O živote s Mariánom Luckým

 

Asi každý poslucháč, ktorý zažil éru klasického rocku, sám sa stotožnil s touto formou výpovede a životného štýlu, prepadne občas chmúrnym myšlienkam o tom, že hudobným jazykom jemu blízkym komunikuje čoraz menej kapiel. O to viac poteší, keď sa z čista-jasna zjaví niekto nový, pre koho je hudobná forma a atmosféra 60. a 70. rokov tým najprirodzenejším spôsobom vyjadrenia, niekto, kto má zároveň talent aj charizmu, aby túto atmosféru oživil a prenášal na ľudí pod pódiom.

Že je Marián Lucký výnimočná postava, som si uvedomil predvlani na jeseň, keď som ho videl spolu s Fedorom Frešom a skupinou The Badge na pódiu zvolenského Domu kultúry, kde vystupovali počas Víkendu atraktívneho divadla. S The Badge hrali coververzie „sixties“ v štýle, ktorý ich posunul nad úroveň bežnej pubovej produkcie. Persóna speváka, gitaristu a skromného, ale energického frontmana Mariána Luckého už vtedy naznačovala, že má na viac, než čo v tej chvíli inak skvelá tancovačková retro kapela predvádzala. Kedy tento potenciál vyvrie na povrch aj bez barličky coververzií, bola len otázka času. Ten čas nastal s vydaním jeho prvého profilového CD About Life.

Hudba na albume neprináša nič nové, naopak, spolieha sa na pocit déja-vu, aj keď sa v tomto prípade nedá hovoriť o nejakom vykrádaní. Hudobné nápady sú pôvodné, forma a zvuk povedomé. Nástroje hladia, charakter udáva zvuk Stratocastra a Hammondu podobných klávesov, pričom spodné poschodia stavby tvrdí rytmika, ktorá je mostom k súčasnosti. To, v čom spočíva pridaná hodnota Luckého nahrávok, je suverénny spôsob interpretácie, nadhľad, rezerva, ale aj mágia podania. Slovenské a anglické texty si tu nažívajú v symbióze, obe polohy sú v Mariánovom podaní uveriteľné a majú svoje opodstatnenie. Anglicky spievané veci štýlovo ladia s muzikou, dodávajú jej drajv, a tie slovenské (ktoré sú tu – z môjho pohľadu bohužiaľ – v menšine) zase komunikujú s poslucháčom, otvárajú mu brány do povedomého sveta, aký zostal uložený v jeho podvedomí z čias, kedy Paľo Hammel hrával experimentálnu, takmer prog-rockovú hudbu, ilustrujúcu rozprávkové príbehy a existenciálne nálady odrastajúcich detí kvetov, ktorým sa nechcelo vytriezvieť z ich ilúzií.

Je v tom celom cítiť lásku a pokoru k hudbe, ktorá ovplyvnila generácie, ako aj talent, ktorý sa nevnucuje do pozornosti zbytočnými exhibíciami, ale prejavuje sa v sústredenosti na citlivé senzory poslucháča,
v schopnosti podmaniť si jeho podvedomie, motivovať k spoluúčasti a udržať ho na energetickom príjme. V skutočnosti to asi funguje omnoho priamočiarejšie, než tu popisujeme, ale aj to svedčí o nutnej dávke úprimnosti a srdečnosti, bez ktorých by sa táto hudba hrala pred ľuďmi rovnako ťažko, ako bez talentu a know-how.

Slovenská hudobná scéna má teda novú postavu. Skôr než Mariána spoločne vypravíme na jeho kamenistú, ba priam hard-rockovú cestu, pozrime sa najprv trochu späť, do minulosti človeka, ktorý dokáže oživiť to, čo sám ani nezažil.

 

 

Marián Lucký pochádza z Bratislavy. Narodil sa v roku 1980 a prvé kapely začal s priateľmi zakladať už ako desaťročný. Hrávali pesničky Beatles, ale spolu s Matúšom Kľúčikom (Animal Crackers, Love 4 Money) už začali vymýšľať aj prvé vlastné veci. V roku 1996 založil Marián kapelu Experience, s ktorou sa dostal aj na medzinárodný Beatles festival do Liverpoolu. Odohrali sme veľa koncertov, no pomaly sme sa začali rozpadať.

