Vývoj, súčasný stav a trendy, 1. časť
V minulosti mala ľudová hudba na Slovensku silnú etnosignifikantnú úlohu. Dedinská kultúra nahrádzala kultúru profesionálnu a folklór ovplyvňoval všetky druhy umenia.
Koncom 19. storočia, v časoch národného obrodenia, slovenská kultúrna a umelecká elita odsúvala do úzadia tradície mestskej, kozmopolitnej kultúry. Maďarské, nemecké, židovské, neskôr české a iné kultúrne tradície sa výraznejšie prejavovali iba vo väčších slovenských mestách. Súviselo to s historickým spôsobom osídlenia nášho územia a vznikom a vývojom miest na Slovensku. Potrebu pestovania ľudovej kultúry, ako niečoho hodnotného, upevňovala aj slovensky orientovaná dedinská inteligencia, najmä učitelia a kňazi, ktorí sa zapojili aj do zapisovania ľudových piesní. Tento trend pokračoval aj po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky v roku 1918. Štát sa v tom období snažil upevniť ideu dvoch štátotvorných národov Čechov a Slovákov aj prostredníctvom prezentácie slovenskej ľudovej kultúry navonok. Podporoval vznik rôznych národopisných skupín, ktoré sa zaoberali inscenovaním ľudových tanečných, hudobných a zvykových tradícií. Zintenzívnil sa aj terénny výskum a uskutočňovali sa už aj prvé zvukové a filmové záznamy. Rozsiahle terénne nahrávky ľudových spevákov a muzikantov na Slovensku v rokoch 1927 – 1929 organizoval český zberateľ ľudových piesní, fotograf a režisér dokumentárnych filmov Karel Plicka. Veľký prácu v tejto oblasti vykonali aj novovzniknuté rozhlasové štúdiá v Bratislave (1926) a v Košiciach (1927), ktoré v teréne nahrávali autentický folklór a príležitostne ho aj vysielali. Oveľa väčší priestor vo vysielaní vtedy najdôležitejšieho média, rozhlasu, mali nahrávky ľudových piesní v podaní populárnych, často operných spevákov, ktorých sprevádzali profesionálne kaviarenské hudby (napríklad kapela Jožka Pihíka a ďalšie).
Takto sa v 30. rokoch 20. storočia zrodil dodnes obľúbený spôsob interpretácie ľudových piesní z rôznych regiónov Slovenska profesionálnym, ale aj unifikovaným, regionálne nevyhraneným štýlom (Štefan Hoza, Arnold Flögl a i.). Výnimku tvoria dodnes zachované nahrávky vynikajúcej kapely Samka Dudíka z Myjavy a operného speváka a zberateľa ľudových piesní Janka Blaha, pôvodom zo Skalice, realizované pre nahrávaciu spoločnosť His Master‘s Voice v roku 1934.
Podobná situácia bola aj počas 2. svetovej vojny, za Slovenského štátu. Už vtedy sa však začala výraznejšie presadzovať slovenská populárna hudba, ktorá na začiatku čerpala z ľudovej hudby. Ako príklad uveďme piesne Zuzka Zuzička, Pilo by sa pilo a iné.
Rozhlasom šírená populárna hudba však zároveň spätne začala ovplyvňovať ľudovú hudobnú a tanečnú kultúru na dedinách. Slovenské tangá v interpretácii Františka Krištofa Veselého, Janka Blahu a ďalších, doslova zľudoveli. Do svojho repertoáru tieto piesne preberali rôzne dedinské sláčikové muziky. Nezaobišla sa bez nich žiadna svadobná, ani zábavová kapela. Ľudové piesne však i naďalej ostávali najdôležitejšou súčasťou dedinského repertoáru. Ľudová hudba bola v tom čase, a ešte aj dlho potom, prevládajúcou formou hudobnej komunikácie tejto krajiny.
Nabudúce o vývine ľudovej hudby na Slovensku po 2.svetovej vojne.
SAMO SMETANA