Skvelý poľský jazzový spevák Grzegorz Karnas je medzi vokalistami svojím spôsobom enfant terrible. Jeho prejav je plný osobitých technických dispozícií i emocionálnych kvalít a netradične prepája jazz, klasiku i alternatívu. Víťaz viacerých svetových jazzových vokálnych súťaží svoj hlasový prejav využíva vo vlastných piesňach plných voľnej improvizácie a pozoruhodných textov. Rozprávali sme sa okrem iného o hľadaní nových výrazových prostriedkov v hudbe, ale aj o jeho novom albume, ktorý práve vydáva na Slovensku.
Najskôr ste študovali hru gitare. Neplánujete využiť svoje hráčske schopnosti aj na koncertoch alebo pri nahrávaní?
To je pravda. Niekedy o tom skutočne premýšľam. Možno sa k tomu jedného dňa dostanem. Zatiaľ som nahral iba jedno gitarové sólo na albume, ktorý som produkoval.
Kedy ste vlastne začali premýšľať o jazzovom speve?
Keď som zistil, že práca s jazzovou gitarou zaberá príliš veľa času a spev mi ide akosi prirodzenejšie. Rozprávanie je organickou súčasťou každého človeka a spev je pre mňa obohatením rozprávania, takže mi zostáva iba rozvíjať to, čo už viem robiť, pretože rozprávam celý život.
Ako ste dospeli k svojmu osobitému konceptu jazzového spevu, slabikovania a scatu?
Vždy som počúval zvuk nástrojov a pokúšal sa hlasom napodobňovať melódie, ktoré nástroje vytvárajú a pritom som dával pozor na spôsob artikulácie zvukov týchto nástrojov, aby som sa tak priblížil ich prirodzenému zvuku, ako je to len možné. Dá sa to dosiahnuť iba výberom správnych slabík; to je to, čo vytvára pôvodný zvukový efekt, ktorý je pre mňa pri ich výbere a znení záväzný.
Ktorí speváci a hlasy vás ovplyvnili počas štúdia a neskôr?
Ako dieťa a tínedžer som počúval veľa poľských rockových a folkových kapiel. Potom som počúval Michaela Jacksona, Sade Adu, Carmen McRae, Joni Mitchell, Cassandru Wilson, Billie Holiday, Cheta Bakera, Kurta Ellinga, Bobbyho McFerrina, Marka Murphyho a mnohých ďalších z rôznych hudobných oblastí...
Je fakt, že v posledných desaťročiach Poľsko disponuje výnimočne nadanými vokálnymi talentami. Vidíte nejaké spoločné črty úspechu a kvality poľských vokalistov? Ako by ste definovali poľskú jedinečnosť v oblasti jazzového spevu?
Je to možno jednoducho preto, že Poliaci majú radi hudbu a spievanie obzvlášť. Myslím si, že poľský národ je veľmi hudobne nadaný a nehanbí sa vyjadriť svoje pocity hudbou. Možno toto je kľúč. Pokiaľ ide o poľskú jedinečnosť v jazzovom speve, je to slovanský charakter v komponovaní melódií, jednoduchých a krásnych, niekedy romantických a nostalgických, práve tak ako akási vnútorná melanchólia prameniaca z nikdy nekončiacej túžby po niečom, na čo sme naviazaní.
Aký máte názor na dilemu niektorých spevákov, či spievať v angličite alebo v ich materinskom jazyku?
Časy, kedy Frank Sinatra spieval pre poľských poslucháčov nezrozumiteľnou poľštinou sú definitívne preč. Hegemónia anglického jazyka ako lingua franca v umení takisto čelí svojmu úpadku. Ľudí po celom svete skôr zaujíma to, čím môžu iné národy prispieť ku koncepcii „hovor spôsobom, akým to vieš povedať najlepšie“. A najlepšie to vieme vo svojom materinskom jazyku. Chcem vyjadriť podporu všetkým spevákom, aby spievali vo svojom vlastnom jazyku. Je to jednoduché a zaujímavé a robí to náš svet oveľa pestrejším.
Organizujete workshopy pre mladých spevákov. Aká je hlavná myšlienka týchto workshopov? Sú zamerané na improvizáciu alebo tréning nejakej špeciálnej vokálnej techniky?
