Steven Wilson je bezpochyby jednou z najvýraznejších osobností na súčasnej hudobnej scéne oscilujúcej medzi progresívnym rockom a experimentálnou hudbou. Zakladateľ formácií Porcupine Tree, No-Man, Blackfield a mnohých ďalších projektov však všetky žánrové škatuľky odmieta. Od roku 2008 sa popri surroundových remixoch klasických albumov venuje hlavne sólovej kariére. Po zlatých albumoch Raven That Refused To Sing (2013) a Hand. Cannot. Erase. (2015) vydal vlani EP 4½, ktorým uzavrel jednu zo svojich hudobných kapitol. Ďalšiu otvoril 18. augusta 2017, kedy mu vyšiel piaty radový sólový album To The Bone, ktorý vďaka gitaristovi Davidovi Kollárovi nesie aj slovenskú pečať.
POP NIE JE URÁŽKOU, AJ THE BEATLES BOLI POPOVÁ KAPELA
Keď si minulý rok vydával EP 4 ½, písal si, že si potreboval vyčistiť stôl, pretože chystáš niečo odlišné. V čom je pre teba najväčší rozdiel medzi doterajšou tvorbou a albumom To The Bone?
Album To The Bone je zameraný skôr pesničkovo, zatiaľ čo Raven a Hand. Cannot. Erase. boli skôr rockové albumy s dlhými inštrumentálnymi pasážami. Teraz sú melódie výraznejšie, piesne kompaktnejšie. Neznamená to, že by som sa na tomto albume vzdal experimentálnej hudby, no zameral som sa skôr na to, ako napísať melodické pesničky.
Skladby na albume To The Bone sú žánrovo pomerne pestré, doteraz si vydával skôr jednoliate koncepčné albumy. Čo teraz tvorí príbeh alebo koncepciu spájajúcu jednotlivé piesne?
Piesne na albume To The Bone sú piesňami o podstate pravdy, o hľadaní pravdy. Mnoho z nás si myslí, že pravda musí byť iba jedna, no je ovplyvnená mnohými faktormi - náboženstvom, rasou, pohlavím, územím, politikou – všetko to vplýva na pohľad, akým vidíme svet a pravdu. Myslím, že pravda ani neexistuje, že všetci máme svoj pohľad na svet a voláme to pravdou. Piesne som písal z rôznych pohľadov, napríklad pieseň z pohľadu utečenca vo vojnovom tábore, či z pohľadu fundamentálneho teroristu. Ale je tu aj trocha optimizmu.
Medzi tvojimi fanúšikmi, ktorí boli zvyknutí skôr na melancholické prog-rockové skladby, vyvolala najviac polemík skladba Permanating. Spomínal si pri nej inšpiráciu kapelami Electric Light Orchestra a ABBA. Vraj tak by zneli, keby ich produkovali Daft Punk. Niektorí fanúšikovia si myslia, že je príliš popová, iní ju chvália. Máš v pláne orientovať sa aj na melodické popové pesničky?
Ja mám rád pop music, vyrastal som v domácnosti, kde rodičia počúvali skupinu ABBA a dosť to
v mladosti ovplyvnilo moju hudobnú DNA. No musím povedať, že takáto pesnička nešla zo mňa tak prirodzene ako tradičné melancholické piesne, ktoré si väčšinou ľudia spájajú s mojou tvorbou. Myslím, že aj naďalej zostanem autorom so sklonom skôr k melancholickej, smutnej strane života. No ak sa mi z času na čas podarí napísať podobnú veselú pesničku, budem šťastný. Permanating je moja doposiaľ najveselšia pesnička – aj keď zas tak veľa som ich doteraz nenapísal. Hoci nešla zo mňa tak ľahko a prirodzene, som na ňu hrdý.
INŠPIRÁCIA V OSEMDESIATYCH ROKOCH
V procese prác na albume To The Bone si vravel, že ťa inšpirovali albumy interpretov ako Peter Gabriel, Talk Talk, Tears For Fears alebo Kate Bush. Čo je podľa teba ťažšie – napísať dobrú popovú pieseň alebo koncepčné epické prog-rockové dielo?
