Jerguš Oravec je mladý slovenský multiinštrumentalista, ktorému sa len prednedávnom podarilo získať cenu poroty i cenu divákov na súťažnej prehliadke Blues Aperitiv 2012 v Šumperku. Výhra mu pritom zaručuje účasť na hlavnom medzinárodnom bluesovom festivale Blues Alive v novembri a poľskom Blues Alive. V rozhovore pre Nový Populár sa Jerguš rozrozprával najmä o svojich začiatkoch, no spomenul i plány na najbližšie obdobie.
Si synom výtvarníka – neoslovilo ťa najskôr výtvarné umenie?
Moje začiatky boli zvláštne, pretože najprv nebolo jasné, čo zo mňa vôbec bude. Na technický smer to nevyzeralo, isté predpoklady som mal pre šport aj výtvarné umenie, oboje ale bez jasného vnútorného presvedčenia, ktoré by ma týmito cestami viedlo za pevným cieľom. S hudbou som začal, keď ma rodičia prihlásili na klavír. Všimli si, že dobre imitujem zvuk húkačky, z čoho usúdili, že by som mohol dobre intonovať, a tak ma zapísali na klavír. Ani ten ma však zo začiatku priveľmi nebavil, najmä kvôli tomu, že som bol nútený hrať rôzne etudy. V ZUŠke som pobudol nejakých sedem rokov. Rozhodovanie, kam ísť na strednú školu taktiež nebolo ľahké, keďže som ledva prechádzal z matematiky. V Trenčíne však v tom čase vznikla umelecká škola, na ktorú som sa napokon prihlásil. Približne v šestnástich som doma objavil otcovu gitaru a to bol moment, v ktorom som sa našiel v hudbe a vlastne som sa aj vrátil ku klavíru. Potom to už išlo samo.
Aká hudba ťa v tom období oslovila?
Prvá inšpirácia vychádzala z hudby The White Stripes, a to najmä preto, že sme chceli s mojím spolužiakom zo strednej spraviť dvojčlennú kapelu. Ľudia, ktorých sme poznali, nám však stále vraveli, že by sme do toho mali pridať aj basgitaru a vďaka tomu som sa dostal k Led Zeppelin, neskôr k Pink Floyd, The Beatles a napokon aj k blues. Zistil som, že všetci interpreti, ktorých som počúval, vlastne vychádzajú z blues. Ešte teraz si spomínam, ako som jedného dňa prišiel domov, vytiahol CD od Muddy Watersa a pustil si skladbu Long Distance Call (Medzimesto). Dosiaľ to považujem za môj najsilnejší zážitok s hudbou, pretože vtedy som úplne „precitol“ a zistil, kde vlastne som, odkiaľ môžem začať, kadiaľ mám ísť a kde sa môžem vrátiť, keď bude najhoršie.
Neskôr ťa však ovplyvnil aj Eric Clapton...
A k nemu ešte pribudli John Coltrane a Miles Davis. Pôvodne by som sa možno vydal iba bluesovou cestou, no zistil som, že je dobré mať viacero vplyvov. Snažím sa teda nasávať všetko možné – od country až po hip-hop. Človeku to otvára mnohé cesty.
Čo inšpirácie zo Slovenska?
Fascinuje ma Peter Lipa, ktorý podľa môjho názoru dokáže ako jediný spievať jazz a blues po slovensky. Slovenčina je totiž na použitie v týchto žánroch strašne ťažký jazyk– je ostrá a krkolomná. Petra preto úprimne obdivujem za to, že dokáže svoje texty dokonale zafrázovať. Svojím spôsobom by sa dal považovať za slovenského Erica Claptona. Robí strašne širokú a kvalitnú cestu pre ostatných.
Stretol si sa s Jeff Beckom – aký dojem na teba spravil?
Je to multižánrový umelec, a to sa mi na ňom páči. Je pravda, že ma neovplyvnil tak ako už spomínaný Clapton, no mám veľmi rád spôsob, akým hrá. Jeho veci som poznal už dávno pred bratislavským koncertom, takže som vedel, čo môžem očakávať. Jeff je nekonvenčný umelec. Čo sa samotného stretnutia týka, bolo veľmi príjemné a uvoľnené. Keď som sa ho iba tak spýtal na struny, ktoré používa, zostal mierne zaskočený a bolo vidieť, že rozmýšľa, akého sponzora má a komu vlastne robí reklamu. (smiech)
Aké sú tvoje ambície do budúcna?
