Za posledných päť rokov Andreas Várady, iba 17-ročná gitarová senzácia so slovenskými koreňmi, svojou účasťou na rôznych prestížnych pódiách medzinárodnej jazzovej scény jasne naznačil, že má namierené do spoločnosti hráčov prvej ligy svetového jazzu. S viacerými z nich (Steve Lukather, Lee Ritenour…) si už aj stihol zahrať - zatiaľ ako zázračné dieťa, s prirodzenosťou a suverenitou vlastnou svojmu veku, no zároveň s hráčskou výbavou a nadhľadom, aké by mu mohol závidieť nejeden jazzový veterán. Svoje nedávne európske turné Andreas zahájil 11. októbra v Bratislave. Toto vystúpenie bolo zároveň jeho slovenskou premiérou a dá sa povedať, že vydarenou.
Varádyovci nesklamali. Andreas, na svoj vek už aj slávny, je bez hviezdnych manierov. Skromný, hravý a hlavne milujúci hudbu. Pozerať sa, nielen počúvať ako hrá, bolo pôžitkom asi pre každého návštevníka v preplnenom Ateliéri Babylon. Nádherné gitarové kreácie spájajúce hravosťou s profesionalitou, to bol výsledok súhry troch hudobníkov, Andreasa, jeho otca Bandiho a mladšieho brata, bubeníka Adriana (*2002). Majstrovské prekáračky, hra s rytmom a vzájomné odpovedanie si pri improvizáciách, ale aj Andreasove sympaticky suverénne moderovanie v angličtine, to všetko svedčilo o tom, že tréma na tejto scéne nemá miesto. Namiesto nej nastúpila radosť z hry, o ktorú sa s publikom, i medzi sebou navzájom, delili všetci traja účinkujúci.
Andreasova kariéra jazzového gitaristu má počiatky už v útlom veku. Gitare sa začal venovať pod dozorom svojho otca Bandiho ako štvorročný. Naučil sa hrať podľa ucha. Jeho prvou skladbou bol štandard Blue Bossa a od tohto momentu začal objavovať svet jazzu. Hudobne vzhliadal a za svoj vzor mal amerického gitaristu a speváka Georgea Bensona, pričom ho často k tomuto velikánovi aj prirovnávali. Andreas naplno rozvinul svoj talent, keď sa spolu s rodinou presťahovali z juhu Slovenska do Írska. Vo svojich deviatich rokoch začal hrávať na uliciach Limericku a Corku. Ľudia si ho zamilovali pre jeho mladý vek, obrovský talent a osobnosť. Svojim mladíckym espritom a otvorenosťou oslovil írskeho bubeníka a producenta Davida Lyttlea, ktorý roku 2010 produkoval jeho prvý album Questions. V rovnakom čase začal Andreas vystupovať na rôznych jazzových festivaloch Európy. Roku 2011, v svojich trinástich rokoch sa stal najmladším headlinerom v slávnom londýnskom podniku Ronnie Scott’s Jazz Club. Do svojich vystúpení ho pozvali osobnosti ako Martin Taylor, Tommy Emmanuel, či Louis Stewart. Objavil sa aj na titulnej stránke časopisu Guitar Player. V lete 2012 mal možnosť zahrať na slávnom International Montreux Jazz Festival, kde vystúpil v roli predskokana zakladateľa festivalu Claude Nobsa a slávneho producenta Quincy Jonesa. O pár mesiacov vzal Quincy Andreasa pod svoje producentské krídla. Najnovšie vzbudil záujem svojho hudobného vzoru Georgea Bensona, ktorý sa rozhodol s Andreasom spolupracovať a angažoval ho ako „predskokana“ na svojom turné po Európe a Severnej Amerike. V tomto roku vyšiel vo vydavateľstve Verve album Andy Varady na ktorom sa, okrem množstva hostí, podieľal ako výkonný producent a aranžér aj Quincy Jones. Výsledná smooth jazzová štylizácia a rádiovo ladený mainstreamový repertoár by skôr svedčili postarším hudobníkom, ale podľa Andreasových odpovedí v nasledujúcom rozhovore sa dá predpokladať, že v dohľadnej dobe môže ešte prekvapiť albumom žánrovo aj generačne orientovaným na celkom iný typ publika.
