S hudbou sa priatelí roky. Patrí k speváčkam, ktorým nechýba hlas, výraz, technika ani profesionálna prax. Keby ešte fungoval Zlatý slávik, v prvej päťdesiatke by sme ju asi hľadali márne, zato v ankete Blues Music (slovakblues.com) tretí rok po sebe obhájila titul Najobľúbenejšia speváčka v roku 2013.
K verejnému vystupovaniu ju priviedol jazzový trúbkár Borek Suchánek, s ktorým sa na istú dobu spojili aj ich životné cesty. Na jeho doporučenie začala brať hodiny spevu u Františka Tugendlieba. Namiesto spievania v zbore, ktorému sa potom mohla začať venovať, rozhodla svoje danosti a kow-how uplatňovať radšej sólovo. Láska k čiernej hudbe ju viedla k spievaniu po anglicky. V predrevolučnej ére na domácej pôde spolupracovala s mnohými špičkovými jazzmanmi, možnosti realizácie žánrovo a jazykovo vyhraneného repertoáru tu však boli obmedzené a preto začína spievať hlavne v zahraničných podnikoch. Svoje dlhoročné účinkovanie „po baroch“ ale nezatracuje, pretože si vždy ustrážila repertoár, rokmi na pódiách získala istotu v hlase, ako aj prax v rôznych hudobných žánroch i štýloch. Hoci ju mnohokrát oslovili, či by nenaspievala nejakú slovenskú popovú pesničku, mala v tom jasno: „...nechcela som to robiť tak, že však najprv sa stanem známa cez pop music, a potom sa začnem hrať na jazzovú, undergroundovú alebo alternatívnu speváčku. Chcela som zostať umelecky verná sama sebe, tomu čo cítim a čo je pre mňa pravdivé. Ja vôbec akosi dosť nerada prevraciam kabát podľa toho, čo sa práve hodí a je trendy“, hovorí Zuzana Suchánková a svoje slová potvrdzuje aj nedávno pokrsteným CD Čajka. Tu sa už predstavuje nie len ako vyzretá interpretka, ale aj autorsky sebestačná pesničkárka. Nezaprie pritom ani svoju ženskú podstatu. Ponúka, ale nevnucuje osobný pohľad na okolitý svet a prostredníctvom pesničiek stavia spriazneným dušiam spoločný úkryt pred vonkajšou nepohodou.
Prvým hudobným katalyzátorom ti bol starší brat, ktorý „jedného dňa priniesol domov gitaru“. Čo pre vás v tej dobe predstavovala hudba a aký bol tvoj prvý repertoár?
Boli to vtedy zakázané piesne Marty Kubišovej a Karla Kryla. Často sme si ich spievali a hrali aj s kamarátmi a aspoň takýmto spôsobom vyjadrovali nesúhlas s neslobodou, ktorá nás vtedy všetkých obklopovala. Zaujímavé je, že už od detstva sa v nás formovali cez tieto piesne názory na to, ako by mali vyzerať slobodnejšie pomery v našej spoločnosti a prakticky to v nás tlelo od roku 1968 až do revolúcie 1989.
Neskôr si sa preorientovala viac na čierne žánre - soul, jazz, gospel a blues. Čím ťa tento druh hudby a speváckeho prejavu zaujal?
Ako keby to bolo dnes, viem si presne spomenúť na moment, kedy sa mi dostala do rúk kazeta, na ktorej bola nahrávka Arethy Franklin, Mahalie Jackson a Elly Fitzgerald. Keď som počula prvé tóny tejto úžasnej muziky, hlasy, muzikálnosť, veľký feeling a úprimný prejav fenomenálnych speváčok, akoby mi strelil šíp presne do srdca - tak silno a hlboko zvnútra som cítila ten osudový moment. Odvtedy som vedela, že musím spievať.
Sama spievaš a tiež učíš spievať aj iných. Aké sú najčastejšie chyby, ktoré mladí speváci robia?
