KONCERT / PAT METHENY * 12. V. 2017 * BRATISLAVA Istropolis
Obdivujem mnohých gitaristov mnohých žánrov. Guru moderného jazzu Pat Metheny však u mňa stojí na samom vrchole a tak trochu opodiaľ od ostatných. Je neporovnateľný. Jeho hráčsky i kompozičný rukopis sú nezameniteľné. Keď sa tu pred časom vynoril deus ex machina a koncertoval v Inchebe s projektom Orchestrion, bol som pri tom, avšak tak trochu ľutoval, že neprišiel s kapelou. Najlepšie rovno s PMG, s ktorými, ešte len ľahko šmrncnutí jazzom, začínali. Do rúk sa mi ako prvá dostala doska American Garage a bol som z nej paf. Vyšla u ECM v roku 1979.
12. mája 2017 zavítal Metheny do Bratislavy opäť, aby predviedol svoje umenie vypredanému Istropolisu. Priviezol so sebou týchto sidemanov: basistku Lindu May Han Oh, pianistu Gwilyma Simcocka a bubeníka Antonia Sancheza. Tešil som sa na nich, hoci by som po Methenyho boku radšej videl jeho alter ego – klaviristu Lyle Maysa, na base Steva Rodbyho (prípadne Marka Eagana) a za bubnami Danyho Gottlieba. Nuž čo, tie časy, kedy spolu súkali jednu lepšiu platňu ako druhú, sú už asi preč. A ešte mi chýbal éterický hlas Pedra Aznara, kopírujúci melodické linky Methenyho gitary.
Pat začal sám so svojou 42-strunovou Pikasso gitarou improvizáciou, v ktorej by mu bol býval vhodne sekundoval guru new age harfy Andreas Vollenweider. Potom si vzal do rúk semiakustickú lubovku od Daniela Slamana a na pódium prišiel zvyšok kapely. Prvý set odohrala Linda na kontrabase a Gwilym na krídle Fazioli. Potešilo ma, že odznelo hneď niekoľko notoricky známych Methenyho kúskov v komornej, miestami priam minimalistickej úprave. Ak boli Lemmy Kilmister s Motörhead najhlučnejšou kapelou všetkých čias (120 dB), potom sa tento koncert niesol na vlne tichej radosti z muzicírovania. Krásne sa pracovalo s dynamikou. Časom však prišlo aj na zdanlivo chaotický randál. Vo voľnej spomienke na šokujúci album Zero Tolerance for Silence sa Metheny vybláznil na skreslenej španielke s povolenými strunami (alebo to bola bezpražcová akustická gitara s nylonovými strunami?). Potom prišiel rad aj na s Methenym neodmysliteľne spätú synthy gitaru Roland GR-300. To si už
Linda vzala na plece basgitaru a synčok Simcock občas držal matné strings/voices tepychy na synťáku. Samotný maestro hral v dobrom rozmare, hoci ho z nahrávok (aj tých živých) poznám aj čírejšieho. Občas – hlavne keď obaja so Simcockom hrali akordické sadzby, mi to znelo akosi mútne (terminus technicus Jana Berkyho). V linkách a sólach bol PM charakteristický. Ak na väčšine mne známych nahrávok (aj lajfiek) vždy dokonale ladí, tentoraz sa nejaké mušky našli. Sympatické nóvum bolo, že okrem priestoru pre sóla spoluhráčov prišli na rad aj duetá s každým zvlášť. Sanchez (autor hudby k filmu Birdman) bubnoval ako štvornásobný nositeľ ocenenia Grammy – empaticky a virtuózne. Simcock nezaprel svoj pôvod vo svete vážnej hudby. Linda M.H.O. nesklamala, hoci - nemôžem si pomôcť, Rodbymu ten kontrabas predsa len viac pradie. Na nylonke Ovation odohral maestro ako prvý prídavok medley svojich motívov, medzi ktorými nechýbala ani verzia skladby This is not America. Tá pochádza z fenomenálneho soundtracku k filmu The Falcon And The Snowman a naspieval ju David Bowie.
Živé koncerty sú dobré na demytizáciu legiend, ku ktorým máte tendenciu nekriticky „vzhlížet“. Nie inak tomu bolo aj v tento večer. Gitarový boh zostúpil na zem, poľudštil sa chybičkami a priblížil sa tým nám – bežným smrteľníkom. Hoci len na dohľad. Aj ako človek je priveľmi geniálny, než aby ho bolo možné prekonať. No a keby na rozlúčku zahral svoj azda najväčší (prepytujem) hit Last Train Home, tak by sa cezpoľným sladko cestovalo domov za humná.
ANDREJ TUROK
Foto: Waldo Švábenský
