Heavy metalové monštrum Metallica spolu s orchestrom San Francisco Symphony po 20. rokoch prichádzajú s prerobeným symfonickým formátom „Symphony and Metallica“ prinášajúc kvalitný hudobný zážitok aj do kinosál po celom svete. Deje sa tak len po necelom mesiaci po koncerte samotnom. Pozrieme sa teda, ako to James Hetfield, Lars Ulrich, Kirk Hammett, Roberto Trujillo a dirigent Edwin Outwater zvládli.
Ako veľký fanúšik prvého koncertu skupiny Metallica s orchestrom z roku 1999 som neváhal ani sekundu a keď som videl, že sa bude konať druhé S&M a ešte aj v kine blízko mňa, zúfalo som kupoval najlepšie miesta kým sa ešte dalo. Plná sála metalistov, rockerov a punkáčov. Prichádzam dovnútra a vidím, že to bude zaujímavé. Basgitarista Rob Trujillo hneď v prvej scéne vyzýva všetkých aby „nerelaxovali a usadili sa“ ale aby sa „postavili a poriadne "házeli řepou“. Super, ideme na to. No, nejdeme lebo produkcia sa rozhodla dať pred koncert asi 10-15min dokument o koncerte. „Eeeeeh, no OK, ale je to divné“, hovorím si. Dokument si človek väčšinou pozrie po zážitku keď chce vidieť za scény a dozvedieť sa nejaké doplňujúce info.
Nevadí, prichádza hneď prvý z vrcholov večera „The Ecstasy of Gold“ maestra Ennia Morriconeho. A hneď po ňom, nádherný prechod do „Call of Kthulu“. Tieto dve sa podarili krásne. Nedá mi to neprežívať a okolo mňa je pár podobných bláznov, ale nie toľko, koľko by človek čakal, takže to musíme potiahnuť. Kapela neskôr zaraďuje nový materiál a to je pochopiteľné. Albumy som prestal aktívne počúvať okolo roku 2011-2012 takže o nových songoch sa u mňa ani nechyruje. To ale nevadí, lebo energia funguje. Užívam si to aj tak, „headbang mode“ je full on (je nutné povedať, že až do konca koncertu). Za povšimnutie stojí „The Memory Remains“, kde sa dav naplno odviazal a nechcel prestať spievať po konci pesničky. Orchester sa musel pozerať, ktorá bije. Doslova. Super atmosféra! Ďalej koncert pokračuje s „The Outlaw Torn“, songom, ktorý sa dlhodobo u mňa drží na top priečke z 1999 S&M. Nikdy som si však nemyslel, že by to kapela zaradila aj do dvojky, keďže som preň nikdy nevidel veľkú fanúšikovskú podporu. Až doteraz. Za mňa veľký palec hore. To isté by sa dalo povedať aj o „No Leaf Clover“, ale túto pieseň beriem ako najlepšiu ódu na prvé S&M a ódu pre maestra samotného – Michaela Kamena, dirigenta z prvého projektu a autora bambiliónu geniálnych aranžmán a filmovej hudby, ktorého v piesni najviac cítiť.
Prvý akt sa uzatvára a po chvíli sa na plátne objavuje Lars so svojím monológom aby uviedol Akt 2. OK, mám chalana strašne rád a uznávam ho, ale ktokoľvek si myslel, že dať mu mikrofón na dobrých 7-8 minút bude v pohode, nech sa okamžite hlási u doktora Chocholouška. Za mňa totálny cringefest bez hlavy a päty. Nevadí, slovo sa predáva kreatívnemu riaditeľovi SFO, ktorý dáva hľadisku prednášku o klasickej hudbe a čo bude nasledovať. Nasledujúce dve čísla Scythian Suite (druhá veta) od S. Prokofieva a Iron Foundry od Alexandra Mosolova boli z môjho pohľadu veľmi divná dramaturgia.
