V posledných týždňoch a mesiacoch som mal možnosť zúčastniť sa tvorivého procesu na pôvodnom balete skladateľa a dirigenta Petra Breinera a choreografky Natálie Horečnej „Slovenské tance“. Symfonická podoba spracovania šestnástich ľudových piesní prvýkrát na Slovensku zaznela na festivale Pohoda pri Trenčíne, po ktorej Peter Breiner partitúru dopracoval a choreografka do konečnej podoby vybrala trinásť piesní. Keby som však chcel spočítať množstvo motívov a vplyvov, ktoré sa autorovi partitúry podarilo z pôvodne folklórneho materiálu vyťažiť a následne hudobne spracovať, skončili by sme určite pri vyššom čísle.
Klasicky spracovaná hudobná línia sa v momente premenila na tanečný swingový rytmus, fujara a kvíliace husle zvukovo organicky splynuli mohutným orchestrálnym zvukom, drumbľa asistovala orientálnemu štýlu spracovania východniarskej piesne „Šalena ja bula“, k tomu prvky zaoceánskeho jazzu a bluesu, či balkánske inšpirácie... Všetko však vytvárajúce vnútornú jednotu a jednotu inakosti zároveň. V nadstavbe baletu sa zasa známe ľudové nápevy stali nosnými príbehovými motívmi, prezentujúcimi tému hľadania svetla a duchovna, nie slovenského, ani národného, ale univerzálneho, Bohom daného, ľudského.
Keď som po odchode zo skúšok domov prechádzal cestami, lemovanými bilbordami so sloganmi o potrebnej ochrane Slovenska, či z predvolebnej debaty začul slová šíriace pocit strachu z témy migrácie, mal som zmiešané pocity. Peter Breiner aj Natália Horečná sú totiž autormi, ktorí dlhé desaťročia žijú a pôsobia mimo územia Slovenska. Peter Breiner najprv v Kanade, teraz v USA a Natália Horečná zasa v Holandsku. Obaja sa z tých či oných dôvodov stali de facto kultúrnymi migrantmi. A určite aj vďaka tomu, že krajiny, kde pred desaťročiami odišli, ich prijali a dali možnosť prejaviť sa ich talentu, dokázali teraz nazrieť na materiál slovenskej ľudovej hudby a Slovenských tancov akosi slobodnejšie a nezaťaženejšie a odhaliť v nich pre nás nové vrstvy a najmä v súčasnosti prepotrebnú duchovnú hĺbku.
V jednom čase akoby som zažíval dve Slovenská zároveň. Jedno to predvolebné, také strachujúce sa, ustavične hľadajúce silného politického ochrancu, uzatvárajúce sa do hraníc vlastných obáv a druhé Slovensko pokorné, plné nádeje a otvorenosti všetkému, čo ho môže vnútorne a hodnotovo obohatiť. Ostáva na každom z nás, ku ktorej z týchto možností sa prikloníme. A akú krajinu, v ktorej chceme žiť, si ako hudobníci, muzikanti, interpreti či všeobecne ľudia, tvoriaci v oblasti kultúry, vyberieme. Neviem ako vy, ale ja už som si vybral. Lebo len Boh vie, či a kto z nás sa zajtra stane rovnako kultúrnym migrantom.
PETER JANKŮ
Foto Jaro Štubňa