Taliansky gitarista a spevák Fulvio Feliçiano a brat Jimiho Hendrixa – LEON HENDRIX. Čo majú spoločné? Vášeň pre hudbu, vzťah k Jimimu, priateľstvo a niekoľkokrát do roka pódiá v Európe. Na Slovensku a v Čechách sa Leon objavil po prvý raz a publikum si ho ihneď zamilovalo. S projektom In the name of Jimi, sprevádzaný skvelými muzikantmi z Talianska, priniesol spomienku, emócie a tak trochu „kúsok Jimiho“ všetkým, ktorí ho milujú. Nedožité 80. narodeniny tejto gitarovej legendy sme oslávili skutočne veľkolepo. „Nezabudli na môjho brata,“ povedal mi po jednom z koncertov, na ktorých som ho sprevádzala, dojatý Leon. A má pravdu. Je úžasné vidieť a zažiť, čo Jimi Hendrix a jeho hudba pre ľudí stále znamená.
Leon: „Nevedel som, že sme chudobní. Len som si myslel, že taký je život...“
Aká je tvoja najsilnejšia spomienka na brata Jimiho?
Mojím obľúbeným momentom je, ako sme každý večer s Jimim ležali na bruchu a počúvali rádio. V tej dobe ľudia čiernej pleti nemohli byť v médiách. Ako prvé sa v nich objavilo černošské duo Mickey a Sylvia. Jimi bol z toho veľmi šťastný. Raz, keď sme takto ležali a počúvali, dostal nápad. Vzal skrutkovač a rádio rozobral... Hľadal hudbu. Samozrejme, že ju nemohol nájsť. Povedal som mu: „hej, otec bude naštvaný...“ A tak rádio zložil naspäť, niekoľko súčiastok však stratil. Keď sa otec vrátil domov, mal v sebe pár drinkov, takže kričal. V tom momente sme obaja boli vo svojich posteliach. Samozrejme, ako prvé otec zistil, že rádio je pokazené. Jimi sa na neho pozrel svojimi veľkými očami a povedal: „Hľadal som hudbu...“ Otca tak prekvapil, že na to už nič nepovedal.
...a vtedy začal túžiť po gitare?
Upratovali sme garáž jednej panej a Jimi tam našiel ukulele s jednou strunou. Vtedy zistil, že môže hrať akúkoľvek pieseň aj na jednej strune, ak je dostatočne rýchly. Povedal: „Ak toto všetko môžem robiť na tomto, aké by bolo mať gitaru?“ Tie z katalógu boli drahé, a tak sme kúpili jednu z druhej ruky za 5 dolárov. Keď si Jimi pýtal peniaze od otca, povedal mu: „Zbláznil si sa? Nebudeš hrať na gitare! Musíš pracovať rukami, synu!“ – a tak nám tých 5 dolárov dala moja teta. Jimi dokázal hrať naozaj rýchlo – a to mal len 13 rokov! Hral piesne od Chucka Berryho, Little Richarda a Elvisa. Dokázal pripojiť gitaru na starý gramofón a tak hral. V kapele, kam ho zavolali, mu dali gitaru pre pravákov – tak ju musel otočiť hore nohami. Neviem, ako mohol hrať naopak, ale dokázal to.
Ako vnímaš svoje detstvo?
Vieš, ľudia hovoria, že sme mali hrozné detstvo, ale ja to tak nevnímam. Bavil som sa. Jimi ma všade brával, všade som ho nasledoval. Mal 13, ja takmer 8. Nevedel som, že sme chudobní. Len som si myslel, že taký je život. Myslím, že moje detstvo bolo zábavné, pretože Jimi nebol nudný. Niekedy sme nachodili kilometre, len aby sme zažili nejaké dobrodružstvo.
Asi sa ťa to pýtajú vždy, ale priblíž nám tvoj vzťah s bratom.