V dobe, kedy jeho vrstovníci vyrastali na kapelách ako The Cure, či Nirvana, Marián pod vplyvom otca počúval hudbu Beatles. Neskôr, v 15 rokoch, objavil Jimiho Hendrixa, Erica Claptona a cez zatvorené dvere počúval, ako si jeho otec doma púšťa Collegium Musicum. Marián Lucký starší hrával tiež na gitare, hlavne bol ale považovaný za jedného z najlepších hráčov na banjo v Bratislave. Paradoxne, Marián nevie, v akých kapelách jeho, dnes už nebohý, otec hrával. Sám sa mu s tým nezdôveroval a Marián ho nestihol vyspovedať. Byt mali na Leškovej ulici, kde svojho času býval aj Marián Varga, ktorého Lucký starší často navštevoval, k ich spoločnému hraniu však nedošlo.

Mariánova skupina Experience po čase začala strácať dych, no on sám začal dostávať ponuky na spoluprácu s partiou okolo Martina Valihoru a Peciho Uherčíka. Na ktoromsi festivale sa stretol aj s Fedorom Frešom, s ktorého synmi kedysi hrával. Slovo dalo slovo a založili spolu kapelu The Badge, ktorú spolu ťahali štyri roky. Tam začali vznikať aj vlastné skladby, uspokojivé po obsahovej stránke, no ako demo nahrávky pôsobili až príliš archaicky. Po rozpade The Badge sa Marián rozhodol, že vydá svoj album a na nahrávanie si prizve radšej mladých hudobníkov, ktorí by mu dodali modernejší odpich.

Momentálne Marián býva s manželkou vo Veľkom Grobe, skúšobňu má v Ivánke pri Dunaji a najčastejšie hráva v Bratislave a okolí. Aktuálne v kapele na basu hrá Milan Kojš, na klávesy hrá Gusto Šiška a na bicie Paľo Rak. Hudbou sa Marián - „bohužiaľ áno“- aj živí, ale pokiaľ možno, snaží sa vyhýbať cover verziám a sústreďuje sa na vlastné skladby. Píše stále nové veci, prvým albumom pre neho „všetko len začína“. Inšpiráciu pritom čerpá aj z domácich umelcov, hoci ich nie je veľa. Páči sa mu napríklad tvorba Katky Knechtovej, aj keď je to z iného súdka. Vždy mal a má blízko aj k starým Prúdom a Paľovi Hammelovi. Od svojich poslucháčov si už neraz vypočul, že: „ty, keď spievaš po slovensky, znieš ako Hammel“.

Čo sa týka textov piesní, celý album je vlastne o živote, preto sa aj volá About life. „Chcel som sa vyspovedať, z každej etapy môjho života.“ Okrem slovensky a anglicky textovaných vecí tu nájdeme aj inštrumentálky, ktorými chce Marián vzdať poctu Jeffovi Beckovi a Ritchiemu Blackmorovi, slávnym hráčom na Fender Stratocaster, ktorý je aj jeho hlavnou gitarou.

Anglicky spievané texty nie sú pre Mariána iba zvukomalebnou zástenou, za ktorou by skrýval bezobsažnosť výpovede. Chápe ich plnohodnotne a rád by svoju hudbu dostal aj do zahraničia. Medzi takých umelcov, ktorým sa to podarilo, považuje napríklad Celeste Buckingham a Peter Bič Project. „Dá sa to, len treba chcieť a dúfať, že sa to podarí. Ja chcem svoje CD rozposlať do sveta. Chcem skúsiť osloviť Erica Claptona alebo Iana Gillana z Deep Purple a budem dúfať, že ma podporia. Sám neviem, či ich nejaký umelec zo Slovenska bude zaujímať, ale za pokus to stojí.“

            Budeme mu v tom držať palce a ak sa mu to podarí, bude Marián nielen (tak ľudsky) Lucký, ale aj (very) lucky.

 

MARTIN CHROBÁK

 

Článok patrí k časopisu: