Martin Kratochvíl * Som znovu slobodný človek

Majiteľ pivovaru ERB v Banskej Štiavnici Edo Rada si urobil, ako sám na pódiu povedal,  radosť a pozval do svojho Divadla ERB na jediný koncert na Slovensku legendárnu formáciu Jazz Q Martina Kratochvíla. Ako veľký fanúšik tejto hudby v sedemdesiatych rokoch minulého storočia neváhal. Tento ťah mu vyšiel a odmenou mu za to bola plná sála spokojných fanúšikov.

Martin Kratochvíl po dlhých rokoch dal znovu do kopy svoje Jazz Q a ani sa nechce veriť, že je to už 50 rokov, kedy prvý krát pot touto značkou začali muzicírovať. Čo ho k tomu viedlo?

„Som znovu slobodný človek. Môžem slobodne tvoriť, nie som už zviazaný tým, že musím zarábať. Robím filmy, nahrávam hudbu, cestujem... Inak ten biznis predtým nebol o nič menej zaujímavý a vzrušujúci ako muzika. Časom to ale začalo byť ubíjajúce. Predal som všetky firmy, dal dokopy chlapcov, natočili sme album a vyrazili na turné. Nejaké peniaze ešte zostali, takže prežívam teraz šťastné obdobie,“ hovorí Martin Kratochvíl.

Korene jeho hudby siahajú až Theloniovi Monkovi...

„To bol naozaj môj úplne prvý vzor. Mal som len šestnásť keď som ho začal počúvať. Bola to pre mňa taká revolúcia, niečo ako surrelisti. On bol prvý, kto začal tú hudbu akoby prerábať. Neskôr som zistil, že som nebol celkom sám, Corea sa k nemu tiež hlásil. Po Monkovi prišlo obdobie free jazzu, dnes ste z toho počuli Coniunctio. Potom som ale šiel na ostrov Isle of Wight, to bolo myslím v 1970, a tam som videl Mc Laughlina a Hendrixa. Zrazu mi bolo jasné, že jazz s rockom sa pospája. Rok na to sme už šli s Adrštom do Pori (Pori Jazz Festival, Fínsko; pozn. red.), kde sme hrali spolu s Coreom a presvedčili sme sa, že to, čo hráme my intuitívne - akoby naslepo, sa neuberá zlým smerom. Dostali sme obrovskú injekciu, lebo tie naše experimenty šli v rámci prúdu fusion music, alebo - ako sa vtedy u nás hovorilo - jazzrocku. Táto fínska anabáza nás vtedy veľmi povzbudila.“

Z Československa sa v šesťdesiatych rokoch dostalo niekoľko muzikantov na Západ a urobili tam veľkú kariéru. Jan Hammer v Mahavishnu Orchestra, Miroslav Vitouš vo Weather Report, George Mráz s Oscarom Petersonom či Johnom Abercrombiem. Skúsenosti šiel zbierať aj Martin Kratochvíl. Ten však neostal za veľkou mlákou, ale ovplyvnený všetkým, čo sa vtedy v jazze dialo, zostal tvoriť a hrať v Československu. Napriek tomu je v jeho hudbe veľa európanstva. Je to zámer?

„Áno, je to zámer. Ja som vždy chcel byť černoch. Potom som prišiel do Ameriky študovať toho Hancocka a chcel som hrať ako oni. A oni mi hovoria: „ty vole, ty si z Česka? Odtiaľ je ale ten Dvořák, čo nás do toho všetkých namočil!“ a zrazu oni chceli vedieť odo mňa, ako sa to robí. Študovali Dvořáka, Stravinského... Michael Gibbs, ten čo natočil Apocalypsu s Mc Laughlinom, Quincy Jones a ďalší, oni zase „ležali v tých bielych“. Tam som si uvedomil, že si proste treba spomenúť, čo mi mama spievala do kolísky, že síce nikdy nemôžem byť čierny, ani to nikdy tak nebudem vedieť, ale že aj my máme niečo svoje, čo je aj v tej Amerike veľmi cenné. Tak som sa vrátil a nahral som platňu Zvěsti. Sú tam náznaky kontrapunktu, ktoré už s jazzom nemajú mnoho spoločné.“

Z týchto vecí sme na koncerte počuli freejazzové Coniunctio a z Elegie úžasné Toledo. Aj nové skladby z albumu Znovu (viď recenzia) nadväzujú na túto vlnu, ktorú Martin zanechal niekedy v roku 1984 vydaním albumu Hvězdoň. Nedávno bol album Elegie z roku 1976 prestížnou anglickou hudobnou agentúrou Selectadisk, zaradený na „ôsme miesto z dvadsiatich albumov, ktoré najviac ovplyvnili progresívny rock 20. Storočia“. (zdroj Rock& Pop)