Keď som mal 6 či 7 rokov, mama a otec sa rozišli. Môj otec si nechal mňa a Jimiho. Z nejakého dôvodu sa o mňa Jimi začal starať. Schovával ma v skrini, keď sa otec vrátil domov opitý, rozprával mi príbehy, keď sa mama s otcom hádali. Pochopil som, že s otcom vzťah nemám, len s mamou. Mojím „otcom“, ktorý sa o mňa staral bol Jimi. Bol taký dobrodružný! Väčšinu mojich detských rokov som strávil s ním. Jimi o tom píše vo svojej piesni „Castle Made of Sand“. Keď začal hrať na gitaru, brával ma na skúšky, neskôr aj na živé vystúpenia. Šiel som všade tam, kde aj on. Prepašoval ma na koncerty, kam deti nesmeli. Dostal som jedlo, dokonca som si aj pospal. Dodnes môžem spať aj v hlučnom prostredí. Neskôr, keď sa mu darilo, kúpil si gitaru a zosilňovač. Vedel zahrať akúkoľvek pieseň, ktorú raz počul. Keď ho priatelia volali na večierky, nešiel sa zabávať, radšej hral.
...takže ťa vlastne doviedol k hudbe?
V podstate som k hudbe šiel s ním. Keď som mal 18, požiadal som otca o gitaru. Povedal: „Zbláznil si sa? Jedného idiota už v rodine mám. Nikdy sa ti to nepodarí!“ Bolo to dosť silné, takže som vlastne na gitare už hrať nechcel. Až keď som mal asi 50, začal som s vlastnou hudbou. Svoje piesne tvorím aj na klavíri. Vieš, hrať na gitare bola tá najhoršia vec, akú som mohol urobiť, pretože každý očakáva, že budem hrať ako Jimi. Pracoval som ako umelec, maľoval som obrazy. Moja prvá gitara stála tri roky v kúte. Raz v noci mi napadlo, že maľovania už mám dosť. Dostal som víziu od Jimiho: povedal niečo v zmysle, že musím hrať na gitare, lebo to je všetko, čo mám. Ukázalo sa, že mal pravdu – pretože moja sestra zobrala všetko, naša rodina nedostala nič. A tak som v tej vízii vzal gitaru a hral pesničku, ktorú Jimi hral na jednostrunovom ukulele... Začal som písať hudbu, hrať. Dnes mám napísaných toľko skladieb...! A keď niekto povie: „Nie si naštvaný, že si nedostal Jimiho milióny?" Ja hovorím: Nie! To sú Jimiho milióny.
Si maliar, maľuješ krásne obrazy. Mal aj Jimi tento talent? Tvoje obrazy zobrazujú často práve tvojho brata. Čo pre teba znamená umenie, maľovanie?
Samozrejme, že mal ten talent, predtým, ako dostal gitaru! Skôr než dostal ukulele, bol umelcom. Urobil také krásne veci! Tiež vyrezával z dreva. Alebo z hliny vyrábal autíčka a posielal ich do Fordu. Ale to je už iný príbeh... Jimi bol skrátka fantastický. Kreatívny. Priviazal mi ceruzku na zápästie a povedal: „Musíš kresliť.“ Tak som sa naučil kresliť. Bol som taký dobrý, že jeho umelecké diela v múzeu sú zmiešané s mojimi. Pretože všetko z domu otca vzala moja sestra. Na strednej škole som šiel na súťaž v kreslení a získal som prácu pre Boeing. Keď ma vybrali, bol som nesmierne šťastný. Posadili ma k stolu a mal som kresliť skrutku a maticu. Ohradil som sa, že chcem kresliť lietadlá. „Počúvajte, pán Hendrix. Ste tu, aby ste nakreslili maticu a skrutku.“ Každý deň som kreslil to isté, až ma to nudilo. Po šiestich mesiacoch som skončil. Celá rodina sa na mňa hnevala.
Neskôr som sa stal maliarom pre jednu umeleckú spoločnosť a bol som šťastný. Oženil som sa, mal som veľa detí a dodnes sa venujem umeniu. Ono je to tak: Keď hrám na gitare, nemám inšpiráciu pre umenie. Stáva sa to. Hneď, ako sa začnem venovať umeniu, už nemôžem hrať! Gitara neznie správne, to znamená, že v tom bode musím robiť umenie. Práve teraz hrám na gitare. Zvyčajne, keď chcem maľovať, nemám ceruzku ani papier, takže som frustrovaný. A niekedy, keď chcem napísať pieseň, nemám poruke žiadnu gitaru. Je ťažké byť v situácii, keď sa vám dejú všetky tieto veci...
Ako si sa dostal k spolupráci s Fulvio Feliçiano Band?
