Autor recenzie úvodom predosiela, že hre na basu sa venuje 50 rokov, ale nezahrá ani zlomok z toho čo MM. Preto sa spočiatku necítil kompetentný posudzovať album obdivovaného basistu, k čomu pristúpil až po miernom tlaku šéfredaktora, ktorý apeloval, že ide skôr o vyjadrenie pocitu, než o preteky v hre na basu. Tak teda:
Hneď prvý kúsok Trip Trap (live) predznačuje, že basa bude dominantná. Potvrdzuje to i spracovanie druhého songu Que Sera Sera, čo je umne prearanžovaný popíkový hit s prekrásnymi basovými dvojhmatmi a spevom mne neznámej Selah Sue. Vcelku možno konštatovať, že ide o fúziu džezu, rocku a funku so zjavnými vplyvmi Milesa Davisa a gospelu. Malý Marcus zjavne chodil do dreveného kostola a pozdejšie hral a produkoval Milesa, čo potvrdzuje štvrtý kúsok, ktorý má temnú harmóniu aj aranž a milesovskú trumpetu s dusítkom. Spev preberá funkciu nástroja. V päťke s názvom No Limit počujeme peknú unisono basu s dychmi, ktorá dupľuje tému a opäť milesovské dusítko. Nasleduje pekná funkovačka s dominantnou basou, dychovou sekciou a zaujímavým zvukom basy s wah-wah pedálom (kvákadlo), resp. inou modernou pedálovou hračkou. V siedmej Someone To Love lyrický klavír a nežná basa, ktorá prevzala melodickú linku na zjavne gospelovej harmónii. Altka a spev opäť v úlohe nástroja. Milé až dojímavé. Nasleduje trocha recitovaného funku s nehrateľnými basovými chodmi. Niečo ako jazz-funkový hip-hop. Marcus nám predstavuje všetky basové techniky, od palca, slapu, prstovky, až po tapping. A na záver v Millerovej skladbe Preacher’s Kid krásny, lyrický, gospelový vokál. Nežná dobrota. Miller podriadil svoje basové ambície potlačenou basou, v záujme vyznenia celku a objavuje sa tenor sax a basklarinet, obslúžený páchateľom. Pokora...
Neoporúčam pri varení, ani na žúrky. Je to pre citlivého, vnímavého a rozjímavého poslucháča. Lahôdka pre fajnšmekrov.
****
MARCEL DANIŠ