Myslím, že je o dosť ťažšie napísať niečo, čo je kompaktné, prístupné, no zároveň ambiciózne. Pre mňa je ľahšie nahrať dlhšie hudobné diela. Nevravím, že ľahké, ale ľahšie. Je ťažšie napasovať ten istý príbeh, tie isté emócie a pocity do omnoho kratšej popovej formy. Mnoho ľudí, hlavne spomedzi tých, čo majú radi rock, keď spomenú slovo „pop“, predstavia si pod tým niečo negatívne. No keď sa tých istých ľudí spýtate, či majú radi The Beatles, takmer všetci do jedného odvetia: „Áno, mám rád The Beatles!“. No Beatles sú v mnohých ukazovateľoch typickou popovou skupinou. Väčšina ich piesní mala menej ako tri minúty, boli stručné, chytľavé, popové. Myslím, že je kumšt vtesnať pocity a emócie do takých krátkych foriem.
Minulý rok si s Avivom Geffenom vydal aj piaty album formácie Blackfield, ktoré tiež prináša pesničky v 3-4 minútovej dĺžke. Aký je pre teba najväčší rozdiel medzi tvorbou kapely Blackfield a tvojou súčasnou sólovou tvorbou?
Prvý rozdiel je v tom, že v kapele Blackfield piesne neskladám. Takmer všetky piesne pre Blackfield napísal Aviv. On má svojský priamočiary štýl komponovania, tých pár mojich piesní je o niečo chytľavejších a prístupnejších. No aj tak je tam vysoký stupeň zložitosti – hlavne z hľadiska aranžovania piesní, produkcie, či ich štruktúry. Hoci majú chytľavé melódie, je v nich aj kus temnejšej poézie. A ja som z tých, čo majú radi doslova filmové a multidimenzionálne albumy – ako napríklad The Colour Of Spring od Talk Talk, Seeds Of Love od Tears For Fears, Hounds Of Love od Kate Bush, či So od Petra Gabriela. Možno aj týmito albumami som sa inšpiroval pri skladaní piesní na album To The Bone – je tu zreteľný dôraz na melódiu a štruktúru piesní.
Spomínal si interpretov ako Talk Talk, Tears For Fears, Peter Gabriel. Tvorili v osemdesiatych rokoch – v ére videoklipov. Ešte pred vydaním albumu si s Lassem Hoilem vydal nezvyklé množstvo videoklipov na pilotné single. Aká je podľa teba úloha videoklipu v dnešnej dobe internetu, youtubu, zdieľania, či streamovania?
To je veľmi dobra otázka! (smiech) Mám rád videá, ale neviem ich robiť tak dobre ako hudbu. Nie som si istý, či je na trhu priestor pre hudbu, akú tvorím. Mám svoj okruh fanúšikov a sám neviem, ako dlho im vydrží nadšenie pre moju hudbu. Ale to nie je hlavný dôvod, prečo to robím. Mám povolanie, či skôr potrebu tvorivej realizácie – a robím to prostredníctvom hudby. Rovnako si nie som istý, či potrebujem robiť videá. Forma pozerania videoklipov v televízii bola živá v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Dnes si môžete video zavesiť na youtube, môže byť zdieľané a lajkované na sociálnych sieťach, virálne sa dokáže šíriť a snáď aj spájať ľudí. A mnoho ľudí spoznáva hudbu a reaguje na ňu vtedy, keď má v sebe aj nejaké obrazové prvky. Na druhej strane – moje živé koncerty dopĺňam videoprojekciou a mnoho z týchto filmov a klipov bude využitých ako súčasť koncertných predstavení.
PORCUPINE TREE? NERÁD SA VRACIAM DOZADU
Určite dostávaš mnoho otázok ohľadom comebacku kapely Porcupine Tree. Pokladáš túto kapitolu za uzavretú, alebo si nechávaš do budúcnosti dvere otvorené?
Kedysi sa ma to často pýtali, no v poslednom čase a v súvislosti s týmto albumom táto otázka nepadla. No nie som typom umelca, ktorý sa vracia späť. Teraz robím veci sólovo, sú súčasťou vývoja a sú odlišné a myšlienka vrátiť sa späť do kapely mi teraz pripadá nereálna. Nikdy som nepovedal, že je to úplne uzavretá kapitola, možno raz príde čas, že sa mi bude zdať zábavné nahrať s nimi nejaké veci. Ale ak to príde, určite to bude iba bočný projekt popri mojej kariére sólového umelca.