Prvýkrát sme sa s Fulviom stretli, keď som bol na turné s Randym Hansenom pred desiatimi rokmi. Prišiel na jedno vystúpenie a povedal, že má kapelu a chce, aby som s ním išiel na turné. S Fulviom som dostal šancu napísať viac hudby ako s inými gitaristami, navyše on ladí. Veľa som sa naučil. Nemusíme ani cvičiť. Hneď, ako sme sa stretli, boli sme pripravení na koncert. Fulvio a ja sme si blízki a spolu hráme aj moju pôvodnú hudbu.
Na nedožité 80. Jimiho narodeniny si s Fulviom a jeho kapelou obišiel niekoľko miest v Európe, aby ste predstavili projekt „In the name of Jimi“. Ako vnímaš európske publikum?
Cítil som sa dobre, pretože ľudia boli veľmi vďační. Išli sme na jeden koncert, kde bola pred nami metalová kapela. Podľa davu som vedel, že chcú počúvať veci zo 60. rokov. S metalovou kapelou neboli príliš spokojní, kapela zdemolovala celé pódium. Postavili sme sa tam my a všetci boli šťastní, ocenili to a ďakovali. Niekedy som v rozpakoch, presne tak, ako sa cítil Jimi.
Po jednom koncerte si mi povedal – je úžasné, koľko ľudí nezabudlo na môjho brata. Musia to byť veľmi silné pocity... je to tak?
Áno! Oči ľudí boli také vytreštené, boli šťastní! To bol duch môjho brata. Vieš, títo ľudia neočakávajú, že budem hrať ako Jimi. Spôsob, akým ja a Fulvio hráme je, že vezmeme niekoľko piesní od Jimiho a vložíme do nich svoj vlastný pohľad. Keď napríklad hráme Foxy lady, dávame tomu niečo zo seba. Jimiho duch je všadeprítomný, kdekoľvek idem. Ľudia to cítia. Dokonca aj Fulvio to cíti. Niekedy sa na vystúpení doslova vyblázni na gitare a ja hovorím: „Wow, Fulvio, čo robíš?!" a on povie, že cíti Jimiho. Ako som povedal, Jimi bol viac ako hudobník.
Vydal si svoje dva vlastné albumy, ktoré sú vynikajúce. Povedz nám o nich viac. S kým si spolupracoval, kedy vznikli?
Pred viac ako desiatimi rokmi som nahral nejakú hudbu, ale nikdy som ju nepropagoval. Som rád, že môžem ísť do štúdia so slávnymi ľuďmi, ako je Ricky Philips na basgitare, Ian Gillan so sprievodnými vokálmi. Robil som nejaké veci s Richiem Samborom, Robbym Kriegerom z The Doors. Mám veľa nahrávok, ktoré ešte nevyšli, len čakajú na svoju príležitosť. Zajtra idem do štúdia nahrať baladu pre Jimiho. Volá sa „One String Serenade“ – je to o ukulele s jednou strunou. Rád som jemný, vieš? To sú veci, ktoré chcem robiť. Písanie hudby, poézie. Nechcem napísať symfóniu storočia, len peknú baladu pre Jimiho.
Aké sú teda tvoje ciele v hudbe? Kam mieriš?
Naozaj nemám žiadne ciele. Chcem len hudbu hrať a nechať ju znieť. Byť voľný... Chcem písať veci. To je to, čo mi povedal vo vízii. Chcem vytvoriť svoj odkaz mojej vlastnej hudby a môjho umenia. Stále som Hendrix! Verím, že som stále nažive, aby som niesol ďalej aj Jimiho posolstvo. Aby sme sa snažili, aby sme sa milovali. Nikto už nepíše o mieri a láske ako počas vojny vo Vietname. To je to, čo chcem robiť.
Tvoj brat žil veľmi intenzívne a zanechal odkaz, ktorý sa ťahá generáciami. Stal sa ikonou a snáď niet človeka, ktorý by ho nepoznal. Vieme, že bol veľmi skromný a introvertný. Ako by podľa teba dnes vnímal to, čím sa pre svet stal?
O svojej hudbe veľa nepremýšľal. Myslel si, že ľudia na tieto veci naozaj prehnane reagujú, bol pokorný. Dokonca bol niekedy v rozpakoch, keď ľudia tlieskali za nejakú jeho hudbu. Dovolím si povedať, že bol v skutočnosti viac ako hudobník. Bol to posol, prorok. Vďaka jeho textom som sa toho veľa naučil. Vravieval, že tento svet už navštívil. Polovica skladieb je o mieri, o spolužití, o láske. Jimiho hnacím motorom bola hudba. Je večný.
