Jacek Kochan (*1955) je ostrieľaný medzinárodne rešpektovaný bubeník, skladateľ, aranžér a hudobný producent. Po krátkej hudobnej kariére v komunistickom Poľsku sa mu podarilo začiatkom 80. rokov dostať do New Yorku. Okrem iného tu študoval hudbu a spolužiakmi mu boli takí muzikanti ako Jaco Pastorius, Mike Clark či Robbie Gonzales. V polovici 80. rokov odišiel do Montrealu, kde naplno rozvinul svoju kariéru a hral s mnohými hviezdami ako John Abercrombie, Jerry Bergonzi, Pat Labarbera, Kenny Wheeler a ďalší. V roku 1995 sa vrátil do Európy, kde pokračoval v úspešnej hudobnej kariére. Komponoval, nahrával a koncertoval s hudobníkmi ako Dave Liebman, Gary Thomas, Greg Osby, Joey Calderazzo, Miroslav Vitous, Eddie Henderson, Mark Copland, The Syndicate, Lars Danielsson, Tomasz Stanko, Zbigniew Namyslowski, Leszek Mozdzer, Iva Bitová a mnohými ďalšími.
Nahrávka Parentes vyšla v Hevhetii. Kmeňoví hráči na nej sú Jacek Kochan – bicie, perkusie, elektronika, Zbyszek Chojnacki – akordeón, Fabricio Brusca – gitara, Michal Kapcsuk – basa. Okrem nich tu účinkuje ďalších 10 hudobníkov (trombón, tri flauty, tri saxofóny, basový klarinet, troje huslí, viola, violončelo a spev).
Ide naozaj o zaujímavú modernú jazzovú nahrávku. Je založená na vkusných kreatívnych aranžmánoch, charakteristickom zvuku a inteligentnom fúzovaní jazzu s inými žánrami a postupmi. Z celkového hudobného obrazu výraznejšie vystupujú tri vzájomne sa prelínajúce línie. V úvode je to radostný prúd súčasného jazzu s latino nadýchom, potom niečo opísateľné ako jazzový art-bigbít až free-rock a treťou líniou je odraz súčasnej vážnej hudby v aranžmánoch sláčikovej sekcie.
Hneď prvá skladba príjemne vťahuje do deja. Zaujímavú a príťažlivú zvukomalebnosť harmónií s dychovou sekciou tu vytvára najmä prítomnosť akordeónu. Svojou farbou a rafinovane úspornými aranžmánmi udáva zvukový charakter celej nahrávke. Púta tiež perfektne pulzujúca rytmika bicích a basy, plná parádnych protirytmov a rytmických figúr. Skladba finišuje veselými latino zbormi.
Ďalšie dve skladby sú plynulým logickým pokračovaním prvej, púta zvuková farebnosť akordeónu s parádne zostavenou dychovou sekciou s trombónom, flautami, basovým klarinetom a veľkými saxofónmi (basbarytón, barytón a alt). Bicie sú naďalej skvelé. V štvrtej skladbe sa zrazu krásne vynoria sláčiky. A v piatej to začína hustnúť a pritvrdzovať sa smerom k akémusi free rocku. Priestor dostáva intenzívna gitara Fabrizia Bruscu a bicie, latino závany sa celkom vytratili. V šiestej skladbe v úvode sú opäť sláčiky, zaujímavo aranžované, s nádychom súčasnej vážnej hudby. Potom návrat k základnému inštrumentáru bicích, basy, gitary a zvukomalebného akordeónu. Záver nahrávky je akýsi art-jazzový bigbít, kde bigbítový rozmer vytvára najmä skvelá Bruscova rocková gitara. Album končí v duchu modernej súčasnej hudby. Znenazdajky sa mi vynára obraz Fermáty - našej dávnej jazzrockovej legendy. Prekvapuje ma to. Snažím sa prísť na to, prečo. No neviem, ale niečo na tom asi bude...
****
RADO TIHLÁRIK