Keď v júni 1996 prišiel po prvýkrát na Slovensko s legendárnymi Crimsonmi, bolo to ako zjavenie. V podstate to bol na dlhú dobu jediný hviezdny koncert, aj keď vlastne pre fajnšmekrov. Teraz sa zjavil znovu, v breznianskom klube Bombura, a to, čo spolu s muzikantmi z Power Tria predviedli, sám definoval takto: „Náš koncert je zmesou sólových prác a kúskov z King Crimson. Zvuk kapely je silný a miestami komplexný. Keďže sme len traja, od každého člena (Julie Slick – basa a Tobias Ralph – bicie) sa vyžaduje, aby v kapele zastával väčšiu hudobnú rolu než zvyčajne. To je základný koncept Power Tria. Sú tam virtuózne momenty, štipka improvizácie a rad skladieb z celej mojej kariéry.“ Z očakávaných skladieb z repertoáru King Crimson, v ktorých Adrian zanechal nezabudnuteľnú stopu, odzneli: „Dinosaur“, „One Time a Walking On Air“ z THRAK, „Fram By Fram“, „Indiscipline“ z legendárneho albumu DISCIPLINE, či „Heartbeat“ a „Neurotika“ z platne BEAT. „Toto trio má za sebou už päť rokov medzinárodného spoločného koncertovania a hrali sme už všade možne – od malých intímnych klubov, až po štadióny so 150 000 fanúšikmi. Hráme spolu radi a je to vidieť,“ opisuje Adrian účinkovanie so svojimi najbližšími. Akiste aj vďaka potešeniu, ktoré hudobníci prinášajú okrem publika aj sebe, na ich šéfovi pribúdajúce roky ani nebadať. Stále je v perfektnej hlasovej kondícii. Hral s radosťou a pre ľudí. Jeho hra a prejav vôbec nie je béžová ako overal, v ktorom rád vystupuje. A publikum? Ovácie boli obrovské, korunované autogramiádou. Veľký koncert!
Prvýkrát sme si ťa všimli v osemdesiatych rokoch v ére socialistického Československa na videonahrávkach projektu „Mister Heartbreak“ s Laurie Anderson. Boli sme úplne očarení neuveriteľnými vecami, ktoré si stváral s gitarami. Aké máš spomienky na toto divadelno-hudobné obdobie?
V divadle v New Jersey sme to natáčali šesť týždňov, päť dní v týždni. Ako je pri točení filmov zvykom, spomínam si na to tak, že som väčšinu dňa posedával s mejkapom a čakal na filmovanie! Spája sa s tým veľa čakania. Samozrejme, užíval som si, keď som hral s inými hráčmi a Laurie, ktorá má úžasný prístup k svojmu umeniu a je úplne jedinečná. Pamätám sa, ako sa jedno popoludnie objavil na natáčaní William Burroughs vo svojom typickom hnedom obleku a plstenom klobúku, sadol si do backstagu a fajčiac trávu mi hovorí: „Milujem to, núti ma to myslieť!“
Bez ohľadu na to, o ktorom období hovoríme, tvoja hudba znie veľmi súčasne. Napríklad albumy ako „Twang Bar King” znejú akoby boli nahrávané dnes. Jediná vec, prezrádzajúca ich „vek“, je zvuk bicích. Vraciaš sa niekedy k týmto albumom? Neuvažoval si o reedícii niektorých svojich starších nahrávok?
Svoje staršie nahrávky počúvam zriedka a rovnako je tomu aj v prípade starších nahrávok hocikoho iného. Som s nimi spokojný a nemenil by som na nich nič. To, čím som zaneprázdnený a na čo sa sústredím, je tvorba novej hudby. Vždy, keď nie som na turné, pracujem vo svojom štúdiu na novej hudbe. Nemám čas vracať sa k starším veciam. Za posledných šesť rokov som napísal stovky piesní a hudobných skladieb, ktoré sa teraz objavili v mojej hudobnej aplikácii „FLUX by belew“ (dostupnej na iTunes). Zakaždým, keď si túto aplikáciu vypočuješ, je to iný zážitok, nikdy sa nič neopakuje, a preto je v nej potrebný taký veľký obsah.
