Počiatky českej kultovej skupiny Stromboli sú datované od polovice osemdesiatych rokov. Do povedomia sa dostala najmä dvojalbumom Stromboli z roku 1987. Úspech zožali napríklad skladby Carmen, Villa Ada, Košilela či Veliké lalulá. Nasledovali nahrávky Shutdown (1989) a v roku 2001 v reedícii Stromboli Shutdown & Stromboli in quartet. Na hudobnú scénu sa kapela vrátila v roku 2014, keď fanúšikov potešila skvelým albumom Fiat Lux (Buď svetlo). Stromboli v súčasnosti koncertujú v pôvodnej zostave: Michal Pavlíček (gitara, spev), Bára Basiková (spev), Jiří Veselý (basgitara), Vendula Kašpárková (klávesy), Klaudius Kryšpín (bicie). Stálym hosťom je Vilém Čok. Tento rok potešili aj slovenské publikum. Jeden z dvojice októbrových koncertov odohrali v nitrianskej Nájomnej jednotke 210. Dvojhodinový program postavil zo stoličiek každého jedného diváka. Michal Pavlíček nám po koncerte poskytol rozhovor.
Setlist ste poskladali najmä zo skladieb, ktoré ste zložili v počiatkoch Stromboli. Z aktuálneho albumu Fiat Lux ste zahrali iba pieseň Katova pomocnice. Sú navzájom nekonzistentné staršie skladby s novšími? Ako to majú fanúškovia vnímať?
Určite nie. Tvorba Stromboli má môj rukopis, písaný akoby v tom istom pocite. Fiat Lux je mu preto veľmi podobný. Nie je veľmi odlišný od predošlej tvorby. Samozrejme, je posunutý o dvadsaťpať rokov ďalej. Veľmi dôležité je aj to, aká je atmosféra v kapele. Tá hudba je o tom, že musí mať nejakú emóciu, ktorú do nej dá skladateľ, potom interpret a samozrejme aj textár. V Stromboli je v tomto vzácna súhra. Toto máme rovnaké aj s Pražským výběrom. I keď tam máme občas drobné škriepky. Nie v zlom samozrejme, sú to skôr odlišné názory na tvorbu. Stromboli funguje v súlade. Na koncertoch hráme z albumu Fiat Lux tri skladby. Sú to Tetování, Tesáky a Katova pomocnice. Teraz sme koncert vyskladali najmä zo starších vecí.
Na Slovensku vás stále považujeme za Československú kapelu. Štyridsiatnici, päťdesiatnici, šesťdesiatnici sú odchovaní aj na českom bigbíte. Kedy sa teda môžeme tešiť na ďalší album Stromboli?
Mám rád súžitie v kapele. Veľmi radi hráme. Sme prepojení nielen hudobne ale aj ľudsky. Preto by som chcel pre Stromboli napísať nový album. Moja vízia je urobiť ho viac akustický. Najskôr však chcem vydať dosku s Pražským výběrom.
Na sociálnej sieti Pražský výběr pred pár dňami avizoval, že tento rok odohrá už iba jeden koncert a pravdepodobne nebude koncertovať ani v roku 2020. Máme to vnímať tak, že už budúci rok budete nahrávať dlhoočakávaný album?
Ponuky na koncertovanie máme. Ide však o to, že hlavne Michael Kocáb nechce budúci rok moc koncertovať. Nový album sme spolu riešili a dohodli sme sa na nejakom obsahu. Musíme ešte vyriešiť otázku, o čom budeme spievať.V tomto veku nie je jednoduché sa zladiť. Každý sme iná osobnosť. V Stromboli je to celé akoby v mojom spektre a v Pražskom výběre to vždy bol autorský priesečník Michaela Kocába a mňa a občas Viléma Čoka. Dôležité je, že sme prepojení ľudsky. Nemá zmysel teraz sľubovať, že kedy ten album bude. Raz bude určite.
Na Slovensku máte silnú fanúšikovskú základňu. Môžeme dúfať, že Stromboli budúci rok uvidíme aj na našich pódiách?