...a tvoj odkaz pre čitateľov?
Hudba je komunikáciou budúcnosti. Vesmír je ako Wi-Fi – Božia Wi-Fi. My sme vysielače a prijímače. Ak chcete otvoriť aplikáciu, musíte premýšľať. Ak sa nesústredíte, aplikácia je zatvorená. Nepotrebujete iPad, iPhone, iCloud... Potrebujete iYou a iMe. Na Zemi sme tak trochu ignoranti. Prečo by sme potrebovali niekoho, kto by nám povedal, aby sme neklamali, nezabíjali? Musíme byť naozaj v zlom stave, aby sme potrebovali knihu, ako je Biblia. Chcem všetkým povedať, že mier a láska nie sú mŕtve. Otvorte svoju WiFi pre Boží vesmír a začnite o veciach premýšľať.
„Je to ako pripojiť sa k zdroju vo vesmíre“
Rozhovor s FULVIOM FELIÇIANOM
Kedy si sa prvýkrát stretol s hudbou Jimiho Hendrixa? Pamätáš si na „prvý kontakt“?
Áno, samozrejme, ako by som mohol zabudnúť... zmenilo to môj život. Mal som 16 a miloval Nirvanu. V jednu noc som zapol TV a bol tam Jimi Hendrix Special s Randym Hansenom (americký gitarista a ctiteľ odkazu Jimiho Hendrixa, podieľal aj na soundtracku k filmu Apocalypse Now z roku 1979) a Buddym Milesom (bubeník z Band Of Gypsys). Bolo to na Jimiho narodeniny, 27. novembra 1997. Počas večera odvysielali úryvok z Band Of Gypsys naživo z Filmore East na Silvestra 1969-70. Jimi hral sólo „Machine Gun“ a po tých desiatich sekundách som už nebol ten istý človek ako predtým. V pondelok ráno som šiel do školy a cestou sme si s kamarátom kúpili nejaké CD Jimiho. Vlastne som si zobral Band of Gypsys naživo, to, čo som videl v televízii. Kým som prešiel na skladbu číslo 3, počúval som „Machine Gun“ 4 alebo 5-krát za sebou. Nemohol som prísť na to, odkiaľ všetky tie zvuky pochádzajú. O týždeň neskôr som sa naučil hrať „Little Wing“ a na konci roka som odohral prvý koncert „In The Name of Jimi“ v mojom živote.
Pochádzaš z rodiny hudobníkov. Ako ťa detstvo formovalo práve k tejto muzike a akú si mal podporu v rodine?
Moja rodina ma vždy podporovala. Dedko bol môj najväčší fanúšik. Keď som hral v meste, vždy ma prišiel počúvať. Môj otec robí to isté. Obaja boli gitaristi. Vždy u nás hrala hudba: Santana a Rolling Stones, Beatles, Elvis, cigánska a tradičná taliansku hudba. Vzdialený vzťah s gitaristom Josè Felicianom výrazne ovplyvnil vášeň pre tento nástroj.
Od chalana, ktorý obdivuje Jimiho Hendrixa, po gitaristu, ktorý je na turné s Jimiho bratom Leonom. Aká bola tvoja cesta?
Bola to dlhá cesta, nie vždy ľahká. Vlastne, keď o tom premýšľam, vôbec nie ľahká. V dvadsiatich piatich rokoch som začal spolupracovať s významnou hudobnou agentúrou a mal som to šťastie absolvovať mnohé turné po boku medzinárodných umelcov ako Uli John Roth (Scorpions), Kee Marcello (Europe), Vinnie Moore (UFO), Mike Terrana (Y. Malmsteen) a mnoho ďalších. Desať rokov som strávil po boku Nathaniela Petersona v kapele Twin Dragons, precestoval som s gitarou celý svet a považujem sa za šťastného, veľmi, veľmi spokojného. No nebola to ľahká cesta. Často sa cítime skľúčení, osamelí a veľakrát sme blízko k tomu, aby sme sa všetkého vzdali, ale je to život, ktorý milujeme a cesta vpred si vyžaduje tieto kroky. Teraz, po rokoch tvrdej práce je všetko trochu inak a zdá sa, že všetko dozrelo.
