„Simon a Garfunkel boli pojem. Nech budeš robiť čokoľvek, taký úspech, aký mali Simon a Garfunkel ty sám už nebudeš mať nikdy,“ povedal umelecký riaditeľ CBS, keď si začiatkom sedemdesiatych rokov vypočul Simonove rozhodnutie vydať sa na sólovú dráhu. Prorocké slová. Otázkou však je, či táto pesimistická prognóza bola dôležitá pre človeka, ktorý práve hodil za hlavu budúcnosť spolupráce s Artom Garfunkelom a napriek megaúspešnému predaju albumu Bridge Over Troubled Water dospel k poznaniu, že ich spoločná cesta sa nenávratne končí. „Jednoducho – nevedel som si už predstaviť ďalší Most. Bolo by to sklamanie pre všetkých...“ povedal neskôr Paul Simon.
Šesťročná spolupráca Paula Simona a Arta Garfunkela predstavovala síce nie veľmi dlhú, zato však oslnivú cestu neustále smerom hore - od prvej sľubnej LP Wednesday Morning, 3.A.M. až po multiplatinový Bridge Over Troubled Water. Zato sólová dráha Paula Simona už predstavovala onakvejší tobogán. Prvý „porozchodový“ eponymný album sa niesol ešte tak trochu v duchu niekdajších nahrávok dua, aj keď, pravda, už bez Artových anjelských vokálov. Platňa však zaujala štýlovou pestrosťou a vzrastajúcim Simonovým záujmom o world music (okrem „peruánskeho“ Duncana tu zasvietilo aj jamajské reggae v Mother and Child Reunion – to je považované vôbec za prvé reggae v podaní bieleho hudobníka - ale aj džez, blues a latino).
Aj nasledujúce albumy, There Goes Rhymin´ Simon, ale najmä dvomi cenami Grammy ovenčený Still Crazy After All These Years len potvrdili renomé brilantného pesničkára a hitmakera v jednej osobe. Oba tituly sa vyšvihli na vrcholky hitparád, pričom cestu im dláždili rovnako úspešné single. Zdalo sa, že temné proroctvo sa nevyplní.
Už ďalšia dvojica albumov však akoby naznačovala, že Paul Simon si vybral svoj oddychový čas. One-Trick Pony bola v podstate hudba k neveľmi úspešnému filmu a Hearts and Bones bol považovaný za komerčný prepadák už krátko po svojom vydaní (pritom je paradoxom, že dnes, s odstupom času je práve táto platňa považovaná za jednu z najlepších a aj najdôležitejších v celej Simonovej diskografii). Lenže vtedy nikto ani len netušil, že Simon svoj „time“ o krátky čas pretaví do jedného z najúspešnejších albumov v histórii populárnej hudby.
V čase, kedy prežíval umeleckú aj osobnostnú krízu a jeho kariéra sa zdala byť na najnižšom bode, bolo pre Simona stretnutie s juhoafrickou hudbou príslovečným darom z nebies. Inšpirovaný exotickým folklórom a tancami „gumboots“ zložil piesne, v ktorých sa neuveriteľne plynule prepájala západná kultúra s africkou, folková melodika s černošskými rytmami, klasické skladateľské postupy s nervnými gitarami samorastlých púštnych nomádov, angličtina s jazykom Zulu.
Album Graceland bol zjavením nielen z hudobného hľadiska. Položil základy world music dávno predtým, než sa toto označenie stalo čarovnou komerčnou nálepkou a magickým, všeobjímajúcim dáždnikom pre všetky možné hudobné a etnické štýly; prekliesnil cestu ďalším hľadačom, Petrom Gabrielom a jeho Real World počínajúc a mamutími festivalmi typu WOMAD nekončiac. Dve Grammy (plus dalšie dve nominácie), viac ako 20 miliónov predaných nosičov, množstvo ankiet, ktoré radia Graceland medzi najvýznamnejšie albumy histórie – to všetko hovorí o tom, že Paul Simon v roku 1986 stvoril album, ktorý zmenil svet.
Podobnú formulku úspešne použil aj o pár rokov neskôr, keď sa na platni The Rhythm of the Saints nechal inšpirovať hudbou Južnej Ameriky. Rytmami rozžiarený album, kde sa brazílska samba hladko prelínala s juhoafrickými spevmi, priniesol Simonovi ďalší úspech, ale na druhej strane aj prihrávku na smeč. Častá novinárska otázka „Akým folklórom sa necháte inšpirovať na nasledujúcom albume?“ patrila v tých časoch k tým najneobľúbenejším, aspoň čo sa týka Paula Simona.