„My sme ako krajina dodávali svetu veľa dobrých muzikantov a hudby. Mrzí ma, že tej českej muziky sa teraz hrá pomerne málo. Slovenskej sa hrá dosť (smiech), tá sa považuje za zahraničnú a preto sa hrá. Aj preto, že je krásna. A teraz vám nechcem mazať med okolo huby, ale Voda čo ma drží nad vodou a niekoľko ďalších, nie je ich zas tak veľa, možno 3-4 pesničky, ale to sú super pecky, ktoré by obstáli v najväčšej svetovej konkurencii. To mi behá priam mráz po chrbte, ako je to dobre spravené, dobre zaranžované, fakt skvelé. My v Česku nemáme tak dobrú pop muziku, ako je tých pár vecí na Slovensku. A to ma trochu mrzí, lebo Česko dodávalo muzikantov všade možne. Teraz sme valcovaní tou afro-americkou hudbou... Keď je dobrá, tak je to v poriadku. Horšie je, keď sme valcovaní zlou zahraničnou hudbou a to sa bohužiaľ často deje.“

V Banskej Štiavnici sme na pódiu videli vynikajúceho Přemylsa Fauknera na basgitaru, na gitaru skvelého Zdeňka Fišera. Kratochvíl mal vždy okolo seba skvelých gitaristov.

„Nie len gitaristov. Boli časy, keď som mal Martinca na husle a aj Kučeru na soprán saxofón. Mne sa ale vždy piano a gitara veľmi páčili. Jedno či elektrické alebo drevené (za pripomenutie stojí Kratochvílova dlhoročná spolupráca s americkým akustickým gitaristom Tony Ackermanom; pozn. red.). S Andrštom sme spolu vyrástli, skoro by sa dalo povedať, že sme pili mlieko z jednej fľašky. Spolu sme robili výskumné výlety do indickej hudby, prvý krát sme spolu vyskúšali LSD, marihuanu... Je to veľký gitarista a veľmi sme sa navzájom ovplyvnili. Ľuboš sa vlastne dostal do jazzu cezo mňa. No bolo ich viac, Franta Francl, ten, keby si  býval tú ruku neporezal tak hrá s nami dodnes, škoda. Franta bol nie len výborný hráč, ale aj zvukár, má výborný sluch. Vedel napríklad naladiť zbor, je veľmi talentovaný. Bohužiaľ ten talent trochu premárnil v alkohole, s tým sa nedá nič robiť.“

V tejto zostave sa mal objaviť aj slovenský bubeník, syn Laca Decziho, „Vajco“, ale pre iné povinnosti ho nahradil tiež mladý dobrý bubeník Filip Jeníček . Slovenskí hudobníci ale v zostavách Jazz Q hrávali aj pred tým. Napríklad rytmika Pavol Kozma a Juraj Griglák.

„Tak to bola vôbec najlepšia rytmika, čo sme kedy mali. Ja som si to vtedy nejako neuvedomoval, bral som to ako normálne. Dochádza mi to až teraz, keď počúvam tie nahrávky po dvadsiatich rokoch. My sme natočili spolu veľké „fláky“! Robili sme spolu veľa filmovej hudby pre BBC - o českej tenisovej škole napríklad. Keď to teraz počúvam, je to sen. Pustite si napríklad skladbu Good Bye! z CD Bonusy (Supraphon). Tam je to počuť!“

Plány do budúcnosti?

„Robím filmy, točím muziku, cestujem... Teraz napríklad 22. mája nahrávam hudbu na platňu s Miroslavom Vitoušom, je tam Joe Kucera na sopránku, Bohdan Mikolášek na sitár. Bude to taká meditatívna hudba k filmu Česká himalájská dobrodružství II. A budeme naďalej koncertovať.“

Koncert v tomto príjemnom prostredí sa vydaril. Kapelník jednotlivé skladby uvádzal veľmi vtipným a nenásilným rozprávaním a príhodami. Pán domáci, Eduard Rada, potom pohostil kapelu vo svojej skvelej štýlovej reštaurácii a prisľúbil, že sa pokúsi zorganizovať jazz rockový festival. Držíme mu v tom palce!

JÁN GRAUS

Foto autor + www.martinkratochvil.com

Banská Štiavnica * Divadlo ERB * 11. IV. 2014 / JAZZ Q