Boli uvedené dirigentom v zmysle ako: „Aha, pozrite sa aj na toto! To je ako metal, vidíte? A viete aké sú tieto diela zaujímavé?“ Áno, v takom tóne, ako keď rozprávate na dieťa. A prehliadol by som aj fakt, že diela nie sú až tak populárne, keby fungovali. Ale pre mňa nefungovali. Môj vysnívaný začiatok druhého aktu je napr. pomalý začiatok „I Dovregubbens hall / In the Hall of the Mountain King“ od E. Griega, alebo gradujúci „Mars“ od G. Holsta, alebo úvod zo „Vesna Svijaščenaja“ (Svätenie jari) od I. Stravinského, bez akéhokoľvek úvodu (ako na začiatku pri Morriconem). A potom, po burácajúcom finále kapela spustí klasický riff typu „The Shortest Straw“, alebo skúsi nadviazať novým materiálom. No ale prichádzame k ozajstnému ružovému slonovi uprostred koncertnej sály. Kompozícii „All Within My Hands“. Akustické prevedenie a voľba tohto songu z Veď-Viete-Ktorého-Albumu je ako veľmi, VEĽMI suché Martini. Je to dosť nechutné ale na druhej strane zaujímavá skúsenosť a splní to účel. Takže, môj názor je, že „St. Anger“ určite reprezentovaný byť mal a dobre, že aj bol, ale môj výber by bol „Some Kind of Monster“ s poriadnymi wagnerovskými trúbami. Dobre by mohla fungovať napríklad aj pieseň „The Unnamed Feeling“. Kapela taktiež uviedla na pódiu totálne neznámeho speváka - vokalistu bez akejkoľvek zmienky kto to je a kieho tam chce. Čo ale nie je vôbec divné je orchestrálne prevedenie „Unforgiven III“, ktoré funguje nádherne. Veľmi príjemný oddych od kapely a zaujímavé ponorenie sa do sólového hlasu s orchestrom. Síce som veľmi, veľmi čakal orchestrálne prevedenie prvého „Unforgiven“, ale toto číslo to naisto vyrovnáva.
Kapela ďalším číslom výrazne experimentuje, čo je super, pretože „Anesthesia“ (Pulling Teeth) je veľmi zaujímavý song na prerobenie. Zahrať ho prišiel sólista Scott Pingel na elektrický kontrabas a totálne to naložil. Definitívne zaujímavý a odvážny krok, ktorý FUNGOVAL, za čo skladám klobúk. Koncert sa uzatvára tromi číslami z „čierneho albumu“ (triggered™) a bangerom „Master of Puppets“. Na tomto songu sa dá demonštrovať zaujímavá a pre mňa nepochopiteľná vec. A to síce, že Kamenove party vo veľa songoch chýbajú (sólo trombón a brutálny dychový part počas častí v Puppets alebo pár perkusívnych partov v Ktulu) alebo neboli prevedené dobre (flautové sólo v „No Leaf Clover“, tam to ale hádžem na mix team). Proste, neviem aký tam bol dôvod na vynechanie, podľa mňa, geniálnych symfonických kontrapunktov ku kapele.
A môj posledný rant sa bude týkať čoho iného ako, uhádli ste, dramaturgie. Kto zostal až do konca, tak už mu to je hádam jedno. Skončiť koncert „Enter Sandmanom“ pre mňa nebolo to pravé orechové. Určite som ešte čakal ako konečný bonus obligátnu „Battery“ v štýle „FINISH HIM“ a predtým možno „Orion“, ktorý je AKO STVORENÝ pre symfonický doprovod. Pre mňa nevyužitá šanca.
Dávam 3 Larsove prechody z 5.
IVAN RAJČAN
PLUSY:
- Super pripomenutie peciek ako Call of Ktulu, Outlaw Torn, Master of Puppets
- Produkcia pódia a audiovizuálnej show
- Unforgiven III
- Experimentovanie aj za cenu popálenia
MÍNUSY:
- Larsovo tempo (autor je bubeník)
- Dosť divná dramaturgia
- Vynechanie veľa geniálnych orchestrálnych partov
- Vynechanie piesní ako Welcome Home, Orion, ktoré o prevedenie priam prosili.
- Neprekonaná latka z prvého S&M