmeniť.
V roku 1966 Beatles prestali koncertovať, otrávení beatlemániou a vreskotom fanyniek pri živých vystúpeniach, pre ktorý sa na pódiu ani poriadne nepočuli. Vtedy urobili niečo neslýchané, niečo, čo si v tej dobe (finančne) mohli dovoliť iba oni: zavreli sa na štyri mesiace v štúdiu Abbey Road a nahrávaním albumu „Sgt. Pepper’s Lonely Heart Club Band“ tam strávili 700 hodín. Urobili si z prestížneho nahrávacieho štúdia skúšobňu. Výroba tohto albumu ich stála v prepočte na dnešné peniaze vyše pol milióna eur. Výsledok bol ohromný a spôsobil hotovú revolúciu vo vtedajšej technológii nahrávania aj celkovo v chápaní účelu albumov: bol to konceptuálny album, dielo s jednotlivými prvkami prepojenými do nedeliteľného celku, povyšujúci pop na umenie, a hoci konceptuálne albumy kde-tu vznikali i predtým, Beatles túto ideu priniesli do mainstreamu. Naživo by to nikdy nedokázali zahrať a ani to nemali v pláne. Ale ani do rádií sa to veľmi nehodilo: ťažko sa hľadal vhodný kandidát na singel – navyše si už vystrieľali náboje: z tohto nahrávania už vydali ako singel „Strawberry Field“ a „Penny Lane“ a na album ich nezaradili. Dozrel čas na zmenu: AOR.
Príchod televízie mal vplyv na skladbu rozhlasového vysielania: dokumentárne a dramatické programy sa presťahovali na obrazovku a zostal po nich vysielací čas, ktorý bolo treba naplniť novým obsahom. Menil sa pomer hovoreného slova a hudby, reklama sa čoraz viac orientovala na mladých poslucháčov a tomu podmieňovala aj obsah vysielania. Na FM rádiách, ktoré mali lepšiu kvalitu zvuku, vznikali nové rozhlasové formáty zamerané na hudbu. Dídžeji hrávali aj niekoľko skladieb tej istej kapely za sebou, čo sa dovtedy nerobilo, a pomedzi skladby o nej rozprávali. Vzniká priestor pre AOR – album oriented rock: dlhohrajúce rockové albumy, ktoré nie sú len zbierkami trojminútových pesničiek, ale ucelenými dielami s koncepciou, kompozíciou, priestorom na experimentáciu so zvukom, inštrumentálnu exhibíciu – skrátka médium, kde to kapely mohli naplno rozbaliť aj mimo pódia.
Práve vtedy sa Pageovi začala ďalšia učňovská etapa. Eric Clapton, bluesový purista, v roku 1966 odišiel z Yardbirds, úspešnej bluesovej kapely, znechutený komerčným úspechom jej platne „For Your Love“ – pre neho neprijateľným popovým vybočením. Yardbirds je jednou z najnedocenenejších kapiel v histórii rockovej hudby. Vychádzali predovšetkým z blues a počas koncertov sa spravidla púšťali do rozsiahlych improvizácií, ktoré boli dovtedy výhradne doménou džezových hráčov. Experimentovali so zvukmi gitár a posúvali hranice poznaného (a očakávaného). Stali sa tak priekopníkmi psychedelického rocku a ovplyvnili aj vývoj punku, progrocku či heavy metalu. S kapelou sa spája aj významná anomália v hudobnom svete: rovno traja najlegendárnejší gitaristi v histórii rocku začínali v Yardbirds, a to v priebehu piatich rokov existencie kapely. Clapton na svoje uvoľnené miesto odporučil Jimmyho Pagea. Ten však mal záväzky v štúdiu a odporučil svojho kamaráta z detstva Jeffa Becka. Neskôr sa však k Yardbirds pridal, najskôr ako basák, neskôr sólový gitarista v tandeme s Beckom, až nakoniec zostal ako sólový gitarista sám. Yardbirds boli jednou z kmeňových kapiel tzv. britskej invázie, bezprecedentného úspechu britských umelcov v Spojených štátoch v 60. rokoch (paradoxne práve tých, ktorých hudba vychádzala z afroamerických koreňov – break point Great Britain!). Pageovi hranie s nimi prinieslo dokonalé zoznámenie sa s hektickým životom na šnúrach s etablovanou kapelou, renomé a kontakty na klubových impresáriov, skúsenosť s prácou na pódiu, flexibilitu získanú neustálou improvizáciou, sebavedomie a schopnosť pracovať s publikom. Jeho štúdium bolo ukončené. Bol pripravený a Šťastena, ktorá sa už okolo neho dlhší čas ponevierala, mu ochotne sadla do lona. (Podľa mnohých mu bol nápomocný skôr Lucifer, kvôli Pageovej záľube v okultizme.)
