Mnohým poslucháčom vo svete sa už dostala pod kožu zvláštna hudba zo zamrznutých stepí severnej Škandinávie v podaní nórskej speváčky Mari Boine. Atmosféru laponskej krajiny a dedičstvo jej obyvateľov zachytáva v pesničkách, ktoré zaujmú vďaka svojej lyrike a príťažlivosti melódie. Civilná interpretácia nemá ďaleko účinkov od šamanského zariekania. Piesne čo hladia, plačú, liečia a prinášajú nádej.
Charizmatická päťdesiatnička Mari Boine pretavuje do melódií a textov svojich piesní najvnútornejšie pocity. Keď začala robiť hudbu, cítila, že je pre ňu terapiou a nepremýšľala nad tým, či ju raz budú počúvať tisíce ľudí. V sedemdesiatych rokoch, na začiatku jej umeleckého pôsobenia, stál smútok. Smútok nad úpadkom kultúry Sámov a nad tým, že ich jazyk sa stráca, že deti v nórskych školách zabúdajú tradície svojich otcov. I samotný názov oblasti „Laponsko“ vznikol ako pejoratívne označenie ich územia. Sámovia boli (podobne ako pôvodné obyvateľstvo Ameriky) kultúrne zaznávaní, utláčaní, ich kultúra bola decimovaná pod vplyvom kolonizátorov a misionárov. Mari Boine vyrastala v malej dedinke Gamehhisnjarga, pri severnom polárnom kruhu na najsevernejšom cípe Nórska. Tak ako iné sámske deti, i ona chodila do školy, kde bol jej rodný jazyk považovaný za podradný a piesne, ktoré k nim odpradávna patrili, boli kresťanskými misionármi vyhlásené za pohanské a ako dielo satana zakazované. Neustále však cítila spätosť s históriou svojho národa. Ku kresťanstvu ju viedli i rodičia a jej prvé stretnutia s hudbou boli prostredníctvom žalmov. Jej jediné hudobné vzdelanie pozostávalo z načúvania spevu svojich rodičov a spievania na bohoslužbách. No už vtedy jej spev učaroval. Tradičné sámske piesne vypovedajú o dejoch, krajine alebo ľuďoch, a to v charakteristických tónoch, zvaných „joik“. Je to melodický vokálny prejav bez slov, ktorým vyjadrovali pocity, city a duchovno. Boli to zvukom maľované ľudské portréty, zvieratá, príroda a deje v nej. Tóny joik, plné túžby a melanchólie, otvárali dvere fantázii a spiritualite. Mari Boine spája túto špecifickú melodiku s melodikou kresťanských piesní, obe sú hlboko zakorenené v jej vedomí. No dotýka sa i šamanských tradícií a cez tieto sa ponára do hĺbok spirituality. Šamanstvo, duchovno, odovzdávanie pozitívnej energie, pocity i hlboké city, v tom všetkom sprostredkúva dotyk s tajomným a neznámym. Aj preto svoje vystúpenia považuje sa skutočné stretnutia človeka s človekom, plné vzájomného zdieľania emócií.
Napriek tomu, že sa snaží spájať kultúry, že spieva vo svojom rodnom jazyku, že smútok a hnev z utláčania svojho národa vyspievala vo svojich piesňach, často sa stáva, že jej nerozumejú práve doma. Širokým záberom cez revoltu, spiritualitu, šamanstvo, hlboké myšlienky a emócie poslucháč nevyhnutne potrebuje určitú rozhľadenosť, aby obsiahol súčasnosť i minulosť, moderný a tradičný svet. Hrdosť na svoj pôvod mnoho jej rodákov nosí iba vo svojom vnútri, a preto nerozumejú odkazu jej piesní. Sámovia tiež pod dlhodobým vplyvom kresťanstva v sebe neustále nesú určitú dávku strachu z pôvodného náboženstva, ako diablovho nástroja.
Napriek tomu si Mari Boine vyslúžila uznanie a popularitu u poslucháčov na celom svete, bez rozdielu kultúry a náboženstva. Jej ľúbivé a unikátne dielo, je prijímané cez emócie, ktoré v ňom ponúka. A nielen to. I ona veľkou mierou svojím dielom prispela k tomu, aby sámovia začali hľadať cestu k obrode. Hudba Mari Boine vzniká intuitívne. Prináša myšlienku, nápad, ktorý nie je produktom premýšľania, ale intuície. Bez znalosti teórií aj bez hudobného vzdelania vznikajú nové námety a zvuky, v ktorých je veľký kus z jej vnútorného sveta. Spolupracuje s hudobníkmi s rôznym kultúrnym zázemím a pritom prenikajú do piesní chtiac či nechtiac zvuky a charakteristické hudobné prvky z iných kútov sveta. Zvuky basovej gitary, saamskej gitary, peruánskej charango gitary, klávesových nástrojov, afrických bubnov, indickej flauty, či arabských huslí – táto pestrofarebná zmes nástrojov napriek všetkému sprostredkúva poslucháčovi autentickú a originálnu nórsku hudbu. Je kombináciou výrazových štýlov jazzu, rocku, tradičných sámskych chorálov a rôznych etnických štýlov z Južnej Ameriky a Afriky. Tak vzniká nezameniteľná lyrika Mari Boine, ktorej hudba je často spájaná s prívlastkom world music. Jej debutový album bol Jaskatvouda Manna, ale komerčný úspech dosiahla tým nasledujúcim – Gula Gula (Čujte, čujte) , ktorý prišiel na svet v roku 1989. V roku 1993 s albumom Goaskinviella získala prestížne celonárodné ocenenie – nórsky ekvivalent Grammy. Na základe týchto úspechov dostala v roku 1994 objednávku zložiť hudbu pre VassajazzMusic Festival. Mari Boine sa tejto príležitosti chopila a piesne, ktoré odzneli na festivale, sa stali základom pre jej ďalší album Leahkastin - vyšiel o rok neskôr.
