Pôvod: Dolné Dubové pri Trnave. Pôsobisko: Metropolitná opera na Upper West Side v New Yorku. Poznáte Števa Kocána, najmajstrovskejšieho slovenského basistu na svetovej opernej scéne?
Pochádzaš z hudobne nadanej rodiny a z opere žičiacej dediny. Mohol si vôbec skončiť inde ako v Metke a v La Scale?
Tak skončiť som mohol všelijako a všelikde... (Smiech). Je však pravda, že o muzike som doma vždy veľa počúval, chodil som na klavír a naša rodina bola v kontakte s babkinou sesternicou Štefániou Hulmanovou, dlhoročnou sólistkou Slovenského národného divadla. A okrem toho bol v rodnej obci vždy nedostatok organistov. Nemal som ešte ani desať rokov, keď jeden zomrel, a stal som sa jeho nástupcom. Takto nejako spontánne sa mi to hranie na organe a spievanie zapáčilo a už som sa v tom viezol.
Do akej miery hral v spontánnom zapáčení sa rolu nespontánny nátlak rodičov?
Naši ma netlačili do vecí všeobecne a do hudby už vôbec. Bol som totiž chlapec, ktorý nemal rád, keď sa mu niekto príliš staral do života. A keďže rodičia videli, že nie som ani zaháľač, ani vyvrheľ, rešpektovali to a dôverovali môjmu zmyslu pre zodpovednosť.
Tak to aby sa čitateľ teraz utápal v dileme, či väčšmi obdivovať tvoj prirodzený hudobný talent alebo tvoju nadprirodzenú mentálnu vyspelosť.
Samozrejme, vyskytli sa aj chvíle, spravidla v nedeľu, kedy bol treba odohrať aj dve – tri omše, následkom čoho som do kostola mašíroval so značnou dávkou sebazaprenia. To bývali jedny z mála momentov, kedy sa do veci zamiešali aj rodičia. Následne situáciu vyhodnotili klasickým „keď už si s tým raz začal, tak to teraz nemôžeš nechať“ a bolo vybavené.
Odpoveďou im nebola iskrivá rebélia?
Nejako masívne som neprotestoval. Asi preto, že som s rodičmi vo vnútri vlastne súhlasil. (Smiech). A k tomu tá moja svedomitosť, láska k hudbe a aj akási skromná hrdosť na to, čo robím, vždy udusili vzburu už v zárodku.
Pri stláčaní pedálov a klávesov organu padlo rozhodnutie venovať sa raz hudbe aj akademickým spôsobom?
To neviem presne posúdiť, pretože ma hudba aj samotný spev sprevádzali a bavili celý život. Na konzervatórium som preto šiel s akousi samozrejmosťou.
K samotnej opere si mal v tej dobe primeraný vzťah typu „preboha, to čo je?!“?
Až také zlé to rozhodne nebolo. Že by som operu nejako vášnivo počúval, nemôžem povedať. Ale v nejakej všeobecnej rovine sa mi celkom páčila a ak napríklad nejaká šla v televízii, nevypol som.
Spev si šiel na konzervatórium študovať s predstavou, že by to bol konkrétne spev operný alebo len nejaký spev?
Opernému spevu som sa vedome nevyhýbal a nebol som zásadne proti, ale tiež som si nevedel predstaviť, tak ako väčšina mojich spolužiakov v tom čase, život len so spevom. Spievanie sa mi páčilo a študoval som ho pomerne svedomito, no zároveň som to celé bral dosť športovo. Pristupoval som k tomu tak, že keď z toho niečo bude, tak bude a keď nebude, no tak teda nebude.
Kedy si sa definitívne rozhodol, že sa vrhneš na operu?
Nijaký moment osvietenia tohto druhu nedatujem. Spev som študoval, bavil ma, a tak som sa mu stále viac a viac venoval. No a takto nevinne a neplánovane som sa dostal až k opere. Od detstva som veľmi pekne a ľahko spieval, ale že by som sa utápal v nejakej vážnej opernej vášni, tak to zase nehrozilo.
Ako tvoje operné vyhliadky ovplyvnil prvý priamy kontakt s týmto žánrom?
Mal som pätnásť rokov, študoval som na konzervatóriu a nie že by ma môj prvý operný zážitok vyslovene odradil... (Smiech). Ale Mozartova Čarovná flauta a Don Giovanni, vtedy ešte po slovensky, ma nijako neohúrili. Náš jazyk sa mi páči, no keď som počul, ako v ňom spieva Papageno a Leporelo, povedal som si, že tak to radšej nie. Že aj naďalej zostanem pri hudbe, ale toto asi robiť nebudem.
