Na druhý deň pred obedom si zrazu povedal, že skúsi niečo napísať. Mal taký pocit. Hovoril si, že by to malo byť o živote a že by to mala byť pravda. Nepísal do počítača, písal na papier. Sadol si na balkón, zapálil si a napísal asi za trištvrte hodinu toto:
„Narodil sa na Ukrajine. Alebo ak chcete, tak na Podkarpatskej Rusi. Narodil sa o pätnásť minút neskôr, ako jeho sestra, jeho dvojča. Rozdiel medzi nimi bol v tom, že jeho sestru porodila ich živá mama a on sa narodil ich mŕtvej mame. Jeho mama zomrela o pár sekúnd skôr, ako babica nožíkom prerezala jeho pupočnú šnúru a on prvý krát skríkol na vesmír. Stalo sa to niekedy na začiatku sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia v osade Šukatka, v drevenici bez elektriny, od ktorej to bolo k studničke šesťdesiat krokov, hoci naspäť ich bolo oveľa viac. Nemal rodný list, lebo nemal kto ísť na matriku do Mukačeva . Otec Stepan bol v práci, už od jari pásol kravy na dva dni chôdze od Šukatky a čakali ho až na jeseň.
Jeho sestra – dvojča nežila dlho. Jedno leto ju priľahla sviňa u susedy Onufry. Onufra ju našla až na druhý deň, keď išla kydať hnoj z chlieva. Ale nemal iba túto sestru. Ako dvojičky boli poslední z trinástich súrodencov. Prežil asi iba brat Ostap, ale nevedel to naisto, lebo už roky nemal o Ostapovi správy. Ostatné staršie sestry a bratia poumierali postupne ešte ako deti. Tak hovorila tetka Onufra. Väčšinou umreli normálne. Na zápal pľúc, otravu krvi, uhryznutie zmijou a tak. Jedného brata zas raz v noci roztrhala medvedica, keď ho otec nechal hore pri košiari samého strážiť na noc ovce. A jedna sestra mala v očiach červíky, zoslabla, oslepla, zbláznila sa a utopila sa v riečke Pečve.
Takže vedel len, že sa narodil v Šukatke, ale nevedel kedy. Odvykol si rozmýšľať o tom, koľko môže mať rokov. Zvykol si čas merať a pamätať približne podľa rokov, ktoré niekde strávil. Teda od kedy si to pamätá. Jedna z jeho najstarších spomienok bola, ako ho Onufra zbila motykou a potom ho odviedla do cerkvi k bradatému mužovi v čiernych šatách, aké nosia ženy, nech sa o neho postará.
Potom vybuchla nejaká elektráreň a jeho spolu s inými ožiarenými sirotami odviezli na Slovensko do detského domova pri Snine. Mal tam aspoň čo jesť, ale srali ho vychovávatelia a učiteľka v škole. Aj tak stále naschvál hovoril po rusínsky, robil sa, že nevie po slovensky, aj keď trochu rozumel. Učiť sa ho nebavilo, bavilo ho fajčiť. Ale aby mohol fajčiť, musel začať kradnúť. Najprv iba cigarety v konzume, postupne ale všetko, čo bolo. Potom ho Laco z domova naučil fetovať toluén z igelitového vrecúška. Tak mu bolo dobre. Nevedel, ako dlho. Neskôr aj v base fetoval a tam si dal aj vytetovať na ruku dýku a na brucho holú ženu.
Vlastne ani nevedel, koľko rokov v base bol. Niekoľko Vianoc? Zavreli ho preto, lebo v krčme v Pračkove v bitke bielych s cigánmi zabil chlapa. Vraj mu len normálne vypálil pravačkou, trafil ho do krku a chlap zostal ležať a zomrel. Nepamätá si to, bol ožratý ako vždy, ale všetci to povedali naňho. Ale teraz je to už viac rokov, čo je z basy von. Nevie koľko. Vlastne je to jedno. Nejako skončil na strednom Slovensku nad Čudáčkou, kde pásol ovce. Dobre mu tam bolo. Bača mu dával jedlo, aj pálenku. Páčilo sa mu, že celé leto od jari do jesene, keď mal proviant, mohol byť s ovcami hore na paši. Mal aj kolibku, ale radšej spával vonku na pichľavej vojenskej deke, keď nepršalo. Cez deň popásal, potom prišli chlapi a podojil s nimi. Chlapi mu zvykli každý druhý deň doniesť chlieb, konzervy, tabak a pálenku. Keď chlapi odviezli mlieko dole na traktore, ostal tam s ovcami sám.
Nikdy predtým by si nepomyslel, že mu raz bude takto dobre. Ale nebol si vlastne celkom istý, či mu je naozaj dobre alebo ako mu je. Veľa však nad tým nepremýšľal. Celkovo nerád rozmýšľal. Lepšie bolo večer, keď už boli ovce po dojení v košiari, len tak ležať na deke pri kolibke a obzerať hviezdy, ak nebolo zamračené. Niektoré hviezdy svietili stále rovnako, ale niektoré ako keby žmurkali. Ale to mu možno len slzili oči. Niektoré hviezdy boli biele, iné žlté a oranžové. Niekedy sa hviezdy pohybovali. Tým si bol istý. Normálne videl, ako sa posúvajú, ako keby chodili na návštevu k tým vedľa. Niektoré sa hýbali pomaly, iné dosť rýchlo. Počúval pri tom rádio na baterky. Baterky mu vydržali aj tri týždne. Ani nevedel, koľko rokov takto preležal po nociach pri kolibke pod hviezdami.
Takto ležal aj v tú noc. Teplú pálenku zapíjal žinčicou a hľadal hviezdy, čo sa hýbu. Všetko vyzeralo dobre. A zrazu všetko zmizlo.
Tam, kde ležal, ostala len veľká jama. Aj kolibka zmizla. Dosť veľká jama. Aj ovce v košiari pozabíjalo. Vyvrátilo smrek.
Bolo to aj v správach v televízii, v novinách bola fotka jamy, kde predtým ležal. Okolo jamy behali najprv hasiči, potom policajti, prišla záchranka. Došli aj ľudia z osady Za hrebeňom a tiež reportéri s kameramanmi v terénnych autách.
Až bača si všimol, že ho niet, keď prišiel rátať ovce, čo zostali. Nikto nevedel, kam zmizol.
V televízii potom informovali, že tá jama je kráter, ktorý spôsobil dopad nejakého starého nefunkčného satelitu, ktorý rokmi strácal na obežnej dráhe okolo Zeme rýchlosť, až ho gravitácia stiahla na zem.
Bol to vraj vesmírny odpad.“
Tak toto vtedy napísal na balkóne a nevedel, čo si má o tom myslieť. Aj mu to ale bolo na druhej strane jedno. Napísal to. A čo s tým teraz, to nevedel. Išiel vyniesť smeti. Vrátil sa, mačka spala v jeho izbe, v jeho posteli, na jeho vankúši, s tou obsratou riťou, plnou baktérií. Cichlidy v akváriu v obývačke s nepriehľadnými tmavozelenými stenami asi nevraveli nič.
***
Knihu "Banality" Patra Hotru vydavalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov (2016) a kúpiť sa dá v sieti kníhkupectiev Panta Rhei, alebo online, v e-shope Panta Rhei
Komu by nevyhovoval tento zdroj, ten knihu Banality v najbližších dňoch nájde aj na pultoch predajní Artforum.
Foto Miro Trimay