Bol by som veľmi rád. Aj keď nejakú únavu materiálu na sebe cítime. Napríklad náš basgitarista Jirka Veselý hráva aj s Vladimírom Mišíkom a inými kapelami, tak toho má najazdeného naozaj dosť. A ja tiež. Ale to k našej branži patrí. Nemôžete predsa hrať koncerty u seba doma na terase :-)
Nedá sa mi neopýtatať na vašú aktuálnu sólovku Pošli to tam! Album zarezonoval tento rok aj s posolstvom srdca na obale CD, symbolom odkazjúcím na Václava Havla. V kolekcii piesní sa nachádza aj Odcházení z rovnomenného Havlovho filmu, ku ktorému ste zložili hudbu. A okrem toho, Pošli to tam! prichádza v roku, keď si pripomíname 30. výročie Nežnej revolúcie...
Václav Havel, je pre mňa srdcová záležitosť. Mal som možnosť sa s ním osobne zblížiť. On bol lodivod, ktorý nás vytiahol z komunistického marazmu. Svojim filozoficko ľudským prístupom vytýčil nový rozmer pre funkciu prezidenta. Za bolševika funkcia prezidenta nebola vážená. A zrazu, v prípade Václava, to bolo iné, navyše spontánne a silné. Ja ho mám hlboko vrytého v srdci. Vzdanie holdu je z mojej strany v podobe piesne Odcházení. V súčasnej dobe na Václava Havla ľudia zabúdajú. Dokonca je v móde triafať sa do neho. Úplne nezmyselne. Pre mňa je z hľadiska významu, nielen Československého, ale aj celosvetového veľmi významná a úžasná osobnosť. Oslovil ma, aby som urobil hudbu k samitu NATO v Prahe. Povedal som mu, Václave, ja som hipisák, ja to nebudem robiť. Ale napokon som to pre neho urobil. Keď som potom videl, ako mu významní svetoví štátnici vzdávajú úctu, uvedomil som si jeho obrovský celosvetový význam. Pre mnoho ľudí je symbolom toho, že s totalitou treba bojovať. Aj na úkor osobnej obete.
Myslíte si, že súčasná generácia, dvadsiatnikov, tridsiatnikov v Česku ale aj na Slovensku má šancu pochopiť posolstvo Václava Havla?
Nie som schopný toto posúdiť. Neviem ako sa na to pozerá mladá generácia ale dúfam, že áno. Je nutné uvedomniť si, že ľudia, ktorí vyrastali v režime neslobody alebo v pocite životnej frustrácie z neslobody, tak význam a posolstvo Václava Havla budú mať stále v srdci. A dokonca mám pocit, že Slovensko je momentálne bližšie k havlovskému odkazu ako Česko. Myslím najmä z hľadiska vnímania vízie spoločnej Európy. Vidno to jasne aj v postojoch a osobnosti vašej pani prezidentky.
Ešte sa vrátim k hudbe. Mapujete slovenskú scénu? Je niekto s kým rád spolupracujete?
S Richardom Müllerom a Michalom Horáčkom som robil na spoločnom albume. Absolvoval som s ním aj niekoľko koncertov. Richard má veľmi silnú charizmu. Bolo to celé veľmi príjemné. Zo slovenskej scény vnímam zväčša mojich rovesníkov a súputníkov z čias Československa. Inak podhubie slovenskej scény veľmi neovládam, priznám sa. Ale mám pocit, že v niektorých veciach, napríklad v popových, je vaša scéna progresívnejšia ako v Česku. Dôležité je, že v umení funguje prirodzená prepojenosť medzi Čechmi a Slovákmi. Hranice medzi nami nie sú. A to je super.
Ako relaxuje Michal Palvíček keď práve nedrží v rukách gitaru? Kde si vetráte hlavu?
Mám relatívne malého syna, tráviť čas s ním ma baví najviac. Byť s ním a s manželkou je pre mňa úžasné. Ale na počudovanie, tá gitara je pre mňa stále ostrovom slobody, kam si rád odplávam. Moja žena vie, že si každý deň potrebujem zabrnkať aspoň na hodinku. Je to pre mňa meditácia a užasný relax.
Miroslav Demín
foto: robpiroska.com