Ako sa ti hralo v Bratislave?
Publikum bolo skvelé, je dobré byť opäť doma! Bol to celkovo skvelý pobyt a samozrejme na koncerte bola dobrá zábava, pre mňa i pre ľudí! Chodím na Slovensko rád aj kvôli dobrému jedlu a preto, že milujem hokej.
Bratislava je začiatkom európskeho turné pred odchodom do Ameriky. Kde všade ešte budeš vystupovať?
Momentálne sme na turné tu v Európe. Zo Slovenska ideme do Rakúska, Nemecka, Francúzska, Švajčiarska atď.
Keď si po prvýkrát chytil do rúk gitaru, pomyslel si si, že by si to dotiahol tak ďaleko?
Vždy som chcel hrať na gitaru a po prvom verejnom hraní mi bolo jasné, že to chcem robiť už navždy!
Hudobné školy sa väčšinou držia klasickej výuky. Bol pre teba otec ako prvý učiteľ niečím výnimočný?
Nikdy som neštudoval na hudobnej škole. Mojim prvým a jediným učiteľom bol môj otec. Jeho metóda bola iná, pretože nevie čítať noty a takisto ani ja. Neskôr som sa snažil zlepšovať už len ako samouk.
Kto ťa hudobne ovplyvňoval?
Okrem otca to boli George Benson, Charlie Parker, John Coltrane, J Dilla (americký hiphopový producent) a neskôr som objavoval ďalších ľudí. Mám veľa vzorov, ale obrovskou inšpiráciou v tvorbe mi bol Charlie Parker. Učil som sa všetky jeho pesničky. Bolo to skoro ako sa učiť sólovému štýlu jeho hry.
Pódium vnímaš ako svoju prirodzené prostredie, alebo si si musel na vystupovanie zvykať?
Vždy to bolo pre mňa prirodzené a rovnako aj pre môjho brata Adriana. Nikdy som nebol skutočne nervózny a stále nie som. Ľudia ma pri hraní počúvajú a ja viem, že v improvizácii nemôžem nič pokaziť.
Čo všetko je skryté za tým ako hráš?
Myslím si, že dôležité je uvoľniť sa, improvizovať a komunikovať so spoluhráčmi. Skutočne dôležité je hrať spoločne s kapelou, nie sám. Hrám svojim štýlom a pôvodné skladby. Myslím si, že cítiť pri hraní vlastné nápady je veľmi dôležité, rovnako aj to, že ľudia na koncerte počujú moje kompozície a môj zvuk. Neviem úplne presne popísať čo to je, ale povedal by som, že ide o zmes štýlov - moderného hip-hopu a tradičného bebopu -, ale úprimne, nie som si istý, pretože sa inšpirujem všetkými hudobnými žánrami. Všetko je o procese učenia sa - učím sa rôzne veci na cestách môjho vývoja.
Povedz mi niečo aj o svojich víziách v hip-hope - ako by mohlo vyzerať odbočenie do tohto žánru? Chcel by si niekedy ovplyvniť svojou hudbou aj tento žáner?
No mám rád hip-hop odkedy mám rád jazz. Okrem už zmieneného J Dilla ma inšpirovali ľudia ako A Tribe Called Quest, 9th Wonder a ďalší. Píšem veľa hip-hopovej hudby a v blízkej budúcnosti mám v pláne urobiť v tomto duchu album.
Máš predstavu, že raz sám vytvoríš vlastný žáner, alebo ti viac vyhovuje pohybovať sa v hudbe podľa pravidiel, ktoré vytvorili iní?
Nikdy som sa nesnažil byť niekto iný, pretože je to zbytočné. Píšem svoju vlastnú hudbu a taktiež ju hrám vlastným spôsobom. No nejakú dobu to potrvá, kým nájdem sebe príznačný zvuk, pretože sa ešte celkovo hudobne vyvíjam.
DANIEL PÁRKÁNYI
Foto Anna Raitl