Po koncerte B.B. Kinga, ktorého som videl v Prahe, som zistil, že naozajstná hudba musí ísť priamo z vnútra človeka, čo sa nedá nijakým spôsobom naučiť – buď ju hudobník v sebe má alebo nemá. Zostáva mu iba objaviť to a následne nechať voľne prúdiť emócie. Celý život však do istej miery bojujem s tým, že skladám dosť depresívne skladby a to bol jeden z dôvodov, prečo som prednedávnom oslovil Ivana Táslera. Podľa môjho názoru Ivan je človek, ktorý sa vie veľmi dobre pohybovať v rámci slovenského cítenia hudby, textu, melódie a frázovania. Dohodli sme sa, že spoločne spravíme dva single a naša spolupráca by mala vyzerať asi tak, že ja prinesiem bluesový nápad, ktorý skĺbime s popmusic a elektronikou. Pracovne sme si ten štýl nazvali Norah Jones v nohaviciach – malo by to byť najmä štýlové a sexy.
Problémom súčasnej slovenskej popmusic sú najmä texty. Ako tento aspekt plánuješ riešiť ty?
Texty si píšem sám, no po viacerých konzultáciách s Ivanom som zistil, že niektoré sú až príliš ťažké. V súčasnosti sa ich teda snažím odľahčiť, pokúšam sa nájsť a čo najjednoduchšie stvárniť esenciu toho, čo chcem povedať. A to bez akýchkoľvek zbytočností a nadmerného balastu. Okrem spomínaných slovenských sa však snažím aj o anglické texty, s ktorými mi pomáha Katka Korček. Samozrejme sa nebránim veciam od „externých“ textárov, teda pokiaľ sa s nimi budem vedieť stotožniť.
V súčasnosti hráš v triu. Chceš v takejto zostave pokračovať aj naďalej?
Trio vo svojej podstate vzniklo ako z núdze cnosť. Akonáhle skončila súťaž, tak ma s mojím vtedajším manažérom napadlo, že bude určite dobré poskladať menšiu formáciu. Malo to najmä praktické dôvody – trio je skladné, transport bezproblémový a menšia skupina nevyžaduje extrémne finančné náklady. Samozrejme by som ale veľmi rád postavil veľkú kapelu s dychovou sekciou, klávesmi a poprípade i ďalšou gitarou. Azda najväčšou výhodou by bolo to, že táto formácia by disponovala aj výrazom iného gitaristu a ja by som sa mohol viac sústrediť na spev, komunikáciu s ľuďmi a podobne.
Aktuálne aktivity JO a Youniverse
pozri v článku Bratislavská kapela...
Nový Populár sa venuje aj hudobným nástrojom – akú výbavu používaš?
Začínal som na Marshalloch a Les Pauloch. Potom som objavil ľudí ako Clapton, Gilmour či Hendrix a obľúbil som si Stratocaster. David Gilmour a jeho čierna gitara s javorovým hmatníkom boli pritom asi mojou prvou inšpiráciou. Základom môjho súčasného zvuku je práve spomínaný Stratocaster, ktorému sekunduje Gibson ES-335. Čo sa aparátu týka, veľmi som si obľúbil Fender Blues Junior. Malé, no výkonné kombo, ktoré sa ešte aj jednoducho prenáša. Efekty priveľmi nevyužívam, no keď už sa pre nejaký rozhodnem, tak by to bol delay, overdrive, či phaser, alebo kvákadlo Cry Baby. Príliš nešpekulujem, no je pravda, že doma skúšam rôzne experimenty s loopermi a podobne. Na koncerty to však zatiaľ nenosím – možno neskôr.
Aká je tvoja cieľová stanica?
Už dlhšie ma to ťahá študovať hudbu niekam von. Niektorí mi dokonca odporúčali, aby som sa do zahraničia vybral bez akýchkoľvek príprav a býval aj pod mostom, no to nie je presne to, po čom túžim. (smiech) Najreálnejšie by to vyzeralo na hudobnú školu v Berklee, ktorá je skvelá v tom, že v nej ľudia rešpektujú súčasný názor na hudbu. Podmienky prijatia sa pritom neobmedzujú iba na jazz a pokojne tam zoberú aj country speváka, čo si doma skladá pesničky a následne s ním pracujú na jeho úrovni. Svoju budúcnosť by som práve z tohto dôvodu videl v contemporary popmusic. Či už v zahraničí alebo na Slovensku – moja cesta bude podobná. Je dôležité, aby som sa našiel a presne zadefinoval to, čo chcem a budem robiť. Musím si nájsť svoju cestu a svojich poslucháčov. To je to, o čo sa v súčasnosti snažím.
JÁN GRAUS