Asi najčastejšie sa stretávam s netrpezlivosťou. Trvá určitý čas, kým sa človek naučí spievať. To nie je tak, ako si myslí ešte stále veľa ľudí, že je to akýsi dar z nebies a buď to niekto má hneď v sebe, alebo nie. Ja verím poctivej príprave, štúdiu a neustálemu zdokonaľovaniu celkových muzikantských schopností - veľa sa dá naučiť -, no a čo je najdôležitejšie, verím praxi. Proste spievať a spievať a spievať, ale správne spievať. Mladým spevákom by som odporučila, aby sa snažili vybudovať si správnu techniku s ohľadom na hudobný žáner, ktorý si vybrali a nechceli hneď všetko preskočiť. To máte ako keď sa stavia dom. Keď sa nevybudujú pevné základy, nebude nikdy dobre stáť a dokonca môže aj spadnúť. Počet ľudí, ktorí vedia pekne a dobre spievať stúpa. Otázne je tiež, v akej hudbe alebo niekedy „nehudbe“ chcú uplatniť svoje schopnosti.
Promo fotenie k albumu Blúzy & Songy
Okrem hrania v zahraničí si paralelne vystupovala aj v slovenských kluboch s muzikantmi, ktorí sú už roky piliermi slovenskej bluesovej scény (Boboš Procházka, Juraj Turtev, Martin Zajko, Ajdži Sabo...).
Mnohí z nich sa podieľali a podieľajú na nahrávaní mojich albumov, takže každý si môže vypočuť „ovocie“ našich hudobných stretnutí. Vždy sme sa dokázali spoločne tešiť z muziky, ktorú milujeme a poslucháči a diváci sa tešili vždy spolu s nami. Ja dúfam, že to obdobie neprestalo a neprestane tak skoro a budeme sa aj naďalej stretávať pri rôznych hudobných projektoch.
Roku 1999 vzniklo tvoje prvé, gosplové CD, Spiritual Way. Obsahuje černošské spirituály so speváckym zborom a „nadžezlou“ kapelou. Ako vznikol tento koncept a čím je, podľa teba, dosiahnutý výsledok jedinečný?
Koncept vznikol spontánne medzi sériami koncertov, ktoré sa volali Veľké augustové večery spirituálov, kde som účinkovala na viacerých ročníkoch. Vznikol vlastne festival takejto muziky a obrovskú zásluhu na jeho vzniku a potom aj vydaní môjho prvého albumu Spiritual Way mal Ján Juráš, organizátor, menežér, producent a veľký obdivovateľ tejto, ale aj inej kvalitnej muziky. CD Spiritual Way je jedinečné hneď z niekoľkých dôvodov: 1. je to môj prvý album, 2. ako zatiaľ jediná slovenská speváčka (pokiaľ viem) som vydala černošské spirituály v jazzovej úprave so zborom, 3. k tomuto dielu boli špeciálne napísané vokálne zbory, ktoré aranžoval hudobný skladateľ Milan Vodrážka.
Na gitare si začínala s malou pomocou svojho brata ako samouk. Neskôr si brala hodiny klasickej i jazzovej gitary. Čo z toho sa ti hodí v praxi?
Gitaru využívam hlavne ako doprovodný nástroj a nástroj pri tvorení piesní. Ale neustále sa snažím zlepšovať a študovať. Mojim cieľom je hrať postupne aj pekné sóla na gitare, prípadne kombinovať ich spolu s vokálom, tak ako to býva u niektorých jazzových gitaristov a spevákov. Gitara ma vie vždy veľmi očariť. Je to krásny nástroj nekonečných tvorivých možností a dnes už si moje spievanie bez nej ani neviem celkom predstaviť.
Ako väčšina gitaristov, vlastníš celú zbierku gitár. Ktoré považuješ za najobľúbenejšie a prečo?