V Yardbirds už dlhšiu dobu vládlo vnútorné pnutie a kapela sa v roku 1968 rozpadla. Page koncertovaniu práve len prišiel na chuť a chcel pokračovať, len zase nebolo s kým. Chodníčky boli vyšliapané, jesenné koncerty vybavené – a toto bol kľúčový bod – predsa ich nebude rušiť len preto, že nemá kapelu! Mal vo všetkom jasno: chcel vytvoriť dynamickú rockovú formáciu, v ktorej tiché a intímne pasáže budú striedané burácajúcimi vyvrcholeniami (vtedajšie kapely boli všetky buď hlučné alebo „jemné“). A tentoraz bude kapelníkom on a všetko urobí po svojom.
Rýchlo sa rozlúčil s producentom Yardbirds Mickiem Mostom, ktorý síce menil na zlato všetko, čoho sa dotkol (produkoval napr. „House of Rising Sun“ od Animals, Donovanovu platňu „Mellow Yellow“, neskôr objavil Kim Wilde), ale zaryto sa držal koncepcie trojminútových „rádioviek“, a to sa nezhodovalo s Pageovou víziou. Mostov obchodný partner bol manažér Peter Grant. Pod jeho vedením začalo koncertovanie Yardbirds konečne vynášať, ale ani jeho príchod ich nezachránil pred rozpadom. On zostal verne stáť pri Pageovi, keď sa „vtáčikovia“ v júli 1968 rozpŕchli, lebo vycítil, že sa chystá čosi veľkolepé.
Mať manažéra ako Peter, bolo to najlepšie, čo mohlo rockovú kapelu postretnúť. Bývalý zápasník, vyhadzovač a „bedňák“ impozantnej postavy, hotový Bud Spencer hudobného manažmentu, vedel presvedčivo jednať s promotérmi. Bol to rázny a bystrý chlap s nosom pre biznis, prirodzenou autoritou a citlivou dušou. Vyznal sa na scéne, vedel kapelu udržať na uzde, vždy sa postaral, aby mala všetko potrebné, dostala dobre a načas zaplatené a príliš neutrácala. Na rozdiel od iných vtedajších manažérov Grant s kapelou všade jazdil. Keď zvukárov na festivale v Bath prichytil, ako robia pirátsku nahrávku, vylial im do mixu kýble vody, pripravené, keby bolo treba hasiť, a celú aparatúru im roztrieskal sekerou. Page vedel, že s Petrovou podporou dosiahne všetko, čo si zaumieni.
