Next Fil / Spinaker
***1/2
Telegramy je názov druhého autorského CD slovenského herca, režiséra, skladateľa a speváka Mila Kráľa. To prvé s názvom Milo Kráľ Band vyšlo roku 2014 a rovnako ako tohtoročná „novinka“ obsahuje skladby, ktoré vznikali pre potrebu divadelných predstavení. Oba albumy sú vlastne akýmsi úložiskom autorského materiálu, aby si ho bolo možné pripomenúť si ho aj keď už divadelné hry budú mať za sebou svoje derniéry. Z daného vyplýva rôznorodosť pesničiek, ich hudobnej formy, aj textov. Ich autormi sú buď autori hier, pre ktoré boli skomponované Klimašovský, Mottl, Gombár...), alebo sa jedná o zhudobnené texty (Feldek, Urban), alebo si ich napísal sám Milo Kráľ, ktorý je aj autorom hudby ku všetkým šestnástim skladbám. Až na pár inštrumentálnych scénických výnimiek ide teda o pesničky s textom. Poznať na nich, že sú dramaticky vystavané aj interpretované. Divadelná dramatičnosť je prvok, o ktorý sa pri posluchu ucho kritickejšieho diváka občas aj potkne. To, čo Kráľovým pesničkám chýba pri posluchu z cédéčka je divadelné prostredie, pretože ak si ich zasadíme do krutého kontextu súčasného sveta, vyčnievajú nám z hudby aj interpretácie viac odkazy z minulosti, ktoré (ak si poslucháč nevytvorí k posluchu vlastnú atmosféru), môžu prehlušiť aj samotný umelecký obsah piesní a textov. Strih, podľa ktorého sa skladalo aj komponovalo je – priznajme si – trochu oldschoolový. Jednak preto, že niektoré pesničky, než sa dostali na nosič, majú za sebou už roky aj desaťročia existencie, jednak preto, že Milo nie je ten typ, ktorý by až tak sledoval aktuálne dianie na elektronickej scéne. Samotná nekompatibilita so súčasnosťou nemusí byť na prekážku. To, čo sa nástojčivejšie obtrie o ucho je pátos a teatrálnosť, teda spôsob prejavu, ktorý je pre divadelných hercov súčasťou ich komunikácie s divákom. Poslucháčovi CD by však prospel skôr civilnejší prejav, prirodzenejšia práca z dĺžkou samohlások a občas aj texty, ktoré nepatria do umelého sveta divadelního kusu, ale prezentujú viac názory a pocity samotného autora a interpreta. (I keď pár takých sa nájde aj tu.) Nie, nevyčítame hercom, že sú herci. Ide tu skôr o definíciu toho, čo poslucháč na albume nájde, aby nehľadal to, čo by našiel skôr inde. Inde by zas ale možno márne hľadal to, čo je jedinečné práve tu. Pri výčte plusov začnime kapelou, ktorá vie hrať, jej nástroje majú pekný zvuk i súzvuk a jednotlivé aranžmány nenápadne prezrádzajú profesionalitu ich autorov. Plusom sú taktiež speváci. Okrem Mila spieva ešte jeho herecká kolegyňa Barbora Švidraňová. Milo má svoj spev postavený na príjemnej farbe hlasu a sugestívnom prejave, Barbora zas exceluje ako speváčka. Niektoré témy si delia, v iných majú sólo a dopĺňajú sa v slede rôznorodých trackov. Tie sa nesú v pop-rockovom, niekedy trochu art-rockovom alebo šansónovom duchu. Striedajú sa tu štýly a inšpirácie, od latiny až po folklórne ozveny v duchu muzikálu Na skle maľované. Niektoré zo skladieb evokujú svojou formou, výrazom, dokonca aj rýmami pesničky z legendárneho albumu Bolo nás jedenásť trojice Lasica, Filip, Satinský. Telegramy sa oproti tomu berú akosi vážnejšie, nie je tu toľko humoru, texty sa venujú vážnejším, občas aj smutnejším témam. Napokon treba uznať, že albumy Mila Kráľa prinášajú obsah, ktorý nie je len takým bežným hereckým interpretačným spievaním, ergo povinným doplnkom profesie a výtanou možnosťou na privyrobenie. V pesničkách Mila Kráľa a jeho bandu počuť, že na počiatku bola silná kreativita autora – pretlak, ktorý ďalej motivuje aj ostatných zúčastnených. Všetci spoločne vytvorili kus poctivej práce, ktorá nepodlieza vkus, nič si nezľahčuje a to, čo ponúka, má svoju obsahovú aj formálnu hodnotu. Možno len škoda toho bookletu s prvoplánovými insitnými ilustráciami textov. Tie kresbičky si s ušľachtilosťou zvuku kapely navzájom nemajú čo povedať, lebo hovoria celkom inou rečou.
MARTIN CHROBÁK