Mnohí návštevníci koncertu po vystúpení prišli a ďakovali, že mohli na chvíľu zavrieť oči a zažiť Jimiho. Nie jeden je presvedčený o Jimiho reinkarnácii v teba. Ako vnímaš, že ťa ľudia takto berú?
Wooow no, samozrejme, že ma to veľmi teší, aj keď ma to privádza do rozpakov. Keď počúvam seba, nie som nikdy spokojný. Vôbec si nemyslím, že som reinkarnácia Jimiho. Bol to génius, nebol len virtuóz, bol skladateľ, písal piesne, ktoré sú stále aktuálne a moderné. Nikto nikdy nebol ako on, predtým ani potom. Verím, že na svete neexistuje gitarista, ktorý by nechcel byť Jimi, tiež verím, že nech je človek akokoľvek dobrý a veľa sa snaží, nikto sa nemôže ani len priblížiť tomu, čo dokázal za takú krátku dobu Jimi. Hrám jeho hudbu, pretože ju milujem. Nemyslím si, že som ním, robím to preto, že sa cítim dobre a pretože sa mi páči, že je tu niekto, kto cezo mňa objavuje svoju hudbu alebo jednoducho zažije živý koncert, ktorý dáva dobré Hendrixovské vibrácie.
Predstav nám tvoju kapelu... Bicie, basgitara – kto sú chalani, ktorí s tebou hrajú?
Toto je predovšetkým kapela skutočných, dobrých priateľov. Mám veľké šťastie, pretože sú tiež skvelí hudobníci. Na bicie hrá Pino Liberti, skutočná živá legenda. Myslím, že nepoznám iného bubeníka, ktorý má rovnaké skúsenosti s koncertovaním ako on a má za sebou také množstvo turné so svetoznámymi hudobníkmi. Poznám ho celý život. Myslím, že prvýkrát to bolo v roku 1997, keď som sa s ním stretol a vďaka nemu sa začala moja kariéra v IRAgency, keď som mal 25 rokov. S Marcom D'Angelom (basgitara) som sa stretol v roku 2008 opäť vďaka Jimimu, na večeri organizovanom agentúrou, s ktorou som spolupracoval. Je to jeden z najväčších znalcov Jimiho života a hudby, roky sa venuje štúdiu štýlu a hudobného jazyka Billyho Coxa a pripadá mi neskutočne podobný! Pri hraní s nimi sa cítim dokonale uvoľnene a dokážem sa najlepšie vyjadriť.
Čo pre teba osobne znamená „JIMI HENDRIX“?
Jimi je pre mňa sprievodca. Bol to mystický, magický, fantastický človek. Mám pocit, že som ho poznal už odjakživa, aj keď je zrejmé, že som ho nikdy nestretol. Zverujem sa mu, hovorím mu o svojich peripetiách, vie o mne všetko a snažím sa o ňom vedieť čo najviac. Zachránil ma pred ulicou, pred zlými známymi. Pochádzam z veľmi divokých a surových miest a keby som ho v živote nemal, možno by som tu nebol, ako niektorí moji priatelia. Volám ho Jimi, akoby to bol môj starý priateľ, brat, tak ho cítim.
Ktorá z jeho piesní je pre teba najsilnejšou, a ktorú najradšej hráš?
Ťažko povedať... Záleží od momentu - ak by si sa ma spýtala zajtra večer, asi by som ti odpovedal inak. Milujem všetko, čo napísal. Sú piesne, ku ktorým som určite viac pripútaný. „All along the Watchtower“ bola vždy jednou z nich a aj keď je to Dylanov cover, môžeme to považovať za jedno z jeho diel, myslím, že touto nahrávkou našiel kameň mudrcov. Ale je ich veľa, tiež „Little Wing“, „Bold as love“, „One Rainy Wish“... Mení sa to dokonca aj pri koncertovaní. Hrám určité piesne, ale potom sa zamilujem, alebo skôr znova zamilujem do niektorých zvukov a, nemôžem si pomôcť, úplne zmením playlist. Povedzme, že milujem Jimiho zvuk v poslednom roku jeho života, aby bolo jasné: turné Cry of Love, počnúc prvou časťou roku 1970 s Band Of Gypsys, ale milujem všetko, čo je... In The Name of Jimi, veď vieš, čo myslím...