Moje gitary sú moje lásky. Moje pesničky sú žánrovo a štýlovo pestré a majú rôznu atmosféru. Kvôli farbe zvuku používam viac typov gitár a nejaké ďalšie chcem ešte preskúmať a použiť. Mám akustickú gitaru Klema Grand Auditorium, ktorú mi osobne vyrobil majster Klema, menšiu verziu značky Cort SFX – 5 cutaway, klasickú gitaru Manuel Rodriguez – cutaway B, elektrickú gitaru Telecaster G&L Asat, špeciálne upravenú so skráteným krkom. Mám rada aj staré gitary, ktoré sa náhodou objavia niekde na povale, smutne stojace alebo zničené v kúte. Teším sa, keď ich môžem dať opraviť majstrovi (ja ho volám guitar doctor) a potom znovu ožijú a majú nejaky špeciálny originálny zvuk. Rada hľadám nové zvuky. Prosto nemám rada smutné zranené gitary vyhodené a zničené. Je mi ich ľúto a chcem ich zachrániť. Takže mám aj zopár takýchto kúskov, ktoré ešte len čakajú na svoje znovuzrodenie. Hrám najviac prstami a pracujem na zlepšení hry trsátkom.
Svoj Telecaster GL Asat si si nechala na mieru upraviť u Lojza Krajíčka. Ako si sa k tomu odhodlala a podľa čoho si si vybrala gitarára? Splnila táto operácia tvoje očakávania?
Na Lojza som dostala typ od muzikantov gitaristov a keďže sa mi veľmi páčili jeho práce, skúsila som mu navrhnúť túto, nie celkom tradičnú úpravu mojej gitary. Keďže som chcela okrem povrchovej úpravy laku aj skrátenie krku na 19 pražcov, bola to celkom odvážna operácia aj s posunutím kobylky, rôznymi nástrahami a prekvapeniami, ktoré musel Lojzo prekonávať pri úprave. Skrátenie krku som si vymyslela kvôli tomu, že mám menšie ruky. Keďže gitary tohto typu majú dlhšiu menzúru, občas som musela zápasiť s jej rozmermi a dohmatom. Dopadlo to výborne, gitara má krásny zvuk a hrá sa mi na nej komfortnejšie.
Zuzana & Amelia Ray, Maria José Estivariz, Miro Zahradník
Motivovala nejako tvoja schopnosť sprevádzať sa na nástroji aj to, že zo speváčky-interpretky sa postupne začala stávať pesničkárka?
Keď som spievala po anglicky, začalo mi trochu vadiť, že ľudia až tak nerozumejú o čom spievam. A keďže ja považujem text piesne tiež za dôležitý, rozhodla som sa, že bude dobré a vhodné spievať aj v rodnom jazyku. Ďalším dôvodom bolo, že ešte na začiatku kariéry som písala aj básničky a cítila som, že chcem sa vyjadriť aj týmto spôsobom. No a samozrejme tá láska ku gitare, k tomu štúdium gitary... všetko sa to krásne prepojilo a ja sa veľmi teším, že môžem svoje diela tvoriť komplexne. Svoje zohral aj pocit sebestačnosti a nezávislosti, keďže takto môžem na koncerte hrať a zaspievať aj sama.
Druhý album Blúzy & Songy vyšiel roku 2010. Kombinácia prevzatých skladieb a pôvodných pesničiek so slovenskými textami znamenala úspech v bluesových kruhoch doma aj v zahraničí (nominácia v súťaži The Blues Foundation).
Do USA sme Blúzy & Songy poslali zásluhou bluesmana Ľuboša Beňu, ktorý ma upozornil na to, že takáto súťaž existuje a je možné sa prihlásiť. Súťaž sa koná každoročne v Memphise s medzinárodnou účasťou z celého sveta. Súťaží sa v rôznych kategóriách. Ja som sa prihlásila do kategórie o Najlepší album vydaný vlastným nákladom, keďže album som si vydala sama. Postupovalo sa cez dve kolá do finále, kde sa potom priamo v Memphise konal záverečný Galakoncert. Ale finalisti boli tuším vyhlásení len traja alebo piati s každej kategórie. Ja som prešla so svojim albumom do druhého kola medzi 22 najlepších albumov na svete v tejto kategórii. Porotu tvorili renomovaní bluesoví muzikanti, odborníci a novinári. Medzi finalistov som sa už nedostala. Ale považujem to za veľký úspech, pretože posielať bluesový album do USA, do kolísky tejto muziky na súťaž, je naozaj veľmi odvážne. Nakoniec som sa medzi tými 22 albumami ocitla ako jediná žena z Európy. Môj album vraj zaujal tým, že sa nesnažil kopírovať bluesovú muziku z minulosti, priniesol na blues iný pohľad, páčili sa aj skladby so slovenskými textami, spevácky výkon, inštrumentálne a aj celkové foto – grafické prevedenie (foto Adam Suchánek, grafika Mária Rojko).
