Mimochodom, viete, že Ján Boleslav Kladivo je imaginárna identita? Veru, všetko je podvod, len mlieko je voda. Na jednej strane ma toto odhalenie akosi zaskočilo, na druhej však umocnilo môj rešpekt pred nositeľom takého intenzívneho pseudonymu. Lebo jeho unikátne pesničkárstvo radím medzi rodinné zlato tunajšej hudobnej kultúry už dlho. Kto je teda JBK? Je to naozaj „elektronický pesničkár“ ako sa píše na webe kníhkupectva Panta Rhei? Vystihujú jeho tvorbu tagy ako „electracoustic, alternative pop, alternative, experimental, Slovakia“ rozšírené na slovenskom webe? Je tvorcom „hudobného diskurzu vedeného v kontextoch rozvíjajúcich odkaz avantgardnej scény“? Túto frázu svorne uvádzajú viaceré weby v referencii na nový album Matterhorn. Respektíve, je primerané konštatovanie z webu Newmodelradio, že jeho „Hudobný diskurz je vedený pomocou humánnych grúvov a elementárnych pramelódií striedaných s piesňovou formou.“? Parádne úlety, však? Vcelku presne reflektujú ťažkosti žurnalistov pri pomenovávaní netriviálnej triviality čarovných JBK pesničiek. Na webe Slnko records je to azda najtrefnejšie: „Záhadné Kladivove pesničky sa začali hrávať v nezávislom alternatívnom rádiu Ragtime už v rokoch 1991 a 1992. Objavili sa najprv na ‚samizdatovo‘ vydanej kazete (1992) a o niečo neskôr aj na regulárnom CD s názvom Nahá. Tento album obsahuje štrnásť (po)divných piesní.“, ktoré „...prekvapili kombináciou po domácky, na syntetizátorovej ‚samohrajke‘ vyrobeného pseudopopu a zneisťujúco uletenej, ale aj zvláštne hĺbavej lyriky. Išlo o spojenie zámernej hudobnej banality a nevtieravej existenciálnej poézie, ktorá, ako Kladivo hovorí, „ťa prinúti prestať tancovať“. A tento popis v princípe platí dodnes. JBK zostáva v hudobnom časopriestore konštantný. Jeho skladby sú hudobnými aforizmami hodnými ceny Tomáša Janovica. Jemné a krehké minimalistické harmónie a melódie v techno sounde kombinované s mäkkou slovenčinou a neškoleným chlapčenským hlasom, ktorý znie dnes rovnako rafinovane banálne ako na Nahej. Jeho syntetizátorový minimalizmus stále budí pocit „samohrajky“ a jeho pesničky hrajú aj dnes na de facto jedinom nezávislom alternatívnom Rádiu FM (de jure závislom od značky RTVS). Nemení sa ani jeho zvláštna celoživotná afinita ku kultovej kapele Kraftwerk a nemeckej krautrockovej scéne (nemecká varianta psychedelického rocku, avantgardy, elektronickej hudby, funku, minimalizmu, jazzovej improvizacie a world music zo 60. a 70. rokov).
Každého, kto vie hudobné aforizmy JBK oceniť, nový album Matterhorn poteší. A tí, ktorí JBK nepoznajú, určite spozornejú pri bravúrne minimalistickej, hitovo strihnutej a vyzývavo tanečnej techno skladbe Civilizácie. Spieva sa tu: „Musíme sa pripraviť, aby sme vydržali celú pravdu“. Potenciál poslucháčsky zarezonovať má aj Hörnlihütte, kde absolútne kladivovsky minimalisticky scatuje jeho dcéra Justina Sabová, jediná spoluúčinkujúca na albume. Aj skladba Es ist klar für kommissar je fajné inštrumentálne techno. Skladbu Na druhom brehu vnímam ako kladivovské retro na zlaté časy Modusu („svet, čo čaká celý deň, či koniec nepríde“). Skladba Červená zatlačí viac textami ako bachovským organom („Pozri, stena praská z kože, vracajú sa z náletu, ležia telá vôkol ruže, červená je s nami tu, ..., krv čo vnútri behu spí, nezľakni sa, ako hmota našich časov našich dní“). Rébusmi na zamyslenie zostávajú: voľba nebezpečnej, krásnej hory Matternhorn ako ústrednej témy albumu, kladivovsky tajomná lyrika textov, prečo sú niektoré texty v nemčine a ďalšie záhady. Napríklad, kto sú poslucháči JBK?
***1/2
RADO TIHLÁRIK