S etnickou hudbou sa viaže ešte jeden míľnik Simonovej kariéry. Ak už spomínaná platňa Hearts and Bones naznačovala, že nie všetko, čoho sa Paul Simon dotkne, sa musí premeniť na zlato, muzikál The Capeman predstavoval najväčší prepadák Simonovej kariéry. Ambiciózny projekt z portorikánskeho prostredia, ktorý vychádzal z reálneho príbehu mladého vraha Simon pripravoval sedem rokov. Muzikál stál 11 milónov dolárov a z repertáru ho stiahli po troch mesiacoch. Podobný osud stihol aj album piesní z muzikálu – ten sa vyšplhal na najnižšiu priečku celej Simonovej kariéry. Neúspech sa vysvetľoval rôzne – sociálnou tematikou, bolestivým príbehom, problematickým hlavným hrdinom a tak ďalej. Proti muzikálu naozaj protestovali príbuzní obetí a miesto premiéry sa nachádzalo sotva pár blokov od miesta zločinu. Faktom však je aj to, že na rozdiel od väčšiny Simonových platní sa v predstavení ani na platni neobjavila prakticky ani jedna výraznejšia melódia, čo z hľadiska muzikálu ako žánru predstavovalo predsa len dosť veľký hendikep.
Pocit horkosti Simon o pár rokov neskôr spláchol novým albumom You´re the One, za ktorý mu uveličení akademici dali ďalšiu cenu Grammy. You´re The One nebola zlá platňa, aj keď sa nemôžem zbaviť pocitu, že Grammy bolo v tomto prípade skôr ocenením za celoživotný prínos. V melodičnosti a zapamätateľnosti jednotlivých skladieb ju asi nasledujúci album z r. 2006 Surprise neprekonal, ale kritikom sa celkom páčil, možno aj vďaka experimentom producenta Briana Ena.
Skutočným triumfálnym návratom však boli posledné dva albumy - So Beautiful or So What z roku 2011 a najnovší, tohtoročný (2016) Stranger to Stranger. Obe platne ukazujú Simona v plnej sile a prekypujúceho invenciou. Niekdajšie ironické otázky na etnické inšpirácie sú zrazu nepodstatné – svet world music si už roky kráča vlastnou cestou a Paul Simon, ako jeho niekdajší spolutvorca si z neho už len fajnšmekersky vyberá to najlepšie, čo sa mu práve hodí. Obklopený najlepšími hudobníkmi rôznej farby pleti, štýlov a nástrojov spája folk s rockom, vrúcne balady so svižnou rytmikou, klasické hudobné nástroje s experimentálnymi nástrojmi avantgardného skladateľa Harryho Partcha, ethno s elektronikou, humor s religiozitou a základnými otázkami, aké si kladie človek na konci svojej životnej cesty. Bez námahy pritom dokazuje, že nič nie je nemožné ani v sedemdesiatke, ak je tvorca dostatočne otvorený svetu a ak je dostatočne obdarený talentom. A toho mal Paul Simon vždy požehnane.
MILOŠ JANOUŠEK
KONCERT / PAUL SIMON * O2 Aréna Praha * 17. X. 2016
NESTARNÚCI HLAS PO ŠTVRŤSTOROČÍ ZAS
Legendárny americký pesničkár Paul Simon zatiaľ Slovensko vytrvalo obchádza. Našťastie sa však v rámci svojej koncertnej šnúry občas objaví aspoň v susedných krajinách. V marci minulého roka sa rysovala šanca vidieť ho v Prahe na spoločnom koncerte so Stingom, no pre Stingove ochorenie bol koncert zrušený. Rozhodnutie Simonovho manažmentu odštartovať jeho aktuálne sólové turné práve v pražskej O2 Aréne tak určite potešilo nejedného fanúšika. Po dvadsiatich piatich rokoch si české publikom mohlo tohto legendárneho hudobníka vypočuť znovu naživo.
V pondelok večer, 17. októbra, spolu s Paulom Simonom na pódium slušne zaplnenej haly nastúpilo deväť členov doprovodnej skupiny. Pozornému oku neušlo, že štvrťstoročie od posledného pražského koncertu sa podpísalo na spevákových šedinách, ale kto z nás mladne? Zub času nie je v prípade Paula Simona vôbec podstatný, ak si tento obľúbený umelec dokáže aj vo vyššom veku zachovať svoj hlas, energiu a chuť spievať. Že sa mu to darilo s ľahkosťou skúseného veterána, bolo jasné hneď od prvej skladby Proof z jeho ôsmeho sólového albumu The Rhythm of the Saints. Skladbou odštartoval dvojhodinový maratón, na ktorý veľmi dôkladne vybral šestnásť piesní. Previedol tak publikum prierezom svojej sólovej kariéry ale i obdobím, ktoré strávil po boku svojho dlhoročného súputníka Arta Garfunkela. Najštedrejším dielom nadelil Paul Simon divákom desať skladieb z 60-tych až 80-tych rokov, päť z oceneného albumu Graceland (dve Grammy), štyri kúsky z Rhythm of the Saints a rovnaký počet z najnovšieho albumu Stranger to Stranger.