Prechod z angličtiny na slovenské texty nie je len otázkou zrozumiteľnosti, ale aj zvukovej farebnosti jazyka, frázovania, rytmu atď. Kam ťa to posunulo vo výpovedi?
Ja teraz cítim, že pre mňa je to to „pravé orechové“. V rodnom jazyku sa skrátka človek najlepšie vyjadruje, ovláda skryté metafory vlastného jazyka, jeho melodiku, dikciu, citové zafarbenie slov, viet, prípadne slang... prosto veľa drobných maličkostí, ktoré si ani neuvedomujeme, keďže je to rodná reč. Vieme to automaticky. Môžem v texte oveľa lepšie a hlbšie vyjadriť to, čo chcem povedať poslucháčovi. Keď som začala používať pri písaní pesničiek vlastné slovenské texty, zistila som, že zvukomalebnosť slovenčiny ma posúva hudobne rôznymi smermi - ako keby si každý text vybral svoj hudobný doprovod a išiel svojou cestou bez štýlových hudobných predsudkov a obmedzení. Zrazu som začala tvoriť slobodnejšie, čo sa týka štýlu. Aj preto sú moje pesničky pestré a rôznorodé a niekedy nie celkom zaraditeľné, čo mi ale vôbec neprekáža. Vždy som si hľadala svoju vlastnú umeleckú výpoveď.
Nedávno pokrstené CD Čajka je už čisto autorské. Leitmotívom je túžba po slobode a nezávislosti. Je to v tvojom prípade viac odraz reality, alebo idealizovaného sveta do ktorého sa dá uchýliť pred vonkajšou nepohodou?
Áno, je to sloboda a nezávislosť. Tie sú v živote pre človeka nesmierne dôležité. Už dlhé roky mi bola inšpiráciou úžasná knižka Richarda Bacha, Čajka Jonathan Livingston. Chcela som aj ja povedať, že väčšinou máme určitú slobodu rozhodnúť sa, ako smerovať svoj život, aby bol zmysluplný, radostný, aby sme sa učili umeniu „žiť správne“. Vytvorili si dobrý systém skutočných hodnôt. S nádejou dokázali prekonávať prekážky. Aby sme robili to, čo nás napĺňa, teší, má zmysel aj pre druhých. Počúvali svoje srdce v spojení s rozumom. Mne sa podarilo a darí taký život prežívať aj v realite a som za to vďačná. Je to aj vecou nastavenia vlastnej mysle. A vždy je aj možnosť pre každého vytvoriť si vlastný svet, do ktorého sa nám určite podarí zaradiť podobne spriaznené duše, ak máme pocit, že „vonku je nepohoda“. Myslím, že v mojich pesničkách je všetko to, čo všetci dobre poznáme a je nám ľuďom vlastné. Naše súkromia, city, radosti aj smútky sa dosť podobajú, sú to len určité variácie podobných príbehov.
Na začiatku ťa ovplyvnili speváčky ako Aretha Franklin, Mahalia Jackson, Ella Fitzgerald. Čo ťa v hudbe zaujalo v poslednej dobe?
Z jazzového sveta sú to určite všetky výborné hlasy a feeling. Ale odkedy som išla ešte viac po vlastnej ceste, dosť ma zaujali aj rôzni songwriteri. Z nich najviac geniálna Joni Mitchell, ďalej napríklad Joan Armatrading, Ruthie Foster, Bonnie Raitt, Susan Tedeschi, alternatívna Ani di Franco a iné. Z našich sa mi v poslednej dobe páči Lenka Dusilová. Tiež prešla rôznymi obdobiami a žánrami, ktoré mali blízko aj k popu, ale jej nové projekty, ako Baromantika, sú vynikajúce po každej stránke.