Ideou workshopu je ukázať všetkým, že hudba by mala byť v prvom rade zábava. Chcem ukázať, ako pracovať po svojom na vytváraní svojho vlastného hudobného sveta. Workshopy sú pre kohokoľvek, kto sa zaujíma o hudbu. Jeho hlavnou myšlienkou je práca s rytmom. Bez zapojenia rytmu by neexistovala hudba. Veľa ľudí vie spievať a hrať, ale ak ich necháte robiť to bez ich sprievodnej kapely, strácajú zmysel pre hudobnú formu, pretože tam nie je basa a bicie, ktoré by im napovedali, kde sú. Vždy začínam svoje workshopy tým, že sa u každého presvedčím, aké sú jeho schopnosti práve v oblasti rytmu.
Ste umeleckým riaditeľom medzinárodnej jazzovej súťaže pre spievajúcich hudobníkov Voicingers, ktorá sa uskutočňuje v poľskom meste Żory. Keď sa pozrieme na svet mladých jazzových vokalistov, vyzerá to tak, že prevažujú ženské vokalistky, alebo je to iba skreslený dojem?
Myslím si, že svet stále trpí tou staromódnou poverou, že muž by mal byť vždy silný a neukazovať svoje emócie. Pritom spev je celý o emóciách. Myslím si, že väčšina mužov stále nie je schopná otvoriť sa prostredníctvom spevu.
Okrem klaviristu Michala Tokaja úzko spolupracujete s violončelistom Adamom Oleśom. Dokonca ste nazvali kapelu Vocal Cello Quintet. Ako ste sa k tejto špecifickej spolupráci dostali?
Spolu s Adamom žijeme v tom istom meste (Żory). Hráme spolu rôzne často už viac ako dvadsať rokov. Violončelo je pre jazz špecifický a zriedkavý nástroj a fakt, že sa poznáme hudobne doslova do morku kostí a radi spolu hráme, je dôvodom tejto spolupráce.
Vaša hudba je považovaná za fúziu a mix rôznych odlišných štýlov. Okrem akustickej formácie (spev, violončelo, klavír, basa a bicie) pridávate do svojich nahrávok i elektronické zvukové vrstvy. Pomýšľate na využitie elektroniky aj na koncertoch?
Zvažujem to, ale teraz sa skôr sústreďujem na akustický aspekt hudby.
Vaša najnovšia nahrávka s jednoduchým názvom Karnas práve vychádza v slovenskom vydavateľstve Hevhetia. Môžete povedať niečo o jej obsahu a o vašich pocitoch z albumu?
Album obsahuje materiál, ktorý čiastočne tvorí náš dlhodobý koncertný repertoár. Pridali sme niekoľko nových piesní a prepojili ich s niekoľkými štúdiovo vyrobenými krátkymi „prskavkami“ dodržiavajúcimi ideu dramaturgického plánu. Mám z tejto hudby radosť, určite je to ďalší progresívny krok pre kapelu z hľadiska hodnoty hudobného obsahu i produkcie samotnej.
Album vyjde ako CD a 2LP. Bude LP obsahovať rovnaký materiál ako CD? Prečo ste sa rozhodli vydať aj vinyl?
Vinyl bude mať dva bonusové tracky. S myšlienkou vydať 2LP prišiel Ján Sudzina z Hevhetie. Nadchla ma a hneď sme sa dohodli, že to aj zrealizujeme. Teším sa, ako si prehrám album Karnas doma na LP. Zvuk tejto hudby si to skutočne zaslúži!
Líši sa zostava na novom albume od Vašej predošlej nahrávky Ballads for the end of the world?
Áno. Do zostavy sú pridané bicie a nie je tam saxofón a gitara.
Považujete za dôležité hrať v rovnakom zoskupení?
Myslím si, že to prispieva výrazne ku koherencii zvuku v rámci improvizácie. Poznáme sa, vieme ako kto hrá a vieme ako naplniť očakávania jeden druhého, aj pokiaľ ide o potešenie z hry.
Na Slovensku ste hrali viackrát, i so slovenskými hudobníkmi. Aké ste mali z toho pocity a plánujete tu aj ďalšie koncertné vystúpenia?
Áno, a teším sa, že budem hrať v Košiciach na konci novembra. Keď som prvýkrát hral vo vašej krajine, prekvapilo ma akí sú u vás vnímaví ľudia. Doslova prahli po hudbe. Je to vždy veľké potešenie hrať pre niekoho, kto chce byť vtiahnutý do inej dimenzie prostredníctvom hudby.
PETER KATINA