Aký je najväčší rozdiel medzi procesom vzniku skladieb v období Porcupine Tree a terajšími sólovými albumami? Podieľajú sa aj tvoji štúdioví spoluhráči na tvorbe skladieb alebo prichádzaš do štúdia s hotovou víziou nových skladieb?
V Porcupine Tree sa zvyšní hudobníci príliš nepodieľali na skladaní piesní, takže až tak veľa sa nezmenilo. No jedna vec, ktorá sa zmenila je to, že pokiaľ ste súčasťou skupiny, nahrávate každý album s tými istými hudobníkmi. Keď ste súčasťou kapely, lineup je stále rovnaký, čo je na jednej strane výhoda v tom, že ste zohratí a máte rozpoznateľný rukopis. No zároveň vás to ako autora aj trochu limituje. Chcem nahrávať s novými hudobníkmi, chcem vytvárať nové zvuky. Sólová kariéra mi umožňuje to, čo som predtým v kapele robiť nemohol. Teraz nahral pár skladieb nový bubeník, pár skladieb iný klávesista, basgitarista, mal som tu hosťujúce speváčky, pár skladieb nahral aj gitarista David Kollár.
NOVÝ ALBUM AJ SO SLOVENSKOU PEČAŤOU
Práve na slovenského gitaristu Davida Kollára som sa chcel spýtať. Ako si sa k nemu dostal a ako prebiehala vaša spolupráca?
Myslím, že David ma kontaktoval cez Facebook, no máme aj spoločného priateľa – bubeníka Pata Mastelotta, s ktorým je David v kapele KoMaRa. Dostal som sa k nahrávke tohto tria a zistil som, že David je veľmi tvorivý hudobník. Keď som začal pracovať na albume To The Bone, rozhodol som sa s ním trochu experimentovať. Príliš som ho neusmerňoval, vedel som, že je dostatočne kreatívny a má svoje vízie. Dobre sa s ním robilo, bol rýchly, operatívny a poslal mi neskutočné veci a mnoho z nich sa dostalo aj do konečnej podoby albumu – vrátane fantastického a dlhého sóla v skladbe Detonation. Verím, že si jeho prácu na tomto albume všimne a ocení mnoho ľudí, pretože je fantastický.
Plánuješ s Davidom Kollárom spolupracovať aj na iných projektoch, prípadne na turné?
Určite áno, na najbližšie turné zatiaľ nie, možno v budúcnosti. Ale určite ho prizvem k tvorbe nových piesní na ďalších projektoch.
Na poslednom turné s tebou hrali Adam Holzman (klávesy), Nick Beggs (basgitara, Chapman stick), Craig Blundell (bicie) a Dave Kilminster (gitara). V akej muzikantskej zostave ťa uvidíme na turné v roku 2018?
Nakoniec to bude táto istá zostava. Hoci sa na nahrávaní albumu až tak nepodieľali, no na pódiu sa
s nimi cítim pohodlne. Už sme spolu hrali dosť dlho na to, aby medzi nami fungovala chémia a práve na túto spoločnú chémiu som pyšný.
Videl som vás vlani na koncerte vo Viedni. To, že chémia medzi vami naozaj fungovala, bolo vidno na vašej vzájomnej komunikácii, hoci to bol špeciálny koncert práve v deň, keď zomrel Prince.
Bol to pre mňa veľmi náročný koncert, pretože Prince bol jedným z mojich hrdinov už v časoch, keď som bol teenager. Dvadsať minút pred koncertom sme sa dozvedeli, že zomrel. Bol to ťažký koncert, no práve takéto koncerty sú veľmi emotívne a intenzívne. Bol to smutný, no zároveň aj špecifický večer.
NEMÁM RÁD ŠKATUĽKOVANIE HUDBY PODĽA ŽÁNROV
Okrem prác na vlastných projektoch sa venuješ aj remixom klasických prog-rockových albumov legiend ako Yes, Jethro Tull, King Crimson, XTC. Ako sa s odstupom rokov pozeráš na klasické diela vydané pred desaťročiami z pohľadu o generáciu mladšieho hudobníka? Nemáš pred nimi rešpekt?
