Pri počúvaní nového, v poradí už 11. štúdiového albumu Marylina Mansona sa musí človek mierne odosobniť a zabudnúť na to, čo nám Brian Warner servíroval v minulosti. Zlé jazyky tvrdili, že značka MM už nemá čo ponúknuť a že Manson na posledných albumoch cielene začal vykrádať sám seba.
„We Are Chaos“ si skutočne dostojí svojmu názvu. Po prvom počutí, bude mať totiž ortodoxný fanúšik MM chaos v hlave určite. Už zvolenie producenta niečo naznačilo a prekvapilo, pretože Shooter Jennings je známa persona skôr v oblasti amerického country, než v kruhoch, kde sa doteraz MM pohyboval. Celkom náhoda v tom ale určite nebola, pretože títo dvaja páni sa v minulosti stretli pri spolupráci na veľmi vydarenom coveri „Cat People“, od Davida Bowieho.
Ale prejdime rovno k celkovému výsledku tejto netradičnej spolupráce. „We Are Chaos“ si vnútorne zachoval temnú atmosféru predchádzajúcich počinov MM, hoci výraznejší priestor dostali akustické nástroje a tá typická nabrúsená, industriálna elektronika, zostala celkom v úzadí. Môže sa zdať, že Brianov vokál znie trochu unavene, ale zrejme v tom bol autorský zámer - ukázať sa v úplne inej polohe. Dospelejšej. Ako človek, ktorý sa dostal na rázcestie, ktorý bilancuje a rozmýšľa ktorým smerom sa ďalej vydať. Táto poloha mu veľmi pristane a je naozaj uveriteľná. Nie je to iba pozérstvo, ktoré Mensonovi často jeho kritici vytýkali. Rozhodne to nie je album na jedno vypočutie. Treba sa mu dostať riadne pod kožu a potom zafunguje ako celok.
Už prvé tri skladby v poradí „Red, Black, And Blue“, titulná „We Are Chaos“ a „Don't Chase The Dead“ niečo naznačujú, ale vrcholom albumu sú pre mňa štvorka „Paint You With My Love“ s veľmi „poetickým“ textom a päťka „Half-Way & One Step Forward“, pri ktorej človek pochopí, že počúva asi najlepší Warnerov album za posledných 10 rokov.
Tie duchárske seansy s Bowiem zrejme priniesli svoje ovocie.
ROBERT HERCEG