Return To Ommadawn je voľné pokračovanie jedného z najpopulárnejších albumov britského gitaristu, hráča na všetko možné a skladateľa so svojráznym rukopisom, Mika Oldfielda (*1953). Album prináša dve nové suity – každú s trvaním niečo vyše 20 minút -, aranžérsky, dynamicky a tempovo štruktúrované v zmysle typických Oldfieldových postupov a zvukovej palety. Náznaky pôvodných tém sú prítomné, ale album na nich nestojí a poslucháč ich identifikuje až dodatočne. Podstatná časť obsahu je nový autorský materiál. Návrat k Ommadawnu je návratom experimentujúceho Oldfielda (zabŕdajúceho v poslednej dobe čoraz hlbšie do pralesov svetovej world music) k overeným postupom, hudobnému jazyku a zvukom, vďaka ktorým si v 70. rokoch získal obľubu. Jednotlivé nástroje si tu podávajú melodické témy a tvarujú krajinu skladby tak, že sa vám jej reliéf a meniace sa priestory pri počúvaní zobrazujú a menia pred očami, ako pri jazde na horskom bicykli, alebo pri pohľade z konského chrbta. Priestorovú obrazotvornosť nahrávky podporuje aj mixáž, kde autor s obľubou kombinuje zvuky vzdialené s prítomnými. S výnimkou samplovaných simulácií hlasov na pozadí a bleskových úryvkov z pôvodného Ommadawnu (On Horseback) tu nenájdeme žiadne spievané pesničky, či pasáže. Všetky nástroje, vrátane perkusívnych, na ktorých však hudba tohto albumu nestojí, si nahral Oldfield sám, s obvyklým citom pre kombináciu zvukov a ich farebnosť. Absenciu bicej súpravy si uvedomíme až dodatočne. Oporné štruktúry funkčne obstarávajú akordické rozklady, či inak rytmizujúce hudobné (nie bicie) nástroje, ale aj občasné bubny tam-tamového, či „starovojenského“ typu. Melodiku majú, okrem akustických, elektrických gitár a mandolín, často na starosti tradičné írske píšťalky Penny Whistle a do írskych a škótskych zvukov štylizované klávesy. Dramatické momenty v stavbe melódií sú taktiež poučené tradičnou hudbou z týchto lokalít, ktorej nositeľom boli v minulosti často gajdošské združenia. Oldfield sa teda nevyhol prvkom world music, svoj rockový slovník však nekorenil exotickým akcentom, ale zostal na rodnom súostroví. Povedomý charakter nálad a zvukov je to, čo nás v tomto prípade pritiahne k albumu o čosi viac, než emotívna sila a nápaditosť melódií. Autor, ktorý sa v minulosti viackrát dotkol neba, však drží svoju latku pomerne vysoko a poslucháčovi nehrozí z jeho strany nevkus ani podliezanie. Asi toľko o opätovnom návrate do prístavu, z ktorého pred 42 rokmi vyplávalo tretie Oldfieldovo LP. Mimochodom, názov Ommadawn je poangličtené slovo „amadán“, čo v írčine znamená idiot (zaznie to v pôvodnom, dokola spievanom zvukomalebnom texte: „Ab yul ann idyad awt, en yab na log a toc na awd, taw may on omma dawn ekyowl, omma dawn ekyowl”, ktorého interpretácii by ste asi sotva prisúdili význam: „Otec je v posteli, mačka pije mlieko, ja som idiot a smejem sa tomu.“) Čo majú spoločné oba albumy so slovom Ommadawn v názve je pravdepodobne Oldfieldova snaha celý dej sprostredkovať nonverbálne, len prostredníctvom hudobného mystéria. Meno Mike Oldfield je zavedená značka a kto ju má rád, asi nakúpi. Je tiež dosť možné, že si autor týmto počinom privyrobí dvojnásobne. Okrem ziskov z predaja nového albumu oživí dnešný Return aj záujem o pôvodný Ommadawn z roku 1975. Veď prečo nie, sú tam skvelé veci a veľmi príjemne sa to počúva, oboje!
****
MARTIN CHROBÁK