Nedá sa nevidieť, že tvoj štýl hrania a vybavenie, ktoré používaš sú priamočiare a jednoduché – presne tak, ako to bolo u Hendrixa. U teba vidieť, že hudbu, ktorú hráš a spievaš aj cítiš. Nie je to napodobňovanie Jimiho Hendrixa. Vnášaš do toho seba, ale cítiť z vystúpenia pokoru a silné spojenie s tým, kto ťa inšpiroval a koho hudbu predstavuješ. Je to tak?
Som veľmi rád, že to tak je. Nesnažím sa napodobňovať Jimiho, to by mi jednoducho nešlo. Je to ako pripojiť sa k zdroju vo vesmíre. Niekedy môžem zavrieť oči a dostať sa k nemu. Akoby sa všetko, čo som kedy počul, stalo hmatateľnejším a je to ako zmenáreň lásky. Milujem ho a na oplátku dostávam niekedy skvelú inšpiráciu...
Mnoho muzikantov miluje a hrá Jimiho hudbu, tebe sa však podarilo predstavovať ju na pódiu spolu s jeho bratom Leonom. Ako ste sa našli a odkedy spolupracujete?
S Leonom som sa stretol v novembri 2011. Bol som na turné s Twin Dragons Band a počas dňa voľna som šiel na jeho koncert s Randym Hansenom. V júli cez združenie s názvom Jimi Hendrix Italia a jej prezidenta Roberta Cremu (ktorý nás pravdepodobne bude sprevádzať na ďalšom turné) som odrazu hral s Leonom. Bolo to prvé z dlhej série spoločných turné.
Aké bolo slovenské a české publikum? Ako sa ti s rockovou muzikou darí doma, v Taliansku?
Neboli sme prvýkrát na Slovensku, ani v Čechách. Vždy sa vraciam domov s nádhernými spomienkami. Toto posledné turné bolo fantastické, ľudia nás tu milujú a my milujeme vašu náladu, ducha, s ktorým prežívate tento typ zážitku. To isté by som chcel povedať o mojej krajine, Taliansku. Aj keď teraz máme čoraz väčšiu skupinu ľudí, ktorí nás podporujú, vo všeobecnosti to, žiaľ, nie je to isté. Tu teraz počúvajú a zažívajú úplne iný druh hudby.
Čo považuješ za svoj najväčší hudobný úspech doteraz?
Mojím doteraz najväčším úspechom je, že môžem žiť pre to, čo milujem, stretávať sa s toľkými ľuďmi rôznych etník, náboženstiev, zvykov a tradícií, navštíviť mnoho miest na svete, byť na veľkých i malých pódiách, hovoriť cez moju gitaru o Jimim a trochu o mojej osobnej histórii a dúfam, že v tom budem pokračovať až do konca svojej cesty.
Prešiel si kus cesty, pre niekoho stáť na pódiu s bratom svojho idola je možno strop snov a túžob. Predsa len – kam by si chcel v hudbe zájsť a čo je tvoj najväčší sen, ktorý si chceš splniť?
Veľa som, ako chalan, hrával ako session man, neskôr som sa mohol naplno venovať Jimimu. Zahral som si s jeho bratom Leonom a spoznal som jeho priateľov a kolegov z kapely. Chcel by som s ním teraz nahrávať, myslím, že sa to čoskoro podarí. S Jimiho basgitaristom Billym Coxom ma spája priateľstvo, aj keď nie fyzické. Chcel by som ho stretnúť a zahrať si s ním. Zblížili sme sa, koncerty boli naplánované, ale Covid všetko zablokoval. Ďalším skrytým snom je možnosť stretnúť sa a zahrať si s Josem Felicianom. Ktovie, ešte nie je koniec, nikdy nehovor nikdy...
Aká hudba sa ti páči? Kto ťa inšpiruje a čo počúvaš, ak práve nepočúvaš Jimiho?
Počúvam veľa hudby, od rapu po cigánsku hudbu, milujem taliansku hudbu. Rád počúvam aj klasiku, country, zbožňujem blues až po hard rock. V mojom iTunes nájdete veľa umelcov, od Beethovena po Malmsteena, milujem Jeffa Becka, BB Kinga, Stevieho Raya Vaughana ale aj Eminema.
Pripravila: Jane Twiggy
Foto: Richard Novák