„Žije?“ opýtal sa ma.
„Nuž, áno, asi žije,“ povedal som neisto.
„Dobre, opýtam sa ešte raz – žije? Dýcha?“ zopakoval otázku.
Zavrčal som: „Záleží na tom?“
„Sám vieš veľmi dobre, že na tom záleží,“ povedal trpezlivo. „Je to identifikačný znak.“
Neprotirečil som, pretože som si už aj tak dosť vyčítal, ako som mohol tak hlúpo reagovať. Samozrejme, že som to vedel. Každý to vie. Každý pozná výpovednú hodnotu príznaku. Ľudia a roboti majú dnes mnoho spoločných čŕt: vzhľad, poznávacie a učiace algoritmy, dokonca aj život, i keď každý z nich chápe život a proces žitia podľa vlastných kritérií. Ale dýchanie bolo charakteristické len pre jednu skupinu – pre ľudí.
Párovanie bolo vecou náhodného výberu. Mohli ste dostať prideleného človeka, ale aj robota. To nevedel nikto. Ďalej už záležalo len na tom, ako sa vyvinie koexistencia.
Zmenil som tému: „Mám na výber?“
„Nie, nemáš. Hovor tomu pravidlo, zvyk, nevyhnutnosť alebo konvencia, nazvi to, ako chceš – ale nemôžeš ísť proti prúdu.“
„A odkedy?“
„Čo odkedy?“
„Pýtam sa, odkedy mám...“
„Od dnes...“
Sedeli sme, on a ja, každý vo svojom kresle, každý vo svojom kúte miestnosti. Premeriavali sme sa pohľadmi, obaja sme čakali, kto prvý preruší mlčanie. Nemienil som mu to uľahčovať, hoci od ranného rozhovoru so Starým som vedel, že nemôžem robiť nič iné, len sa zmieriť s predstavou, že budeme žiť v spoločnej domácnosti.
Aj keď som vôbec nemal na to chuť, nakoniec som sa rozhodol prelomiť stenu.
„Ber to ako nevyhnutnosť. Ja som si to nevymyslel.“
„Ani ja,“ povedal on a odvrátil sa k oknu.
„Budeme tu musieť istý čas koexistovať, tak sa pokúsme nejako spolu vychádzať,“ navrhol som.
„Verím, že to nebude dlho trvať,“ zamrmlal on.
Hoci mi táto poznámka pripadala nevhodná, nereagoval som rovnako. Skôr som sa pokúsil o zmierlivý tón.
„Dáme si niečo na pitie?“
Chvíľu mlčal. Potom, akoby sa rozhodol, vstal, otvoril skrinku a vytiahol fľašu a dva poháre. Nalial do oboch trochu koňaku, podal mi jeden pohár a druhý mierne zdvihol.
„Na neútočenie...“
„Na mier,“ trochu nasilu som sa usmial aj ja a pripili sme si. Ďalej sme mlčali.
Dni plynuli neúprosným tempom, aj keď občas akoby mali štyridsaťosem hodín. Napriek tomu, že spolužitie v uzavretom byte nebolo celkom bezproblémové, obaja sme sa usilovali nájsť model, ktorý by zredukoval možné strety na minimum a čo najviac nám uľahčil koexistenciu. Hoci s určitým sebazaprením, predsa len sme si dohodli pravidlá, podľa ktorých sme boli obaja v rovnoprávnom postavení. Vedeli sme, že pocity povýšenosti nemajú v tomto uzavretom priestore miesto, dokazovať nadradenosť jedného alebo druhého by vyvolávalo napätie a konflikty. Postupne sme niektoré témy tabuizovali a skôr sme sa usilovali nájsť spôsob, ako si vyjsť v ústrety. Nebola to láska, nebola to náklonnosť, bola to nutnosť. Nezainteresovaný návštevník by z nášho správania nevytušil, kto je kto – kto je domáci a kto spoločník; kto je človek a kto robot. Obaja sme vedeli, že všetko je len vecou času a naše oslobodenie nastane, keď človek alebo robot zomrie.
Áno, aj roboty zomierali. Nech to znie akokoľvek paradoxne, smrť bola tým, čím sa novodobé roboty odlišovali od svojich predchodcov. Aby bol zabezpečený vývoj a nemuselo sa pristupovať k násilnej deaktivácii robotov staršej generácie, ich životnosť bola nastavená približne na dĺžku životného cyklu ľudského druhu. Istým spôsobom to stimulovalo aj umelú inteligenciu – robot si uvedomoval hodnotu času a jeho relativitu a ešte viac sa priblížil tomu, ako premýšľal a cítil človek.
Ak vás zaujal tento úryvok, knihu Testament od Miloša Janouška si môžete kúpiť napríklad v e-shope kníhkupectva Martinus.
Vydavateľstvo: www.artisomnis.sk 2015