O šesť rokov neskôr si začal operný spev študovať na VŠMU. A tam ťa nesprávne zadefinovali ako lyrický barytón. Niečo takéto sa môže stať len na Slovensku alebo aj inde na zemeguli?
Takéto omyly sa stávajú hocikde. Dokonca možno povedať, že je to dosť častý údel mladých operných spevákov. Problém je v tom, že sa profesori príliš skoro snažia určiť, kto je aký hlas. Ja sám som na hlasivkách cítil, že keď spievam ako barytón, je to nejaké divné. Oponované mi bolo tým, že som ešte príliš mladý, že ničomu nerozumiem a že aj vyzerám ako barytón, no tak teda musím byť barytón.
A ako vyzerá barytón, okrem toho, že vyzerá ako ty, čiže ako bas?
Neviem, to sa treba spýtať pedagógov, ktorí vtedy učili na VŠMU, aké boli ich privátne predstavy o fyziognómii barytonistu.
Keď si spieval ako barytón, aj si pri tom fyzicky trpel?
Bol som mladý, nejaké vyslovené muky som preto pri spievaní nepociťoval a na hlase ani našťastie ani nevznikli nejaké vážne škody. No bývavalo mi ťažko a niekedy to v hrdle trochu bolelo.
Keby si menej veril tomu, čo vnútorne cítiš, mohol si po škole reálne začať robiť kariéru ako barytonista?
Dá sa tak spievať. A v dnešnej dobe dokonca úspešne. Avšak väčšinou v opačných prípadoch ako bol ten môj – keď sa z vyššieho hlasu urobí nižší. No keby mal barytonista spievať ako tenorista alebo basista ako barytonista, tak ako to bolo nanucované mne, dlho by nevydržal. Pre organizmus je to brutálna vec.
Aký dobrodinec ťa napokon vytrhol z pazúrov sľubnej barytónovej dráhy?
Ruský bas Jevgenij Nesterenko, ku ktorému som po VŠMU šiel študovať do Viedne. Bol som uňho predspievať, on sa pozrel na môj zoznam a spýtal sa ma, čie to je, keďže sú to samé barytónové veci. No a problém bol raz a navždy vyriešený.
Dobrý pedagóg
sa teda rovná základnému kameňu v rozlete operného speváka?
Od profesora závisí veľmi veľa. Zlý vás zničí. Dobrý vás postaví na nohy, ľudí s nesprávnou technikou odnaučí od zlozvykov a šťastlivcom, ktorí vedia od prírody správne spievať, aspoň vysvetlí zlaté pravidlá operného spievania.
Ty si sa ako dvadsaťpäťročný absolvent VŠMU unúval kvôli kvalitnému pedagógovi nastúpiť do prvého ročníka na viedenskom konzervatóriu?
Áno, napokon som nemal inú možnosť. Nesterenko nedával súkromné lekcie. A keby aj dával, beztak by som na ne nemal dostatok finančných prostriedkov.
Bojoval si s tým nejako vnútorne, že to je trápne, idem tam ako starec a podobne?
Nie, to ako to vyzeralo, mi bolo úplne jedno. Svet bol v tom čase pre mňa gombička, pretože som sa dokonca ani veľmi nezaoberal tým, že neviem žiadnu reč a nemám nijaké peniaze.
Viedeň 1998 – 2002: Občan raného Slovenska, nečlenskej krajiny Európskej Únie, na Západe. Nazbieral si pár zážitkov ako vystrihnutých z filmov o emigrantoch?
Samozrejme, inak to myslím ani nešlo. Takže: Rakúšania boli prirodzene odporní. Napokon ako vždy, kým sa s človekom nespriatelia. A v rámci postkomunistickej éry, ktorú som ešte chytil, mi dožičili vychutnať si všetky čierne roboty, ktoré boli vo Viedni k dispozícii. O prežitie som bojoval ako upratovač, umývač riadu a chrbát som si likvidoval na stavbách. A ešte som sa aj musel skrývať, aby ma náhodou niekto nevidel a neudal.
Čomu vďačíš za to, že si po prvom týždni studeného rakúskeho odchovu nezamával Nesterenkovi na rozlúčku?
