Opus 1983
„Naliehal som na Ivana, aby sa snažil byť komunikatívnejší, aby písal kratšie texty a aby mi dal vyspievať aj krajné polohy; nazýval som to zakričať si a poplakať si.“
Dežo Ursiny
Diskusia o slovenských textoch a textároch sa zvyčajne točí okolo osvedčených mien. Už som ich v seriáli viackrát spomínal, dnes sa nebudem opakovať. Pri vyratúvaní textárov – klasikov vždy vyskočí jedno meno. Meno textára, ktorý akoby sa na prvý pohľad zdalo, nerátal dlhé a krátke slabiky. Textára ktorý nepísal na hotovú hudbu, textára ktorý vlastne ani nie je textárom, ale básnikom. Člen poetickej skupiny Osamelí bežci, Ivan Štrpka.
Pre hudobníka je vždy výzvou siahnuť po poetickej predlohe. Či už je to báseň klasika, veršované formy, voľný verš v rozsiahlejšej či kratšej podobe, majstrovstvo zhudobnenia sa prejaví v počúvateľnom pretavení do hudobného kódu. Básne zviazané rytmom, rýmom sa naoko zhudobňujú ľahko. Samé ponúkajú spevavé pasáže, refrén. Už je dôležité zvládnuť „len“ rozsah. Učebnicovými príkladmi sú zhudobnené básne Miroslava Válka (Po písmenku, Smutná ranná električka, Jesenná láska). S voľným veršom je to zložitejšie. Riadi sa vlastnými pravidlami rytmu, je bohatý na textové presahy, viac priestoru dostávajú obrazové básnické prostriedky, dôležitú úlohu často zohráva grafické členenie básne. Poézia voľného verša je písaná na čítanie, kým piesňové texty sa skladajú preto, aby sa počúvali. Hudobník musí zvládnuť rozsah básne, citlivo vybrať miesto hodné refrénu, alebo sa s refrénom vopred rozlúčiť. Je veľkým pokušením upadnúť do „recitovania“ na jednom tóne, nahustiť množstvo výpovede do niekoľkých taktov. Na podobných princípoch fungujú rapové texty, príbuzné textom automatickým. Pri rytmickom rozprávaní akéhosi automatického textu vzniká veľa balastu. Poslucháč je stratený a doplazenie sa k refrénu nemusí byť vždy a pre každého odmenou.
Mierny kopec za naším mestom
Výsledkom tvorivej činnosti dvojice Ursiny/Štrpka neboli a ani nechceli byť rádiové či táborákové hity. Ich tvorba je akýmsi protipólom voči vtedajšej klasickej pesničkovej produkcii. Protipólom nie zámerne rebelujúcim, ale zámerne „náročným“ k čitateľovi – poslucháčovi. Dežo od začiatku hľadal poéziu a nie texty. Hodnotu Štrpkových básní preverila literárna kritika. Po úspešnom debute Krátke detstvo kopijníkov (1969) nasledovala zbierka Tristan tára (1971). Začiatok normalizácie a „lyrické rebelantstvo“ ukryté v zbierkach neznamenali odmlku len pre Ivana Štrpku. Ďalšia zbierka, Teraz a iné ostrovy, prišla až v 80 - tych rokoch. Počas desaťročnej oficiálnej pauzy napísal Štrpka pre Ursinyho texty – básne na albumy Pevnina detstva (1978), Nové mapy ticha (1979) a Modrý vrch (1981). Všimli ste si poetickú príbuznosť medzi názvami albumov a básnických zbierok?
Prečo z rozsiahlej diskografie Ursiny/Štrpka textovo hodnotiť práve 4/4? Prečo nie glorifikovaný Modrý vrch, či debutovú Pevninu detstva, alebo ktorýkoľvek iný album? Album 4/4 je hádam najzrozumiteľnejší a poslucháčsky najprístupnejší. Ak začať so zhudobnenými básňami, ak začať s Ursinym či Štrpkom, tak práve cez 4/4. Modrý vrch sa často považuje za tvorivý vrchol hudobno-poetickej dvojice. Vybrať začiatočníka na náročný turistický výstup nie je najšťastnejším riešením. No chybou je aj podceniť jeho elán a chuť po inom pohľade na svet. Svet ostatných albumov je zatvorený, poskytuje hlbší priestor na meditáciu. Piesne albumu 4/4 sú kratšie, melódie pestrejšie, chytľavejšie, objavujú sa refrény, majú ambíciu osloviť širší okruh poslucháčov. Ivan Štrpka je v básňach stručný, zámerne spevavý, popovo sloganovitý, jednoducho – textovejší. Dežo Ursiny prešiel školou pesničkárenia cez muzikály Sneh sa smial, až padal (1976) a Neberte nám princeznú (1981).
Pár živých viet, ktoré si môžeme s každým zaspievať
Prítomnosť, aktuálnosť, trefnosť, nenáročné metafory, protiklady. Akoby obaja zrazu pochopili, čo musia obsahovať pesničky na spievanie a nie na počúvanie. Spevavé a chytľavé pasáže nie sú vôbec rozsiahle, priam naopak. Krátke, sloganovité, ako vystrihnuté z učebnice textárčenia: „Je 29. decembra tohto roku.“ „Náš čas je tu.“ „Neviem, aký je deň, viem len, že je to dnes.“ „Kam letíš, čierny drozd, ty nemáš stále dosť ranného hvízdania.“ „Neprítomne jasnú tvár máš.“ „A ticho v nás je chvíľa pred búrkou.“ Obraznosť je na poslucháča vysypaná vo veršoch len natoľko, aby ju zvládol. Zrozumiteľnosti pomáha i hudba. Kúsok optimizmu, to je to, čo nám chcel Dežo poslať týmto albumom. Akási ľudská radosť sa vinie už prvými zvukmi kopáka, synťákov a gitary. Prvá a posledná skladba, Tebe a Sebe, objímajú celý album. Úplne iná nálada tých istých nástrojov, ktoré otvárali Modrý vrch.
Takéto započúvanie sa do albumu hlboko kontrastuje s vyjadreniami Deža Ursinyho o strednom prúde. Neriešil ho. Čoraz viac bola preňho najlepšia hudba ticho, okolité zvuky života. V jednom z posledných rozhovorov sa vyjadril k zhudobneniu, hudbe a symbolike 4/4 rytmu takto: „Pre mňa je 4/4 takt rytmus srdca, dychu, ročných období, predstavuje štyri živly, mám ho rád a postupne som dokonca prišiel na to, ako sa text do toho 4/4 taktu sám od seba naskladá.“ Štvrtý album dvojice Ursiny/Štrpka odporúčam počúvať aj s týmto posolstvom.
JURAJ GONŠOR
Foto Pavel Kastl