Každú chvíľu sa na úrodných lánoch šoubiznisu urodí nejaká pipiška. A hoci sú to skôr inkubátory a labáky, kde sa pod producentským dohľadom preparujú budúce hviezdy a hviezdičky, ľudia si už natoľko zvykli na rádiový smog, že im nevadí o nič viac, než éčka v prefabrikovanom jedle.
Srdcu našej pospolitosti je milá Marína blízka hlavne vďaka rádiovke Primadonna, ktorá pred časom okupovala domajší éter. V roku 2011 mohli návštevníci festivalu Grape zhliadnuť jej show. Marča s diamantovou kapelou debutovali albumom The Family Jewels, ale výraznejší úspech zaznamenali až s tým druhým (Electra Heart), z ktorého pochádza spomenutá hitovečka. Štúdiová trojka Froot sa dostala do pazúrov internetových pirátov, a tí ju zverejnili už dva týždne pred ohláseným vydaním. Safra! Éterický vokál protagonistky znie hlavne v pomalých cajdákoch nie nepodobne hlasu Kate Bush, ale to sme predsa len v inom žánri. Z indie-popu s prímesou chémie sa na tomto albume stala čistá hopsačka. Retro zvuky sú chvíľu zábavné (Blue), ale za otravné nasamplované „haj“ by som po krátkom čase škrtil. Nasledujúca skladba s názvom „Forget“ (akosi sa mi nedarí a „haj“ ma bude prenasledovať asi aj v spánku) má chytľavý refrén, ktorý by sa určite báječne skvel na perách rozpaženého Lea di Capria na prove Titanicu. Pesnička „Gold“ je jasný cvičebný song pre televíznych gumkáčov. Nechce sa mi komentovať všetko, ale „Solitaire“ začína ako Okná vesmíru dokorán. Každú chvíľu očakávam Jiřího Grygara a kopu zákerných čiernych dier. To, k čomu sa v predošlých pesničkách schyľovalo, je konečne tu – spev skreslený jak prasa. A tie predpotopné jaskynné hally – zaujímavá estetika. Weeds s tremolo gitarou sa mi páči. Savages s pinpongujúcim wurlitzerom naopak vôbec. S nástupom bicích vidím pochodovať hošanov niekde medzi tými z Kraftwerku a Rammsteinu. Konečná má podobu skladby Immortal a éterickosť Marininho hlasu sa tu konečne prejaví naplno. V mysli lietam nad jazerom Lochness a vyzerám príšeru, ktorá nie a nie sa ukázať.
***
Andrej Turok