Najprv sa vybral hľadať speváka. Všetci, čo sa mu pozdávali, však už mali iné záväzky (alebo nikoho z oslovených spevákov či muzikantov prosto nelákalo stať sa členom revivalu kapely, ktorá síce v Amerike ešte fičala, no v Británii jej hviezda pohasla už pred dvomi rokmi). Jeden z oslovených, Terry Reid, sa práve chystal na turné ako predskokan Rolling Stones, ale odporučil mu Roberta Planta, mladého speváka zo stredného Anglicka. Opísal mu ho ako gréckeho boha so zlatými kaderami, čo však bolo nič v porovnaní s tým, ako úžasne spieval. Videl ho na koncerte kapely Band of Joy a Pageovi poradil, aby sa mrkol aj na ich bubeníka. Page sa vybral s Grantom do Birminghamu, aby si Roberta vypočul. Presvedčil sa, že chvály o jeho speve (a vzhľade) boli opodstatnené, len mu nešlo do hlavy, prečo ešte v muzike neprerazil. Jediným možným vysvetlením bolo, že sa s ním zrejme ťažko pracuje. Plant prijal pozvanie do Pageovho domčeka pri Temži. Pri spoločnom počúvaní platní, kedy Plant bez váhania siahal po platniach z Pageovej kolekcie, ktoré sa on sám práve chystal pustiť, zistil, že si výborne rozumejú, a viac nepochyboval, či našiel toho pravého. Už tam sa dohadovali, ako by prerobili „Babe, I’m Gonna Leave You“, ktorú poznali vo verzii od Joan Baezovej (a onedlho to aj zrealizovali).
Aj Plant sa rozplýval nad svojím bývalým bubeníkom a hoci Page pôvodne uvažoval o iných, stačilo, aby „Bonza“ raz počul hrať v istom londýnskom klube, a bol rozhodnutý ho získať. To ale nebolo také jednoduché. Dvadsaťročný John Bonham, ktorého sa pokúšal zlanáriť aj Joe Cocker, váhal: bol už tri roky ženatým otcom rodiny a len nedávno prijal lukratívne angažmán. Lepší vrabec v hrsti, ako Yardbird na streche... Page s Grantom ho bombardovali desiatkami telegramov a muzika Yardbirds sa mu páčila, tak napokon privolil. Pre rodiacu sa kapelu to bola ďalšia výhra v lotérii. Bonham je dodnes považovaný za najlepšieho a najvplyvnejšieho rockového bubeníka. Na provizórne „bicie“ z plechoviek a hrncov sa začal učiť hrať už ako päťročný. Učarovali mu džezoví bubeníci ako Gene Krupa či Buddy Rich. Hravá a rozmanitá hra na bicie s rytmickým základom prerývaným občasnými akcentovanými premenami v kombinácii s jeho typicky ťažkým úderom (pomedzi kšefty si privyrábal u otca na stavbách), dlhý dozvuk silno napnutých blán, džezové ladenie, používanie najväčších dostupných paličiek a rýchla pravá noha na kopáku – to všetko sú prvky jeho nezameniteľného štýlu.
Pageovi už chýbal len basák a lepšieho, než akého našiel, si ani nemohol priať. S Johnom Paulom Jonesom, kolegom zo štúdiovej brandže, sa Jimmy poznal už asi štyri roky. Tešili sa z každého stretnutia pri nahrávaní, pretože boli medzi starými fotrami široko-ďaleko jediní mlaďasi a spájal ich aj nadšený záujem o všetky remeselné stránky štúdiovej práce. Vznikajúca kapela tak mala od začiatku rovno dvoch skúsených producentov. John Paul Jones, zvaný aj Jonesy, sa stal tajnou zbraňou kapely. Najnenápadnejší z členov, poučený beatlemániou, po celú dobu celkom rád zostával bokom, a ako jediný z nich sa preto mohol nespoznaný vybrať na prechádzku po meste, kde mali koncert. John Paul je skromný génius s vľúdnym hlasom a jediný člen Zepelínu s formálnym hudobným vzdelaním. Jeho otec bol klavirista a aranžér hudby pre big bandy, mama bola speváčka. Obaja rodičia vystupovali vo varieté. Jones začal hrať na klavíri ako šesťročný, neskôr sa stal aj organistom a zbormajstrom. Keď si chcel kúpiť prvú basgitaru, otec bol skeptický: „kúp si radšej saxofón a budeš mať vždy dosť kšeftov!“ Elektrická basgitara bola vtedy ešte pomernou novinkou (dovtedy sa hrávalo na kontrabas) a Jonesov otec neveril, že sa „uchytí“. V osemnástich začal Jonesy pracovať v štúdiu: najskôr ako basák, čoskoro aj ako klávesák, hudobný režisér a aranžér. Jeho bezchybný vkus, remeselné majstrovstvo a invencia sa za jeho šesťdesiatročnú kariéru podpísala na toľkých notoricky známych skladbách naprieč žánrami, že len na ich vymenovanie by bolo potrebné špeciálne vydanie časopisu. (Vedeli ste napr. že aranžoval orchestrálne party v skladbe R.E.M. „Everybody Hurts“?) Krátko po príchode do štúdia sa už na neho valilo toľko roboty, že si tri štvrtiny z toho, čo nahral, ani nepamätal a po štyroch rokoch mu hrozilo vyhorenie. V porovnaní s tým pracovným tempom bolo jazdenie po koncertoch s kapelou príjemný oddych, a keď zistil, že Page hľadá basgitaristu, na podnet svojej manželky (!) sa ochotne nechal naverbovať. Kapela tak jedným vrzom získala aj klávesáka, aranžéra, flautistu („Stairway to Heaven“!) a mandolinistu.