Vo svete gitár, efektov a zosilňovačov si bol stále ultramoderný človek. Čo si myslíš o dnešných mladých kapelách a ich „zbožšťovaní“ vintage gitár a efektov? Aký je tvoj vzťah k vintage kúskom?
Vintage nástroje majú isté špecifiká, ktoré majú samé o sebe istý šarm. Ja však nie som zberateľom takýchto vecí. Mám jednu vintage gitaru Gretch a vintage bubenícky set Ludwig. Obdivujem krásu a majstrovstvo vintage nástrojov, ale pre mňa sú tieto veci zároveň nástrojmi, a dnešné nástroje sú ešte lepšie. Napríklad, moja gitara Parker Fly je úplne najlepšie hrajúca gitara, ktorú mám a ide tu o pokrok v gitarovej technológii vo všetkých smeroch. Ostáva perfektne naladená, váži iba 1,8 kila a hrá najlepšie zo všetkých gitár, ktorých som sa kedy dotkol. Vďaka nej hrám lepšie! Ale milujem vintage autá!
Hral si s Frankom Zappom aj Robertom Frippom v ich najlepšom období. Do soundu ich aktuálnych zostáv si priniesol nezameniteľný gitarový zvuk, rozpoznateľný na prvé počutie. Bolo ťažké presadiť sa popri týchto fenomenálnych muzikantoch? Akí boli ako kapelníci?
Sú to hrušky a jablká. Zappa a Fripp si nie sú veľmi podobní. Každopádne bolo ťažké pracovať popri takých vynikajúcich hudobníkoch, no zdalo sa mi to vzrušujúce. Vo Frankovom prípade sa odo mňa očakávalo, aby som hral jeho hudbu dôsledne a správne. Nebola tam potreba môjho tvorivého vkladu, ale bolo to skvelé obdobie naučiť sa byť profesionálnym štúdiovým a medzinárodným umelcom. Frank dal moju kariéru do pohybu. U King Crimson sa odo mňa očakávalo, aby som bol Robertovým tvorivým partnerom – pri tvorení skladieb aj hraní na gitaru. Rovnako aj ako spevák, frontman a textár. Robert podporoval moje nápady a potreboval môj tvorivý vklad. Obe tieto spolupráce boli pre mňa úspechom. A obaja boli v kapele skvelí lídri, v tom sú si teda podobní.
Pre tvojich fanúšikov nie je neznáma ani tvoja výtvarná tvorba zjavne inšpirovaná abstraktným expresionizmom. Čo pre teba znamená maľovanie a prečo tento prejav? Nemáš ambície urobiť výstavu alebo predávať serigrafie na koncertoch? Alebo ti stačí prezentácia na obaloch CD?
Vo všetkom, čo sa týka výtvarného umenia, som samouk a nepovažujem sa za maliara, skôr alchymistu. Nútim farbu robiť veci, ktoré potom prispôsobujem svojmu vkusu. Nemaľujem profesionálne, takže sa nezaujímam o výstavy. Občas však predám nejaký obraz, aby som v štúdiu, ktoré je obrazmi preplnené, urobil miesto. Maľujem iba pre radosť z procesu tvorby. Nie je to iné ako nahrávanie hudby, ale aktivuje to iný rad zmyslov.
V tohtoročnom projekte Roberta Frippa pod hlavičkou King Crimson nefiguruje Tvoje meno. Prečo?
Bol to výber Roberta Frippa. Nebol som požiadaný, aby som bol v kapele. Prečo? Treba sa opýtať Roberta Frippa, nemôžem hovoriť zaňho.
DUŠAN PAPP a JÁN GRAUS
Foto Ján Graus
