****1/2
Desiaty Morrisseyho sólový album vychádza po päťročnej prestávke. Morrissey však z očí nezišiel, jeho občasné štipľavé vyjadrenia k rôznym oblastiam od politiky po ochranu prírody nedovolili na neho zabudnúť. Teraz však prichádza s tým, v čom je doma, aj keď jeho názory na svet sa prenášajú aj do tucta piesní. Moz sa opäť prejavuje ako silný pesničkár s presvedčivým a nezameniteľným prejavom, no najväčším plusom albumu je pestrosť a vynikajúca práca pri aranžovaní skladieb. Okrem tradičných skladieb s rockovým rukopisom tu nájdeme aj hovorené slovo (The Bullfighter Dies), v tomto duchu sa prezentuje aj na singlovej verzii titulnej skladby. Nájdeme tu prvky flamenca, „noiseovej“ gitary, exotické nástroje ako arabský oud, austrálske didgeridoo, kastanety, akordeón, mellotron, či mnoho drevených dychových nástrojov. Mohlo by sa zdať, že nepočúvame album, ale Morrisseyho multižánrový festival, ale aj tak pôsobí celok pomerne kompaktne. Chtiac či nechtiac sa ponúka paralela s nedávnym albumom Johnnyho Marra, s ktorým tvorili Morrissey nerozlučnú dvojicu v 80. rokoch v kultovej kapele The Smiths. Napriek neodškriepiteľným kvalitám Johnnyho Marra a láske k jeho gitarovému zvuku, radšej siahnem po tomto Morrisseyho albume a pustím si ho s radosťou.
Peter Cagáň