Kedysi jazzrockový muzikant, neskôr kapelník rockového Pražského výběru, politik, sólový umelec, autor filmovej i vážnej hudby, osobnosť ktorá kráča s dobou, dokáže sa jej prispôsobiť, ovplyvniť jej vývoj, ale nemieni sa jej podriadiť. Znovu vytiahol na stožiar vlajku Pražského výběru - stožiar lode, ktorú kedysi kormidloval spoločne s Michalom Pavlíčkom a ktorú mnohí priaznivci majú zažitú práve v tejto podobe. V súčasnosti Michael hľadá hranice medzi vlastným podpisom a značkou kapely zloženej z virtuózov, ktorí mu už neoponujú ale s potešením podliehajú jeho vplyvu.
Na čom pracujete teraz?
Dorábam ďalšiu platňu, či to bude Kocáb, alebo Pražský výběr II sa rozhodne až to bude definitívne hotové. Je to groovová a dancingová hudba, kde však hrajú hudobníci Pražského výběru II a uplatňujú sa tam metalové gitary a rytmika s rockovým zvukom. Je to alternatívna modernistická hudba, ktorá by asi Pražskému výběru sedela najlepšie, ale keďže to natoľko uletelo do dancingu, dávam zase šancu novinárom tvrdiť že je to štýlovo nejednotné. Taký Bowie by s tým problém nemal, u nás pretrváva škatuľkovanie a takéto úlety im nemusia byť pochuti. Sám seba ale vnímam hlavne ako hudobného skladateľa, nie ako predstaviteľa určitého prúdu hudby. K takému rozptylu prispelo aj to, že som urobil hudbu k tristo filmom a obľúbil som si pritom všetky možné hudobné štýly. Keď sa uzavriem do určitého typu hudby, ani sa mi z toho nechce ísť von. Raz ma istý francúzsky režisér donútil urobiť do svojho filmu dvanásť štrausovských valčíkov. Potom, ako som to celé dokončil a nahral, sa mi už ani nechcelo skladať nič iného. Som hlavne bigbíťák, ale mám rád aj iné štýly. Viem si pokojne predstaviť, že by som dva roky robil iba pre nejaký vojenský dychový orchester a určite by ma to pohltilo. Je pár typov hudby ktoré nemusím - napríklad country, ale o vážnej hudbe premýšľam, že až ma všetci naštvú, budem sa ňou zaoberať až do konca života. Hlavným charakterovým rysom môjho skladateľského života je permanentná snaha hľadať nové veci a progresivitu. Niekomu to až tak progresívne pripadať nemusí, určite sú to ale štýly, ku ktorým sa konzervatívny skladateľ len tak neprehrabe. V rámci mojej tvorby je to permanentná progresia, permanentné hľadanie. Preto som teraz zabrúsil do hudby typu Underworld, či Propellerheads. Dalo nám to zabrať a nebude jednoduché ani reprodukovať repertoár z tejto nahrávky naživo.
Kedysi sme učili stroje aby hrali ako ľudia, dnes už ľudia dokážu hrať ako stroje.
Ja som mal šťastie, že som získal hudobníkov, ktorí sú schopní hrať takmer ako roboti. Okrem rytmiky, basgitaristu Richard Scheufler a budeníka Klauda Kryšpína, máme tiež austrálskeho gitaristu Glenna Proudfoota, ktorý dokáže hrať neuveriteľné sóla aj v tých ich strojových tempách a rytmických sekvenciách. Glenn má tridsať rokov a stále cvičí denne osem-deväť hodín. Z nášho pohľadu je tá jeho disciplína až smiešna, pretože ostatní tu zatiaľ chodia po hospodách a čumia na televíziu, keď sa ale spustí nahrávanie, má hotovo na prvý krát. Keď som mu povedal, aby tam hodil niečo podobne odviazaného ako Steve Vai, bolo to tam okamžite. Nahral hneď niekoľko skvelých variantov, ktoré som zostrihal a on sa ich spätne podľa toho naučil. Glenn je schopný zahrať sólo dlhé vyše minúty a hneď naň bezchybne nahrať druhý hlas, a ak je treba, aj tretí a štvrtý. Také čosi som v živote nevidel. Veľké šťastie sme mali aj na Zlatu Kinski, ktorá okrem toho že spieva, tancuje, robí show a stará sa o image, prejavila aj talent strihačský a filmársky. Kapela v súčasnom zložení ani lepšia byť nemôže, ale naráža na jeden veľký problém - peniaze. Zavarili sme si hlavne tým Austrálčanom, vďaka ktorému sa nám to všetko predražilo. Na to sa ale samozrejme sťažovať nemôžeme.
Dá sa predpokladať, že okrem funkcie kapelníka ste zároveň aj hlavný sponzor skupiny.
