Do hudobného priemyslu sa dostal tak, že ho kamarát pozval na párty. Keď dorazil, bolo práve rušno na ulici Saville Row v Londýne. Akási kapela mala koncert na streche, kam mal Szaybo namierené aj so svojím kamarátom. Bolo 30. januára 1969 a Rosław Szaybo bol priamym svedkom posledného koncertu Beatles.
V tomto čase Rosław Szaybo pracoval ako kreatívny riaditeľ v reklamnej agentúre Young & Rubicam, no vždy chcel robiť v hudobnom odvetví. Portfolio plné obalov na platne už mal dávno pod palcom. Po tejto príhode dostal nečakane v noci telefonát z CBS, vraj či by nechcel robiť kreatívneho riaditeľa. „Nehnevajte sa, a čo je CBS?“ „Vy neviete čo je CBS? To je fantastické! Sme Columbia Records a hľadáme niekoho, kto nevie kto sme.“
Riaditelia Columbie hľadali niekoho, kto nie je ani Angličan ani Američan. Chceli čerstvý pohľad na vec, a to aj našli. Čoskoro lietal Szaybo medzi Londýnom a New Yorkom, kde sa stretával s úzkou komunitou hudobníkov a umelcov, ktorí pomohli vytvoriť zvuk a obraz 70. rokov.
Počas rokov v CBS vytvoril množstvo známych obalov pre hviezdy ako Janis Joplin, Miles Davis, Judas Priest či The Clash. Samotnú hudbu umelcov ako Judas Priest či Clash však nepočúval. Tvrdí, že nemá rád heavy metal a je viac bluesman, avšak chlapcov mal rád. Tým, že sa s nimi dokázal stotožniť a spriateliť, bol schopný vytvoriť ikonické obaly, ako napríklad British Steel alebo obal eponymného albumu The Clash. „Niekedy ku nápadu stačí len jedno stretnutie alebo rozhovor.“
Raz sa však stalo, že nemal k dispozícii ani jedno. Album mal byť výberovka najlepších hitov dua Simon & Garfunkel. Paul Simon a Art Garfunkel sa v tomto čase už neznášali, tak kooperácia na obale bola nemožná. Szaybo odletel do Los Angeles so svojou fotografickou aparatúrou, zvolal casting na dvojníkov slávneho folk-rockového dua a na druhý deň si už vyberal medzi 50-timi Simonmi a 80-timi Garfunkelmi. Obal nafotil na nádhernej Zuma Beach v Kalifornii, k spokojnosti všetkým. O pár dní mu telefonoval Art Garfunkel. Vraj si ani nepamätá kedy a kde to fotili a poprosil Szayba, aby mu zoštíhlil nohy.
To je ale dlhší príbeh so súvislejšou pointou. Ako sám s úsmevom hovorí, hudobný priemysel v 60. a 70. rokoch bol niečím výnimočným a nezopakovateľným. Koniec koncov, nedá sa zopakovať žiadna doba ani moment. Čo bolo, bolo, a dá sa ísť len vpred. Aj preto je jeho filozofia o nadčasovej tvorbe príhodná. Sám tvrdí, že dielo, plagát, alebo obal albumu sa nemajú viazať na žiadnu dobu. Mali by ostať relevantné a nadčasové aj po mnohých rokoch, tak, ako kvalitné umenie.
Rovnaký názor má aj na novodobé formáty, ktoré rozmerovo scvrkli pôvodné vinylové obaly a zdigitalizovali remeselnú tvorbu. Tvrdí, že každý má narábať s tým, čo má, a silný obal nie je silný kvôli tomu, že je väčší. „Vezmite do úvahy takú známku...“ A má pravdu.
Keď sa ho však opýtam na jeho názor na prepojenie medzi silným obalom a hudbou tak ma rovno zastaví a nestihnem ani dopovedať: „Nie. Obal nepredáva album. Umenie a hudba ako taká predáva album, ale dobrý obal pomôže. Je to veľmi jednoduché.“
Celú dobu počas rozhovoru vlastne počúvam o tom, čo všetko je jednoduché. Rozslaw Szaybo je presne ten typ umelca, ktorý absorboval do seba celé svoje remeslo a po mnohých rokoch a skúsenostiach hovorí také tie vety, ktoré by ste čakali od osvieteného guru. „Nehrajte na nástroj jedným prstom, hrajte všetkými. Tak ako dobrý hudobník, aj dobrý dizajnér používa všetky vhodné nástroje, ktoré má k dispozícii. Je to jednoduché“, a založí rukami s úsmevom na tvári.
Pýtam sa ho aj na nových, mladých tzv. „do-it-yourself“ umelcov a jeho názor na to, že si obal na album mnohokrát robia sami. Nevidí na tom nič zlé, ale ani nič dobré, iba priznáva, že ak je hudobník zároveň aj dobrým umelcom, má právo si obal vytvoriť aj sám. Je tam však aj riziko, že umelca ovládne ego a myslí si, že vie všetko najlepšie. Nasleduje anekdota o istom poľskom jazzovom hudobníkovi, ktorý bol presvedčený o svojej maliarskej abilite a odmietol Szaybove návrhy na obaly s tým, že tie jeho sú lepšie, aj keď nikto z nahrávacej spoločnosti nesúhlasil. Rosław vtipne dodáva, že pán mal zjavne zlý vkus.
Je zjavné, že Rosław Szaybo má vyzretý a otvorený prístup k umeniu, avšak cítiť aj jeho silný marketingový prístup, pravdepodobne pozostatok dlhoročnej práce v reklamnej agentúre. Ako sám hovorí, snažil sa do CBS priniesť akýsi „popový“ prístup. Zmeniť spôsob, akým sa pozeráme na obaly albumov, ktoré milujeme. Prekvapiť, nerobiť to, čo sa očakáva - ani od žánru, ani od umelca, ani od doby. „Keď si pustíte Franka Sinatru na platni, pozývate ho k sebe domov na kávu. Chcete vidieť jeho tvár a ten známy klobúk. Je to priateľské. Skrátka si idete pustiť Franka.“
Odporúča, aby si budúci dizajnéri a umelci všímali, čo je očakávané. „Sledujte to, čo robia ostatní, a urobte to inak. Ak uvidíte niečo, čo vás osloví, čo milujete, vezmite to, a urobte to lepšie. Je to jednoduché.“
TAMMY NIŽŇANSKÁ