Svoju záhadnú výdrž dnes pripisujem faktu, že som v tých časoch bol minimálne duchom mladý, príkoria som bral športovo a všetky okolnosti viedenského štúdia som múdro vnímal ako nevyhnutné zlo. Každopádne, dnes by som zaujal iný postoj. Rozhodne by ma to už toľko nebavilo. (Smiech).
Akými chodníčkami si sa po absolvovaní viedenského konzervatória dostal k svojmu prvému angažmánu – Opere v Linzi?
Ako naivná slovenská gebuľa som si predstavoval, že sa k práci dostanem takým tým rozprávkovým spôsobom, že niekto uvidí, ako pekne spievam a na základe toho za mnou príde s primerane zaujímavou ponukou. Chvíľu mi trvalo, kým som konečne pochopil, že nie, nikto nič neuvidí a nikto mi nič neponúkne a že človek musí mať buď agentúru alebo ho musí niekto odporučiť, aby sa v opere vôbec zamestnal. Keďže za mnou nikto nestál, šiel som ako človek-milión predspievať do jednej agentúry. Tam ich môj hlas miatol a ani poriadne nevedeli, kam ma majú zaradiť. A tak ma len odbyli klasickým „aaá, veľmi pekne, ale príďte o rok“ a viac sa mnou nezaoberali. Ja som to tiež bral športovo, akože nič sa nedeje a život ide ďalej. A zrazu mi o mesiac zvoní telefón, na opačnom konci drôtu agentúra, že v Linzi hľadajú basistu. A tak som tam s vedomím, že keď pán Boh dá, možno aj motyka strelí, šiel predspievať. A uspel som.
Je to len zdanie alebo operné agentúry naozaj fungujú v štýle obchodníkov s bielym mäsom?
Správne sa to javí. Sú to obchodníci so spievajúcim bielym mäsom. (Smiech).
V Linzi si sa po pätnástich rokoch štúdia operného spevu konečne postavil na pódium. Čo ťa v praktizovaní operného umenia najviac zaskočilo?
Na jednej strane som síce šiel do Linzu ako chlapec s pozostatkami vštepenej slovenskej prostomyseľnosti, no na druhej strane som vždy bol veľmi reálny a rozumný človek. Takže z miery ma napokon vyviedla len výška honoráru. (Smiech). Predstavoval som si, že keď budem v Rakúsku, v opere, budem môcť utrácať vo veľkom štýle. Ale tamojšie pravidlá určujúce honoráre začiatočníkov, sú dosť neveľkorysé.
V akom štádiu boli v tom čase tvoje predstavy, v ktorých si žiaril na javiskách najslávnejších operných domov sveta?
V štádiu nula. Tešil som sa, že mám stály angažmán a že konečne robím to, čo som toľké roky študoval a čo ma baví. A pritom som sa sústredil na to, aby som spieval čo najlepšie. No a tej roboty bolo tak veľa, že na nejaké veľké snívanie už nezostával čas.
Odkiaľ ti teda v roku 2007 spadla do lona ponuka predspievať v newyorskej Metropolitnej opere?
Z Linzu som po štyroch sezónach prestúpil do švajčiarskeho Bazileja. Popritom som však aj stále niekde hosťoval. Roboty bolo kvantum, veľmi veľa rolí, veľmi veľa typov, a takto som fičal bez zastavenia a postupne, krok za krokom, sa posúval napred. Až si ma zavolali na predspievanie do samotnej METky. Operný svet je prekvapivo malý a neuveriteľne prepojený, každý každého pozná a referencie, tipy a dojmy sa tu šíria spoľahlivo a rýchlo.
Hoci tvoja prvá práca v Metropolitnej opere nebola nijaká hlavná postava, predsa len to bola the Met. Ako si ten úspech vnútorne spracoval?
Samozrejme, že som si sám uvedomoval veľkosť tohto kroku a veľmi som sa tešil, kam sa mi podarilo zaradiť sa. Ale zase nešiel som sa od radosti zblázniť, ani som od nadšenia týždeň v kuse neskákal doma po plafón.
Ako sa pracuje spevákovi na druhej najslávnejšej opernej scéne sveta?