Zuzkin projekt s huslistkou Andreou Tkáčovou
CD Čajka vznikalo v štúdiu u Petra Preložníka. Ako sa ti spolupracovalo s ním a ostatnými muzikantmi? Spomenieš si na nejaké rozhodnutia, ktoré mali na konečný zvuk nahrávky zásadný vplyv?
Spolupracovalo sa nám spolu výborne, keďže sme všetci aj dobrí kamaráti. Muzikanti mali určitú slobodu v rámci svojho nástroja a partu, tak aby sa podieľali kreatívne na celkovom aranžmáne nahrávky. Podobne ako to býva v jazzovej improvizácii. Viem, že muzikanti sú radi, keď môžu k materiálu pristupovať tvorivo a môžu sa slobodnejšie vyjadriť. Peťa poznám už veľa rokov ako výborného muzikanta a človeka, ktorý má mimoriadne dobrý hudobný vkus, skúsenosti a prax v tom, ako majú veci znieť čo najlepšie. Vždy vedel vhodne poradiť a pochopiť moje predstavy o znení nástrojov a vokálov. Občas sme sa aj tak mierne tvorivo pohádali. Jedným zo zásadných rozhodnutí pre zvuk nahrávky určite bolo to, že som chcela použiť prevažne samé akustické nástroje, ktoré vyžadovali výborné nazvučenie a finálnu mixáž.
Naživo vystupuješ s kapelou alebo aj v duu. Takéto komornejšie hranie obvykle presahuje čisto muzikantské sféry a na pódiu predstaví muzikantov viac aj po ľudskej stránke. Ako vnímaš vaše hudobné partnerstvo s huslistkou Andreou Takáčovou?
Áno, hrať v duu je niečo veľmi špeciálne - krehkejšie, citlivejšie, náročnejšie, vyžaduje veľkú koncentráciu, pretože zvuk je priehľadnejší, všetko počuť a nič neskryjete. Vyžaduje vnútornú pohodu, naladenie sa, spolupatričnosť, spoločné smerovanie, spoľahlivosť. Ľudská stránka a vzájomná prepojenosť je nesmierne dôležitá. A ak veci fungujú tak, ako majú, je to pekný pocit a skvelý spoločný výkon. S Andrejkou hrám veľmi rada a dúfam, že sa budeme posúvať stále smerom k lepšiemu a vytvoríme spolu ešte veľa krásnej muziky.
Môže tvorivosť nahradiť remeslo?
Dnes si môže hocikto doma zapnúť elektronické prístroje a niečo s ich pomocou vytvorí. Ja to neodsudzujem, ale nič mi to nehovorí. Oveľa viac ma osloví, ak niekto niečo naozaj vie a ovláda. Ten prístup mi ostal z jazzu a príbuzných žánrov, ktoré človek môže hrať dobre naozaj len vtedy, ak ovláda remeslo, má aj teoretické znalosti, je vzdelaný a veľa sa tomu venuje. Vymyslieť niečo naozaj originálne je nesmierne ťažké. Ak niekto niečo cíti po svojom, považuje to za originálne, ale po formálnej stránke je to otrasné, potom je to ako keď niekto niečo nevie robiť, ale „robí to úprimne“. Osobne preferujem pred originalitou za každú cenu skôr tradičnejší prístup, ak je za ním určitá hodnota. Keď už sa raz niekto naučí hudbu robiť dobre, už ju inak robiť nebude - nevráti sa k diletantskému prístupu, pretože to preňho nemá zmysel. Keď už niekto niečo robí, nech to robí dobre. Nemám rada šarlatánstvo v žiadnom odbore a preto ani v muzike.
Martin Chrobák
Foto: www.zuzanasuchankova.com/galeria