To je fakt, stojí ma to strašné prachy. Je to stále balans medzi entuziazmom a tým čo si môžete dovoliť.
Ktorá z vašich činností na to najlepšie zarába?
Okrem iného je to zase len hudba. Keď odovzdám nejaký projekt, dostanem za to tak tristo - štyristo tisíc. Teraz som napríklad dokončil hudbu k slovenskému filmu Kráľ zlodejov, z ktorého honorár okamžite vrazím do kapely. Tiež dostávam peniaze z jednej nehnuteľnosti, tie tam zahučia taktiež. Čo zarobím, to do toho vrazím. Nie je to málo, ale nie je to ani dosť. Prakticky idem pomaličky stále dole a raz sa to bude musieť niekde zastaviť.
POLITIKA
V časoch pôvodného Pražského výběru ste boli tŕňom v oku boľševika, potom, počas Nežnej revolúcie, ste vstúpili do politiky a vyprevadili ste z Československa Červenú armádu. Kde vidíte svoje miesto v dnešnej konštelácii spoločnosti?
Stále externe spolupracujem Václavom Havlom. Sú to rôzne medzinárodné sympóziá o Európskej únii, ktoré moderujem a organizujem. Pre Havla tiež pripravujem tzv. Amálie, čo sú jeho stretnutia s intelektuálmi z rôznych oblastí spoločenského života. Nakrúcame aj retrospektívny filmový dokument, v ktorom Havel spomína na priebeh Nežnej revolúcie. V politickej sfére sa angažujem ešte v kauze „radar“, pretože mocnosti sa opäť raz dohadujú o nás bez nás. Američania sa domnievajú, že si k nám môžu pozvať Rusov na inšpekciu, že oni tu budú čosi kontrolovať a my im to máme mechanicky odsúhlasiť. Náš premiér nemôže vymeniť víza za takýto prísľub. Domnievam sa, že je potrebné, aby sme razantne odmietli akúkoľvek ruskú účasť a tomto projekte.
Medzi ľuďmi je zažitý pocit, že veci riadia rôzne tajné služby a spolky. Aký je váš názor na súčasné variácie na orwellovské témy, akou bol napríklad filmový dokument Zeitgeist?
V skutočnosti je v tom omnoho väčší podiel náhody a zhôd okolností. Nie je to tak, že by všetko riadili nejaké ekonomické mafie. Väčšinou skôr prevláda vôľa jedného človeka v kľúčovom postavení. Pokiaľ je umienený, tak ako napríklad Bush, je pravdepodobné, že sa mu svoje zámery podarí presadiť. K politike treba aj preto pristupovať so znalosťami minulosti. Preštudoval som tisíce strán z českej histórie, ale aj z obdobia hitlerizmu a stalinizmu. Často som pri tom narážal na fakt, že dejinné udalosti vznikajú do veľkej miery zhodou priaznivých okolností. Keby napríklad Beneš dal na mienku predsedu vlády Moravca, že nemá ustúpiť mníchovskému diktátu (vzájomnej zmluve mocností, ktorá nás právne k ničomu nezaväzovala), alebo keby v tej dobe žil Masaryk a zaťal by sa, dejiny by pravdepodobne vyzerali inakšie. V tej dobe bol v Nemecku pripravený puč proti Hitlerovi, ktorý mal prepuknúť za predpokladu, že sa mu nepodarí podrobiť si Československo. Nevôľu voči Hitlerovej politike držala na uzde iba rýchlosť jeho postupu a rôzne „duchárske“ domnienky, že on je ten vyvolený. V skutočnosti jeho úspechy spočívali v tom, že to bol blázon ochotný ísť na doraz, čo v svetovej politike nie je celkom bežné. Takisto, keby sa v Rusku nebol dostal k moci Stalin, nenašiel by sa tam totiž už nik iný, kto by bol schopný uskutočniť druhú revolúciu takým mäsiarskym spôsobom ako on. Každej podobnej tendencii je však možné nejakým spôsobom čeliť. Môže sa stať, že americkým prezidentom sa stane Obama, ktorý má sám islamistické korene, bude sa snažiť o väčšie vzájomné pochopenie s arabským svetom a zdanlivo neodvrátiteľný konfrontačný vývoj sa rozplynie. Pohľad na svet, aký reprezentuje napríklad film Zeitgeist, je iste v niečom pravdivý, ale veľa z toho sa dá aj ovplyvniť. Najlepším dôkazom toho je Nežná revolúcia.
Líši sa nejako vaša motivácia z osemdesiatych rokov od tej dnešnej?