Ľahko aj ťažko zároveň. Na jednej strane sa tu každý správa absolútne profesionálne, na druhej sa musíme vyrovnať s tlakom vo forme permanentného kontrolovania. V METke človek nikdy nie je bez dohľadu, sledujú ho, ako sa naňho pozerá dirigent, ako naňho reagujú kolegovia, ako stíha prácu, ako zvláda kritické situácie a či nejakým spôsobom nepredstavuje prekážku v hladkom fungovaní produkcie. Keby k takému niečomu došlo, hoci aj nie spevákovou vinou, Metropolitná opera by to vyhodnotila tak, že nepotrebuje zbytočné problémy a že jej to je síce ľúto, lebo je to šikovný človek, ale dovidenia. Stačí maličkosť, doslova lusknutie prstami, a sólista METky môže byť zrazu mimo hru.
Vzťahuje sa vyššie menované zaobchádzanie aj na teba - po piatich rokoch spievania v Metropolitnej opere?
Tým, že za sebou nemám nikoho, žiadnu veľkú rybu, ktorá by nado mnou držala ochrannú ruku, áno.
Náročné spievanie + ešte náročnejšie prostredie = tvoje honoráre sú fakt zaslúžené.
Operné spievanie je vyčerpávajúce. No v porovnaní s celým tým mišmašom okolo opery je doslova malinou. Životný štýl operných spevákov na voľnej nohe vie dať niekedy pekne zabrať.
Zostáva ti vôbec energia a čas užiť si tie pekné operné honoráre?
Zriedkakedy. Môj život nie je dostatočne pokojný na to, aby som mal čas si niečo skutočne užiť. Určite k tomu svojím dielom prispieva aj doba, v ktorej žijeme. V kuse niečo riešime, visíme na mailoch, naháňame sa, nič nestíhame, nemáme čas na seba, ani na starých kamarátov.
A z kolegov z brandže môžu byť kamaráti?
Môžu, ale nezvyknú. Práve preto, že na nejaké veľké priateľstvá nezostáva čas. A možno preto o ne už ani nemáme eminentný záujem. Z vlastných skúseností predsa vieme, ako to vždy skončí. Že keď aj mám v nejakej produkcii super kolegov, keď nás ďalšia práca rozdelí, bude po všetkom, pretože si nenájdeme čas sa vídať.
Aké vzťahy vládnu špecificky medzi vami basistami?
Nie sú extra zlé. No ono to viac než od jedného fachu závisí od charakteru konkrétnych ľudí a od toho, ako sa dokážu vyrovnať s konkurenciou.
Nakoľko musíš byť zadobre s dirigentmi?
Na najvyššiu možnú mieru. Byť na vojnovej nohe s dirigentom sa ešte nevyplatilo nijakému sólistovi.
Pretože ho dirigent môže zlikvidovať hneď ako vystúpi na scénu?
Dirigent je pre nás spevákov bytostne dôležitý. Aj keď sa zdá, že tam len tak nejako stojí a máva tou paličkou, my ho absolútne cítime. A ak dirigent chce, môže speváka vskutku poľahky zničiť. Buď zvukom, keď nechá orchester hrať naplno a speváka tak úplne prehluší. Alebo psychicky, keď sólistu vystresuje natoľko, že jeho hlasivky prestanú po predávkovaní adrenalínom poriadne pracovať. Preto nikdy nikto nejde proti dirigentovi. Keď to s dirigentom nefunguje, sú to galeje.
Kto je šialenejší šéf – dirigent alebo režisér?
Ten druhý. Režiséri majú všeobecnú tendenciu robiť všetko pre to, aby produkcia vyzerala „ako nikdy doteraz“. Dirigent má presne opačné sklony, snaží sa čo najviac priblížiť originálu.
Ako ty odkrývašv hudbe to, čo do nej zakomponovali jej autori?
Ak autor napísal kvalitné dielo a ak má interpret dostatočné skúsenosti, je to vlastne veľmi jednoduchý proces. Stačí mi pozorne sledovať, čo skladateľ a libretista do diela vložili a následne sa snažiť sprostredkovať to divákovi čo najautentickejším audio-vizuálnym spôsobom. Veľmi rád odkrývam všetky možné „správne“ a „hodiace sa“ verzie scénickej interpretácie a nebránim sa ani všelijakým novým ideám aj tých najbláznivejších režisérov.
Kedy sa stáva interpretácia majstrovstvom, ergo čo robí zo speváka umelca?
Jednoducho povedané: majstrovstvo je vyšší stupeň interpretácie. Spevák sa stáva umelcom, keď je dostatočne technicky vyzbrojený na to, aby mu technické úskalia nebránili v správnej a plnohodnotnej interpretácii diela.
Čo je najťažšie na speve samotnom?
Všetko. Každé jedno operné predstavenie je ako namaľovať obraz nanovo.