Musím povedať, že som pracoval iba na albumoch, ktoré mám naozaj rád a ktorých som fanúšikom. Keď chcete, aby bol výsledok dobrý, musíte byť vášnivým fanúšikom kapely, či albumu. Všetky tie albumy od Yes, Jethro Tull, King Crimson, XTC, Tears For Fears, Free, Chicago nahrali kapely ktorých som dlhoročným fanúšikom, pri niektorých už od puberty, takže sú súčasťou mojej hudobnej DNA, mojej osobnosti a to ma oprávňuje byť osobou, ktorá môže s nimi pracovať. Keď remixujete album, či do stereo mixu, do surroundového mixu, či inej podoby, výsledok sa dostane hlavne
k ľuďom, ktorí veľmi dobre poznajú originál a nový mix je pre nich iný pohľad na dielo, ktoré majú radi.
Čo si myslíš o súčasnej prog-rockovej scéne? Je pre teba stále dosť progresívna alebo iba recykluje postupy 30-40 rokov staré?
Neviem, príliš to nesledujem, ani nemám rád škatuľkovanie hudby do žánrov. Viem, že mnoho ľudí považuje moju tvorbu za progresívny rock, ale ja som ju tak nikdy nepomenoval. Viem, že v mojej diskografii sa nájdu albumy ako Raven..., Hand. Cannot. Erase., ktoré sú v štýle klasického progresívneho rocku, no zároveň som robil popové pesničky v Blackfield, No-Man, ambientné veci s Bass Communion, robil som death-metalové, pesničkové, sonické albumy a album To The Bone je niekde na pomedzí mnohých z týchto vecí. Moc ma teda nezaujíma súčasný progresívny rock, pretože nemám rád hudbu, ktorá presne zapadá do žánrových škatuliek. Taká ma príliš nevzrušuje, skôr ma pri umelcoch zaujíma to, čo z tradičných žánrov vyčnieva. Mimochodom – mnoho z kapiel, ktoré sme spomínali – Jethro Tull, Yes, King Crimson sa nepovažovali za kapely progresívneho rocku. Keď sa Roberta Frippa pýtali na ich tvorbu, vravel, že hrajú undergroundovú hudbu, nikdy nespomínal progresívny rock, tento termín sa k nim priradil až retrospektívne. Ľudí, ktorí naozaj ovplyvnili hudbu – ako napríklad David Bowie, Kate Bush, Peter Gabriel, Frank Zappa, Prince, Neil Young – je naozaj veľmi ťažké priradiť k nejakému konkrétnemu žánru. Práve takíto ťažko zaraditeľní umelci ma najviac hudobne ovplyvnili a inšpirovali.
Na novom albume si spolupracoval s producentom Paulom Staceym, ktorý má za sebou spoluprácu napríklad s Oasis, Black Crowes, Tomom Jonesom. Ako sa ti s ním robilo?
Bolo to skvelé. Paul je ďalším z chlapíkov, ktorých sme spomínali – nerád sa pohybuje v rámci jedného štýlu, či žánru. Okrem toho, že je výborným džezovým gitaristom, spolupracoval s rockovými, popovými, bluesovými umelcami a spolupráca so mnou ho nadchla. On je fanatikom do vintage nástrojov a efektov a dosť sme experimentovali so zvukmi. Práve experimentovania a hľadania neobjaveného je v súčasnej pop music a v strednom prúde žalostne málo. Pri spomínaných albumoch z osemdesiatych rokov bolo toho experimentovania dosť a chceli sme niečo podobné preniesť do modernejšieho soundu.
Ktorí interpreti alebo kapely zo súčasnej scény ti najviac imponujú?
Je toho veľa, niečo je viac elektronické, niečo rockové, ale veľa zaujímavých vecí z posledného obdobia pochádza z novej vlny klasickej hudby – napríklad britský skladateľ Max Richter. Je to na jednej strane klasická hudba, no využíva aj dosť elektroniky a ambientu, takže taktiež je ťažko žánrovo zaraditeľný. Mám rád napríklad texaskú kapelu Cigarettes After Sex – opäť zaujímavá zmes popu, shoegazu, ambientu, mám rád ich albumy plné zaujímavých piesní.
Na tvojom Spotify si nedávno vytvoril playlist interpretov, ktorí ťa zaujali alebo ovplyvnili. Podľa toho máš dosť široký žánrový záber.
To áno, ale nikdy som sa na hudbu nepozeral podľa žánrov. Sú iba dve skupiny hudby – tá, ktorú máš rád a tá, ktorú nemáš rád. Hudba ku mne prichádza a ovplyvňuje ma z rôznych smerov, a to je na tom to magické.
PETER CAGÁŇ