Yardbirds sa rozpadli v júli a už 19. augusta začal Page skúšať so svojou novou zostavou. Hneď na prvej skúške bola elektrizujúca atmosféra a všetkým bolo okamžite jasné, že stoja na prahu niečoho veľkého. O tri týždne – 7. septembra 1968 už kapela pod názvom The New Yardbirds hrala svoj prvý koncert na turné po Škandinávii (ktoré bolo v skutočnosti dvojtýždňovým „sústredením“ pred nahrávaním albumu a neskorším britským turné). Ako sa zohrávali, ich setlist tvorili nejaké piesne Yardbirds, niekoľko prevzatých bluesových čísel a rodili sa ich prvé spoločné skladby. Rovnako ako Yardbirds, veľa priestoru venovali improvizácii. Peter Grant, ktorý dovtedy videl a zažil všeličo, bol ohromený. Bolo prosto vzrušujúce byť pri tom. Už vtedy si pomyslel, že by to mohla byť najlepšia kapela na svete.
Ku koncu škandinávskeho turné mal Page podľa vlastných slov „hory“ nových riffov a nápadov, pretože každý večer sa tam dialo niečo úplne nové. Zo setlistu šnúry vznikol po návrate do Anglicka prvý album kapely s novým názvom Led Zeppelin: angličtina má slovné spojenie „dopadnúť ako olovený balón“, ktorý znamená, že niečo skončilo fiaskom, niekto utŕžil hanbu. Bubeník Keith Moon raz v štúdiu vtipkoval, že by mali založiť kapelu Olovený Balón. Z balóna sa stala vzducholoď. Slovo „lead“ sa v angličtine vyslovuje buď ako „líd“ a vtedy znamená „viesť“ (ako v slove líder), alebo ako „led“, čo znamená „olovo“. Prezieravý Peter Grant chcel predísť ustavičnému korigovaniu každého, kto názov kapely vysloví nesprávne, a navrhol rovno vynechať písmeno „a“: bude to síce nesprávne, ale výslovnosť tak bude jasná a navyše to bude mať „šmrnc“.
Šesť týždňov od prvej skúšky bola kapela už taká zohratá, že nahrávanie albumu trvalo dohromady len 36 hodín – a to ho ešte nahrávali súbežne so svojím prvým britským turné. Od začiatku októbra do Vianoc tam odohrali 16 koncertov a pomedzi ne si Page s Grantom a hotovými mastermi stihli odskočiť na pytačky k vydavateľovi do New Yorku. Plantovi sa zase narodila dcéra, oženil sa s jej matkou (v tomto poradí) a oslávil to na afterparty londýnskeho koncertu.