Nemôžem sa zbaviť toho, že som zameraný hlavne na tých boľševikov. Našťastie ten Putin je tak odporný, že si to ešte môžem dovoliť. Bez neho by som už bol asi hotový. Nie som schopný zamerať svoju kritičnosť proti pravidelnému kapitalizmu, ktorý mi pripadá tak nudný, že tam si neviem vybrať pre seba vhodné témy. Dosť ľudí mi vyčíta, že sa neustále vraciam ku komunistom aj keď tu už nevládnu, ale oni nikdy celkom nezmizli. V tom sú ako hemeroidy, nestratia sa úplne, len na čas prestanú bolieť.
ŽIVOTNÝ ŠTÝL
Ako sa stáva muzikant textárom?
Veľmi som si vážil texty Jirku Suchého, s ktorým som kedysi pripravil materiál na celý album, ale neprešlo to cez Pavlíčka a Čoka. Frantovi Čechovi sa na Strake v hrsti podaril určitý „škľab“, ktorý súznel s hudbou Pražského výběru. Inak ale v tých časoch nebolo veľa voľných textárov. Potom sa objavil Horáček, s ktorým by som mohol robiť stále, ale on má o realizácii textov vždy svoju predstavu a ťažko sa s ním o tom dohaduje. Tak som sa dostal k tomu, že si texty robím sám.
Podobne ako Horáček, aj mnohí iní tvoriví ľudia sú tak trochu vrtošiví.
Keď človek robí hudbu, asi ani nemôže byť normálny... a to si treba uchovať. Je dôležité udržať sa v oblasti bohémskeho života. Jedno z najväčších úskalí, ktoré číha na rockerov, je podriadiť sa pravidelnému rytmu starnutia. Keď som cez víkendy pravidelne jazdil na chalupu, nemohol som vôbec skladať. Namiesto toho som sa staral o záhony ruží. Pravidelný rytmus života tvorbe nepraje. Keby bol taký Varga normálny, nemohol by byť tam kde je. To isté sa dá povedať aj o mne. Na štandardný spôsob života som rezignoval. Nevediem síce bohémsky život v súvislosti s alkoholom, ale v práci mám obrátený deň s nocou. Keď sa mi niekedy podarí ísť spať o ôsmej ráno, mám pocit, že je to tak skoro, ako ísť spať o ôsmej večer. Ulíham skôr okolo jedenástej, niekedy až o piatej popoludní. Potom sa mi pretočí celý ten cyklus a vtedy si vravím, že už som zas dobre. Ono sa to ale nezastaví a točí sa to ďalej. Je to vlastne boj o čas, ktorý môže človek stráviť pri tvorivej práci. Pri štandardnom dennom rytme sa do tvorby stále pletú nejaké úrady a iné povinnosti. Výsledkom toho spôsobu života je, že prešvihnete všetky zloženky, stanete sa štvancom daňového úradu, ale už zase môžete pracovať – hoc‘ aj za cenu toho, že vám stále niekto nadáva, že ste nedostupný a nezodpovedný, že sa niekomu nevenujete.
Aké sú podľa vás atribúty skrytej neslobody?
Na prvom mieste sú to prachy, ktoré vytvoria vysoký stupeň neslobody keď sú aj keď nie sú. Existuje tu obrovská ponuka všetkého možného, čo vytvára u časti populácie veľkú frustráciu. Peniaze zrýchľujú tempo života a menia človeka po filozofickej stránke. Málokto zbohatol a začal sa rozvíjať ako kvetina. Smeruje skôr nadol a podľa toho, aký je inteligentný, sa tomu začína brániť. Veľkým nepriateľom slobody je aj sloboda sama. Nezvládnutá sloboda je niečo pekelného. Nadmerné množstvo možností, medzi ktorými sa môžete rozhodovať môže spôsobiť totálnu stratu koncentrácie a stratu schopnosti vybrať si. Príklad z nášho muzikantského pohľadu – ak sa neudržíte na uzde a začnete nakupovať stále nové syntezátory, počítače a najnovšiu techniku, dostanete sa do situácie, keď to všetko vedľa seba iba leží a nie je vám to nanič, pretože to neviete ovládať. Taký Guma Kulhánek má jednu basu tridsaťpäť rokov ale tá mu dovolí preplávať do vesmíru. Do určitej miery obmedzená dávka slobody dáva často šancu, aby sa duchovný svet človeka rozvinul bohatším spôsobom. Koľko geniálnych maliarov žilo v chudobe, mali iba farby a dlhy, ale na plátno dali celý svoj vnútorný svet. Nestačí nám málo, chceme všetko a poznanie, že beztak sa ďalej nemôžete dostať, nám z nášho života ukradne až priveľa času, ktorý by sme mohli využiť omnoho lepšie.
MARTIN CHROBÁK
Foto autor
Písané pre časopis High End, r. 2008