Sountrack k filmu s Antoniom Banderasom má lakonickú stopáž slabých dvadsaťšesť minút (!), napriek tomu však prináša kopu plnotučnej muziky. Knopflerove španielky majú hĺbku a hoci sám Mr. Slowhand No. 2 neohuruje ničím hráčsky výnimočným, predsa z toho lezie majstrovstvo a úžasne zrelý nadhľad s citom pre vec. Knopflerova spoluautorka Evelyn Glennie je rovnako ako on britskou umelkyňou a ani jeden z nich nie je na poli filmovej hudby rozhodne žiadnym zelenáčom. Evelynine marimby pôsobivo dotvárajú meditatívnu náladu soundtracku, keď rytmicky vymedzujú timing skladieb, prípadne v druhom pláne účelne farbia. Už v otváracej skladbe Altamira nie je ťažké spoznať Markov hráčsky a autorský rukopis. Väčšina skladieb sa nesie v ambientnom akustickom duchu, akurát klávesy multiinštrumentalistu Guya Fletchera, ktorý kooperoval aj na niektorých albumoch Dire Straits, robia niektoré plochy skôr ezoterickými, hoci s elektronikou sa tu nakladá citlivo, dalo by sa povedať, že na lekárskych váhach. Desiatka trekov je postavená na gitarách a marimbách protagonistov a ich aranžmány ďalej dotvára cello (Caroline Dale), flauta Michaela McGoldricka a na lesný roh zádumčivo a clivo trúbi Christina Pendrill. Zvukovo je nahrávka mimoriadne čistá a dobre nasnímaná, na svoje si akiste prídu aj audiofili. Cakum prásk - veľmi výživný soundtrack s jedinečnou atmosférou ako stvorený na čítanie, ale aj na plne sústredený posluch.
***1/2
ANDREJ TUROK