Nahrávanie stálo necelých 1800 libier (cca 30 tisíc eur v dnešných cenách). Page s Grantom ho zaplatili z vlastného vrecka. Toto bola ďalšia z vecí, ktoré mal Jimmy vopred dôkladne premyslené a ďalší faktor v úspešnosti kapely. Samofinancovanie nahrávky prinášalo okrem lepšieho zisku (v prípade komerčného úspechu) aj vydavateľstvom neobmedzenú tvorivú slobodu a právo rozhodovať o všetkom od imidžu, cez obaly platní, PR až po to, ktorá skladba pôjde von ako singel – a či vôbec nejaká. Page od začiatku vedel, že single vydávať nechce. Trojminútová skladba by nedokázala poslucháčovi priblížiť hudbu Led Zeppelin a nechcel, aby časový limit narúšal ich umeleckú integritu a brzdil ich v rozlete. Vedel, že sa bude môcť spoľahnúť na FM rádiá a ich AOR formát. Bol si istý, že aj bez promo singlov sa kapele bude dariť. A ako sa ukázalo, mal pravdu. Už onedlho vydavateľstvá naopak zvažovali, či rockové kapely vôbec potrebujú single. Page sa takto ovplyvnil vývoj hudby nie len ako gitarový mág, ale prepísal aj pravidlá, ako sa robí v muzike biznis.
Ďalšie prevratné zmeny spôsobil Page svojimi nahrávacími metódami: zúročil všetko, čo sa za tie roky v štúdiu naučil. Na rozdiel od Beatles on však nepotreboval žiadneho producentského mága, akým bol George Martin. Takisto nemusel strácať drahocenný čas (a peniaze): to, na čo Beatles prichádzali ako deti s veľkým vreckovým v cukrárni systémom pokus-omyl, on (aj Jones) už všetko vedel. Človek by čakal, že Jimmy mal všetkých na povel a o všetkom rozhodoval len on, ale Jonesy to v jednom rozhovore vehementne poprel. Boli profíci, každý mohol presadiť svoje nápady, rozhodovali spoločne a nik sa neurážal, ak sa jeho nápad neujal. Bolo to veľmi demokratické a Page ich neobmedzoval: „Veď ani psa si nekupujete na to, aby ste potom štekali za neho,“ vtipkoval Jones.
Svoj debut natočili ako live nahrávku, na ktorú neskôr pridali overduby. Už tu Page využil metódu vytvárania „hĺbky“ umiestnením mikrofónov do väčšej vzdialenosti. Na rozdiel od vtedy zaužívaného umiestnenia mikrofónov priamo pred zosilňovače a bicie, Page umiestňoval ďalší mikrofón o čosi ďalej od zosíku (až 6 metrov) a potom nahral balance a zmixoval to. Bol tak jedným z prvých producentov, čo nahrávali „ambientný zvuk“: umiestnením mikrofónov a manipuláciou časového oneskorenia medzi priamym zvukom a odrazenými zvukovými vlnami simuloval priestor, tvoril zvukové „krajiny“. Ďalej používal techniku reverzného echa a typické sú aj presluchy Plantovho hlasu v iných stopách. Bol to jeden z prvých albumov vydaných iba v stereo verzii – a hranie sa so stereom je pre neho tiež veľmi typické. Veľmi dbal na nazvučenie bicích – nenahrávali sa v kabíne, aby nezneli ako z papundeklu, ale nechal ich „dýchať“.
Platňa mala poslucháčom (a vydavateľovi) sprostredkovať zážitok živého vystúpenia Led Zeppelin a prilákať ich na koncert. 15. októbra bolo všetko nahraté aj zmastrované. Necelé dva mesiace od prvej skúšky. Nečudo, že sa o nich povrávalo, že paktujú s diablom.
Page už od začiatku túžil dobyť Ameriku, jej pódiá aj rádiá. Bolo preto logickým krokom nájsť si vydavateľa tam. A už aj vedel, ktorého. Vedel, že ako pokračovatelia Yardbirds budú mať veľké šance u Atlantic Records a budú môcť ísť na turné už aj pred vydaním platne. Išlo tiež o spoločnosť, ktorá rok predtým s veľkým úspechom vydala album Claptonovej novej kapely Cream. Navyše vydavateľstvo vtedy ešte nemalo charakter korporátneho kolosu, s ktorým by sa mohlo ťažko vyjednávať o podmienkach. A tiež o nich vedel, že zo zásady berú pod svoje krídla iba kapely, v ktorých je nejaký virtuóz, pretože tí hrajú iba s ďalšími vynikajúcimi hráčmi. A on mal kapelu so štyrmi virtuózmi!