V roku 1996 bola oficiálne požiadaná, aby vystúpila na zimných olympijských hrách v nórskom Lillehammeri, túto poctu však odmietla. I keď by pre mnohých mohlo takéto účinkovanie znamenať veľkú česť, svetovú pozornosť a slávu, Mari Boine sa nechcela stať len lacným etnickým ornamentom svojej krajiny.
V roku 2003 sa vrátila na scénu s ďalšími dvoma albumami Eight Seasons a Remixed, kde ponúkla poslucháčom svoje najobľúbenejšie skladby v remixovaných verziách. K spolupráci si prizvala také významné osobnosti ako Bill Laswell a Jah Wobble.
Po CD Odda Hamis z roku 2001 je It Ain't Necessarily Evil druhým albumom s remixami skladieb Mari Boine. Pri tvorbe tohto albumu spolupracovalo prvotriedne zoskupenie umelcov a producentov. Výsledkom je remix vybraných skladieb z jej posledného obdobia, najmä z albumu z roku 2007 Idjagiedas. Za pozornosť stojí tiež originálna skladba a tematická pieseň k filmu nórskeho režiséra Nilsa Gaupa The Kautokeino Rebellion (Vzbura v Kautokeino).
Hudbu Mari remixovali a nové znenie jej skladieb na album priniesli švédska formácia The Knife, známy berlínsky producent Henrik Schwartz a nórske zoskupenia záhadných názvov 120 days, Mungolian Jetset (DJ Strangefruit and Knut Saevik) a Mental Overdrive (Per Martinsen).
September 2009 je ďalším významným dátumom zapísaným do jej diskografie. Na pultoch obchodov sa objavuje priaznivcami dlho očakávaný nový album Mari Boine - Čuovvga Áirras (Sterna Paradisea).
Pieseň s rovnomenným názvom má príjemnú hypnotickú melodiku, ktorú nesú vokály len jemne podfarbené hudbou. Melancholické a zádumčivé tóny vyvolávajú duchov slnka a slová sú plné rozporov a protikladov, tak ako svetlo a tma, ktoré patria k životu.
V skladbe Ipmilliin Hálesteapmi (Rozhovor s Bohom) v ľahkej melódii popretkávanej trilkami gitary a podfarbenej chorálmi s nádychom Afriky, vedie Mari svoj monológ obrátený k Bohu, v ktorom kladie otázky toľkokrát počuté a v mnohých formách známe - prečo je svet taký, aký je? Prečo je v ňom toľko zla? Prečo musia deti plakať? Otázky tisíckrát položené, no v jej spracovaní jedinečné. Cítiť v nich bolesť z prežitej neprávosti a otázky. Pýta sa nielen za svojich krajanov, ale i za celé ľudstvo. Zaujímavá je i skladba De Mana, Ráhkásan, ktorú zložila pre svoju dcéru. Hlavnými témami v nej sú láska, starostlivosť a ochrana. Hudba je plná hrozivých ruchov. Dominuje nad nimi matkin jemný hlas vystupujúci z kakofónie, akoby núkal úkryt pred všetkými nástrahami sveta. Jednoduchá melódia by obstála aj sama o sebe ako uspávanka, ale zvukové spracovanie a striedanie jednotlivých nálad dodáva piesni dramatickosť a nový rozmer. Mari Boine je perlou medzi severskými umelcami. Jej piesne majú jednoduché texty, ktoré však siahajú hlboko do ľudskej duše. Dokáže osloviť mysle i srdcia poslucháčov svojou prirodzenou vnútornou silou, nie je odkázaná na agresívnou reklamu a je len na nás, či sa Marinej hudobnej terapii podrobíme.
Natália Blahová
De Mana, Ráhkásan
(Pre moju dcéru)
Vyzdobila som ti klobúk
radostnou piesňou spievajúceho škovránka.
Preto teplý letný vánok povedie
tvoje myšlienky.
Ozdobila som lem tvojich šiat
radostným tancom, ako lastovičia mama.
Preto budeš žiariť na veky ako ranná hviezda.
Na plecia ti vyšijem
tajomnú silu orlích otcov.
Preto budeš putovať bezpečne,
iba kúsok nad zemou.
Keď ťa vánok vyzve a tvár ti pohladí,
si už úplne oblečená
a pripravená na cestu.
Na hodvábny šál som ti naviazala perly,
uslzený vzlyk a bolesť v hrdle,
Preto si budeš pamätať – silný žiaľ čistí myseľ.
Vedľa tvojho srdca ukryla som vrecko
s páperím, aby ťa chránilo a hrialo
v mrazivej noci.
Preto budeš putovať bezpečne,
iba kúsok nad zemou.