Všetko? To je dosť veľa.
To veru je. (Smiech). Operný spev je alchýmia. Nikto nevie, ako ktorý obraz bude vyzerať, pretože naším nástrojom je celé telo. A to, v akej bude počas predstavenia kondícii, závisí od zmesi mnohých, často neovplyvniteľných, aspektov - ako sa vyspím, aké je vonku počasie, aký je tlak, ako mnou zamáva nejaký telefonát pred vystúpením.
Musíš byť preto počas sezóny v tip top forme?
Byť fit a byť fit je v prípade operných spevákov rozdiel. Jeden príklad za všetky – Luciano Pavarotti. V svojich najlepších časoch vážil cez dvesto kíl a nemohol zabehnúť ani pár metrov, ak si nechcel koledovať o infarkt. Avšak vnútorné svalstvo mal vďaka dychovým cvičeniam pevné ako remeň. Po tejto stránke bol viac fit než ktorýkoľvek iný operný spevák. Vo všeobecnosti však platí, že operný spevák by sa mal udržiavať vo forme v medziach normálnosti. Teda že ľahký pohyb je fajn, ale presiľovanie sa vo fitness centre je už kontraproduktívne, pretože po ňom sú svaly priveľmi tvrdé a primálo pružné.
A čo jedálny lístok – samý zákaz a príkaz?
Ja sa stravujem ako normálny človek a nie ako výnimočný operný spevák. Jem a pijem všetko, čo mám odjakživa rád. Zámerne sa nevyhýbam ani mastnému, ani pikantnému, ani zmrzline, ani alkoholu. Nechcem sa totiž stať ani otrokom, ani obeťou vlastných ochranných opatrení. Na druhej strane však v mene súdnosti nevyvádzam ani nijaké extrémy a nelejem si do rozhorúčeného hrdla po predstavení ľadovú vodu s rozdrveným ľadom.
Racionálny postoj k životospráve robí z teba priemer alebo výnimku medzi opernými spevákmi?
Myslím, že v našom fachu prevažujú ľudia, čo sú buď bojazliví alebo prieberčiví a strážia sa s priam chorobnou prísnosťou.
Ako je pri toľkej opatrnosti možné, že tak veľa sólistov fajčí jednu od druhej?
Buď im to nevadí a znesú to, a tak si to môžu dovoliť alebo to robia zámerne, aby im zhrubol hlas a aby zneli dramatickejšie. Ani jedni, ani druhí by však nefajčili, keby im to čo i len trochu sťažovalo výkonnosť na pódiu. Operné spievanie stojí človeka toľko úsilia, že takýmto spôsobom by proti sebe nešiel ani ten najväčší masochista v brandži.
Na akej priečke je v rebríčku dôležitosti spánok?
Spánok je číslo jeden. Je to tá úplne najdôležitejšia vec. Jedine v spánku si hlas dokáže skutočne oddýchnuť. Ako náhle bdieme, či už hovoríme alebo mlčíme, hlas je v pohotovosti a reaguje na každý vnem. Navyše, u nás operných spevákov funguje taká čudná vec, že keď sa človek zle vyspí, tak to strašne cíti, aj keď to diváci nepočujú.
Chodíš teda spávať o desiatej ako káže Zdravoveda?
Tak to bohužiaľ nechodím, lebo mi to nikdy nevyjde. Sem - tam sa mi podarí zaspať už o jedenástej, no aj to je jedna z vyšších mét. Mám však kolegov, ktorí chodia spať o desiatej. A dobre robia.
Balzamom na hlas operného speváka je spánok. Čo naň pôsobí ako zbraň hromadného ničenia?
Klimatizácia. Drastické teplotné zmeny dávajú zabrať celému organizmu, no najviac si to odnáša hlas. Nespievajúci jedinci to tak necítia, ale verte, že my operní speváci veľmi dobre vieme, o čom hovoríme, keď sa ponosujeme.
V deň predstavenia teda nijaká klíma a čo ešte?
Nekonečné rozhovory, hysterické výstupy a riešenie zásadných životných otázok. Inak stačí normálne fungovať. Ja sa zvyknem zdržiavať doma, trochu si zdriemnem, prejdem sa, ponaťahujem sa. To je ideálny stav. A potom sú dni v štýle nula bodov – skúška, prelet, jet lag. Vtedy pred predstavením len ležím a nerobím nič s výnimkou toho, že sa dobre najem.