Atlantic Records sa prvých dvadsať rokov špecializovalo na jazz, R’n’B a soul. Jerry Wexler, spoluzakladateľ spoločnosti, dokonca názov žánru „rhythm and blues“ vymyslel. Teraz už dlhšie pokukovali po talentoch z britskej scény a s niekoľkými už mali aj kontrakt. Okrem renomé Yardbirds, Pageovi opäť pomohla jeho štúdiová minulosť: spoznal sa tam s Dusty Springfield. Jones s ňou dokonca viackrát spolupracoval. Dusty, úspešná britská interpretka tzv. modrookého soulu, práve uzavrela kontrakt s Atlantic, aby pod jeho hlavičkou získala kredibilitu soulovej speváčky aj na americkej pôde. Využila svoje kontakty a tiež sa za Led Zeppelin prihovorila. V novembri 1968 sa už Page so svojím manažérom vracajú do Anglicka s exkluzívnou zmluvou s Atlantic Records a šekom na 200 tisíc dolárov (dnes by to bolo jeden a pol milióna). Bola to v tej dobe neslýchaná záloha, navyše pre kapelu, ktorú nik nepoznal a nik vo vydavateľstve ju nevidel naživo. A ešte k tomu takú, čo si do ničoho nedala kecať!
Ani nestačili osláviť Vianoce a 26. decembra už hrali v colorádskom Denveri. Bez proma – iba niekoľko vybraných amerických FM rádií dostalo neoficiálnu nahrávku albumu. Chýr o nich sa šíril ako požiar. Čoraz viac ľudí chodilo na ich koncerty a Zepelíni svoje publikum zakaždým „rozdrvili na prach“, ako spomína Grant. Promotéri klubov museli meniť poradie setov, lebo po nich, ako po predkapele (čo bol zaužívaný slot pre začínajúce kapely), už hlavné hviezdy večera nemali šancu. Občas sa už ani neunúvali prísť. Tržby z jednotlivých koncertov niekedy dosahovali až 1500 dolárov – takmer toľko, čo zaplatili za nahrávanie. Zisky sa vtedy štandardne delili v pomere 60 percent pre kapelu, 40 pre agenta. Grant vyjednal pre kapelu 90 percent! Boli v plnke a gáže neustále rástli. V januári, necelých 5 mesiacov od prvej skúšky urobili ozajstnú dieru do sveta: hrali pre veľký záujem štyri večery po sebe v najprestížnejšom americkom klube Fillmore West v San Franciscu. Návštevníci po koncertoch Grantovi referovali, že z pódia išla akási sila, čo im ešte tri-štyri dni zostávala v hlave. A vtedy vedel, že už ich nič nezastaví. A ani nezastavilo. Až do tragickej Bonzovej smrti o dvanásť rokov neskôr, ktorá navyše prišla nečakane vo chvíli, keď sa vracali ku svojim koreňom a chytali druhý dych. Nejaké dva mesiace po jeho smrti, 4. decembra 1980 oznámili svetu, že „strata ich drahého priateľa a hlbokého pocitu nedeliteľnej harmónie“, ich doviedla k rozhodnutiu nepokračovať.
S hanbou sa priznávam, že Led Zeppelin som doteraz nikdy nevnímala vedome. Prosto bol. Rovnako ako iné konštantné veci v našom svete, ktoré máme za samozrejmé. Ale pri písaní tohto článku vo mne získali veľkú obdivovateľku. Ozaj veľkú. Idem si ich pustiť. A svojmu synovi.
IZABELA BÉREŠOVÁ