Namiesto detailného popisu všetkých členov Simonovej doprovodnej skupiny ponúkame prehľadnejší zoznam v samostatnom boxe. Za zmienku stojí, že jej základ tvoria dlhoroční členovia, kamerunský gitarista Vincent Nguini, americký gitarista Mark Stewart a juhoafrický basgitarista Bikithi Kumalo. Zdravé jadro kapely dopĺňajú ďalší vynikajúci hudobníci, ktorí s Paulom Simonom odohrali už nejedno turné. Nováčikom v skupine je akordeonista Joel Guzman, ktorý rozšíril jej rady minulý rok. Kapela na turné nacvičovala päť týždňov, ale keďže sú muzikanti za roky spoločného hrania zohratí, prípravám nebolo treba venovať viac času.
Pražské publikum si získal Paul Simon hneď v prvých minútach, nakoľko na úvod koncertu zvolil dôverne známe skladby, i keď nie práve tie najväčšie hity. Polievočku si prihrial i spomienkou na Václava Havla, s ktorým sa stretol začiatkom deväťdesiatych rokov pri príležitosti Havlovho menovania prezidentom. Zaspomínal aj na to, ako ho Havel vyzval zahrať naživo na Václavskom námestí.
Pri notoricky známych skladbách je vždy zaujímavé sledovať, ako sa rokmi mení ich podoba. Aranžérom všetkých piesní je vždy samotný Paul Simon. Prekvapením bola napríklad El Condor Pasa, peruánsko-bolívijská ľudová pieseň, ktorá sa stala svetovo známou, najmä vďaka dvojici Simon & Garfunkel. Prečo prekvapila? Po nádhernom mandolínovom úvode Marka Stewarta sa totiž nedostalo na očakávaný refrén, ale po niekoľkých taktoch prešla plynule do sklaby Duncan. Dlhoročný Simonov spoluhráč, Mark Stewart, sa na koncerte neblysol len ako gitarista. Striedavo odskakoval do dychovej sekcie k saxofónu, alebo exceloval na írskej píšťale, bansuri, či trombadoo. Snáď ešte perlička, na aktuálne turné so sebou skupina nosí dvadsaťpäť gitár (elektrických i akustických), pričom Paul Simon tú svoju striedal snáď po každej druhej skladbe. Simon si svoj prvý koncert šnúry naozaj vychutnával. V tanečnejšie ladených skladbách, ako napríklad That Was Your Mother z albumu Graceland, sa pri tónoch akordeónu pohyboval do rytmu tanca zydeco, predvádzal tanečné pohyby a strúhal grimasy. Musím sa priznať, že pred koncertom som bol trochu v napätí z toho, ako tento charizmatický sedemdesiatnik zvládne všetky náročné vokálne party.
Predsa len, farba jeho hlasu je natoľko špecifická, že i jeho nepatrná zmena by bola pre skalného fanúšika (za ktorého sa tiež považujem) postrehnuteľná. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som počul, že ten príjemný, hrejivý hlas, ktorý som mal za takmer štyri dekády detailne napočúvaný, sa takmer vôbec nezmenil. Všetky party zvládal Paul Simon rovnako, ako za mladi. Snáď s výnimkou posledných dvoch prídavkov - One Man's Ceiling Is Another Man's Floor a Sounds of Silence. Spievať v plnom záprahu dvojhodinový koncert je poriadny zaberák aj pre oveľa mladších spevákov. A tak sa v úplnom závere predsa prejavila na intonácii jemná únava „materiálu“. Ale to už bolo dovtedy sediace publikum zmobilizované pod pódiom, tancovalo, tlieskalo a spievalo refrény spolu s Paulom Simonom. Prídavky naservíroval Simon v troch blokoch. V predposlednej piesni The Boxer sa Paulov hlas občas trochu viac rozochvel, ťažko povedať, či únavou, alebo dojatím. To nie je podstatné. Dôležité je, že bodkou sa svojim koncertom, jednou z jeho najslávnejších skladieb Sound of Silence dokázal dojať publikum, ktoré sa po štvrťstoročí dočkalo svojho obdivovaného idolu. Snáď sa konečne raz dočkáme aj na Slovensku.
MARIÁN PAVLÍK
Foto z koncertu autor
Setlist:
Proof /The Boy In a Bubble
50 Ways to Leave Yor Lover
Dazzling Blue
That Was Your Mother
Rewrite/Honky Tonk /Slip Sliding
Mother and Child Reunion
Me & Julio
Spirit Voices
Obvious Child
Stranger To Stranger
Homeward Bound
El Condor Pasa/Duncan
Werewolf
The Cool Cool River
Diamonds on the Soles of My Shoes
You Can Call Me All
Prídavky:
Wristband
I Know What I Know
Still Crazy After All These Years
Late in the Evening
One Man's Ceiling Is Another Man's Floor
Boxer
Sounds of Silence
Skupina:
Gitara: Vincent Nguini
Basgitara: Bikithi Kumalo
Klavír/Organ: Mick Rossi
Perkusie: Jamey Haddad
Bicie/gitara: Jim Oblon
Akordeón: Joel Guzman
Saxofóny: Andy Snitzer
Trúbka/lesný roh: CJ Camerieri
Gitary/dychové nástroje: Mark Stewart