A čo zvykneš robiť po tom, ako sa za tebou zatiahne opona?
Zámerne sa snažím nechodiť po predstaveniach na nejaké drinky, aby som si na niečo príliš nezvykol. Lebo v opere, pod tlakom hostiteľa, adrenalínu z vystúpení a samotnej náročnosti práce, sú k vytváraniu návykov zvlášť vhodné podmienky.
Kam chodíš po túto obozretnosť?
Len si za použitia zdravého rozumu všímam, čo sa deje okolo mňa. A vidím, že tá operná hviezda berie tabletky na upokojenie, ten slávny sólista berie tabletky na vybudenie, táto je posadnutá power jogou, tamten radšej zomrie než by vypil pohár bublinkovej minerálky. Na pódiu to síce odpália, no nejakí šťastní z toho nie sú. Preto si nechcem na nič zvykať, netúžim ničomu podliehať a nemám chuť stratiť kontakt s realitou.
Tá opera, to je teda nárez.
No, občas z nej veru mávam toľko adrenalínu, že pri bungee jumpingu by som si oddýchol. Nejaké skákanie z mosta dolu hlavou? V porovnaní s operným predstavením nuda.
Čo je pre teba opera ako prax, už približne vieme. Čo je pre teba teoreticky ako umenie?
Je to tá najkomplexnejšia forma scénického umenia, sugestívne skĺbenie inštrumentálnej a vokálnej hudby, poézie, prózy a herectva.
Opernému spevu venuješ jedenásť mesiacov v roku. Dokážeš si vychutnať predstavenia aj ako konzument?
Keď je opera výborne spravená, počúvam ju s radosťou, pretože ma dokáže nabiť niečím novým. No neviem si pri nej oddýchnuť ako bežný divák. Všeobecne platí, že keďže mám opery akurát dosť v pracovnom živote, na predstavenia ako dobrovoľný divák takmer nechodím. Výnimkou je hádam len kombinácia Rossiniho Barbiera zo Sevilly a zaujímavého kreatívneho tímu.
Pozeráš sa, čo by maestro, zvrchu na nižšie, teda všetky ostatné, hudobné žánre?
Nie. Tým, že sa hudbou profesionálne zaoberám, mám rád rôzne štýly a som otvorený všetkým veciam. Poteší ma čokoľvek, čo je spravené kvalitne a je pritom úplne jedno, o aký typ muziky ide. Podstatné je, či ide o povrchne odvedenú robotu alebo o dobre urobenú vec bez kadejakých habaďúr.
Kto si, ŠK Dolné Dubové?
Je tretím nositeľom mena so základom Štefan z klanu Behúlovcov a tretím z piatich rodákov z Dolného Dubového, ktorý sa stal operným spevákom. Na jeho 17. narodeniny 17. novembra 1989 vypukla v Československu Nežná revolúcia. O štyri roky neskôr absolvoval spev na bratislavskom konzervatóriu, o ďalších päť operný spev na VŠMU a o ďalšie štyri spev na viedenskom konzervatóriu. Prvý stály angažmán získal v rakúskom Linzi. Pokračoval v švajčiarskom Bazileji. Následne začal spievať prvú ligu v newyorskej Metropolitnej opere, v chicagskej Lyric Opere, v kalifornskej L.A. Phil a pokoril i najvyššiu métu – milánsku La Scalu. V jeho repertoári nájdete hlavne verdiovské postavy a v jeho itinerári okrem najprestížnejších operných domov sveta konečne i nejaké to Slovensko. Domácim operným nadšencom ostatne vyrazil dych na júnovom koncerte Viva Opera! v Bratislave. Zúfalci, ktorí ste koncert operných hviezd na hrade zmeškali, nehádžte sa hneď z mostov. Majiteľ nádherného hlasu a nositeľ rýmujúceho sa mena vystúpi túto jeseň v hlavnom meste ešte neslýchané tri razy. V septembri zaspieva kolegovi Petrovi Mikulášovi k jubileu na slávnostnom koncerte otvárajúcom 95. sezónu Opery SND. Jedenkrát v októbri a raz v novembri sa následne blysne ako Leporelo v Mozartovom Don Giovannim na doskách tej istej kultúrnej inštitúcie. Garantujeme vám, že keď tam bude Štefan Kocán, máte sa na čo tešiť.
Lucia Mušáková
Foto: Vlado Anjel, Pallav Sharma, Brescia e Amisano, Zdenko Hanout, Marty Sohl, Dan Rest