Jazzman Juraj Kalász, 55-ročný hudobník, skladateľ, aranžér, pedagóg a v neposlednom rade manažér, je v rámci bratislavskej hudobnej scény vyhľadávaným spoluhráčom rôznych skupín a spevákov. Spolupracuje a nahráva nielen s jazzovými, ale aj s bluesovými, rokenrolovými a šansónovými umelcami. V roku 1989 získal na festivale „Nové tváre slovenského jazzu“ cenu „Za vynikajúci inštrumentálny výkon“, ďalšie ocenenie – Cena Ladislava Martoníka od Hudobného fondu („Jazzman roka“) – mu bolo udelené za jeho aktivity v oblasti rozvoja tohto žánru v roku 1998.
V hudobnej oblasti sa profesionálne pohybujete od roku 1986, od tej doby ste spolupracovali a spolupracujete s veľkým množstvom slovenských i zahraničných muzikantov. Pravidelne vystupujete na koncertoch a festivaloch doma i v zahraničí, ste členom rady Slovenskej jazzovej spoločnosti. Môžete čitateľom priblížiť vašu cestu k jazzu?
- Bola viac-menej náhodná. Písal sa rok 1979, keď som v bratislavskom V-klube videl a počul koncert kvarteta maďarského kontrabasistu Aladára Pegeho. Uchvátilo ma to. Žasol som, čo všetko sa dá zahrať na kontrabase, ako prostredníctvom neho vyjadriť spontánnosť a pocity. Ako čerstvý stredoškolák som následne začal chodiť do vysokoškolských klubov na jazzové koncerty. Jazz a kontrabas ma úplne dostali.
Študovali ste na STU, ste vyštudovaný inžinier strojár. Napriek tomu zvíťazila hudba. Kedy prišla tá zlomová chvíľa, ktorá vás predurčila na dráhu profesionálneho hudobníka?
- Hudbu som popri škole vnímal ako hobby, po roku 1989 mi však bolo jasné, že „strojárine“ sa venovať nebudem. Moja dráha profesionálneho hudobníka najskôr viedla cez Štátne konzervatórium v Bratislave, ktoré som ukončil v roku 1997. Tam som si síce osvojil zvládnutie techniky hry na kontrabas, súčasne som však pochopil, že budem musieť ešte dlho študovať aj po skončení konzervatória.
Aké boli vaše začiatky s jazzom v Bratislave?
- V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch na Slovensku chýbal jazzový mainstream, preto som hlavne v deväťdesiatych rokoch trávil veľa času v Čechách a Poľsku. Na Slovensku bol moderný mainstream chápaný ako čosi nezáväzné, zaváňajúce skôr jamovaním. Bolo tu len zopár „ostrovov pozitívnej deviácie“, ktoré tvorili hudobníci ako Gabriel Jonáš, Dušan Húščava, Ladislav Gerhardt, Ján Hajnal, Dodo Šošoka či Ľubomír Tamaškovič. Bol tu aj Peter Lipa, no ten vtedy inklinoval viac k bluesu a dixielandu. Dodnes nemáme na Slovensku jazzové konzervatórium. Napríklad s Českom a Poľskom sa v tomto smere nemôžeme porovnávať.
Aká je situácia, dajme tomu, v spomínanom Poľsku?
- Poľsko je v rámci Európy jazzová veľmoc. Pri štyridsiatich miliónoch obyvateľov, čo je v prepočte o osemkrát viac výborných muzikantov ako u nás, by sa to mohlo javiť ako oprávnené. Na druhej strane, Nemecko má osemdesiat miliónov obyvateľov, čiže dvakrát toľko ako Poľsko, a nepomerne väčší počet hudobných škôl zameraných vyslovene na jazz. Napriek tomu sa v rámci európskej jazzovej scény výraznejšie presadzujú Poliaci. Poľská hudobná scéna profitovala z dlhodobej tichej podpory, založenej na opozícii voči všetkému, čo predstavoval socializmus a Sovietsky zväz. Napríklad v Katoviciach je jazzová akadémia, na ktorej učítrubkár Piotr Wojtasik. Jej žiaci dosahujú pozoruhodné výsledky a nie je prekvapením, že spomínanú školu navštevujú aj Slováci a Slovenky. Poliaci jazz vnímajú cez prizmu poctivosti učenia sa, úcty k remeslu a tiež k tradícii. To nám chýba, akademické vzdelanie na jazzovom základe neexistuje. Máme množstvo dobrých hudobníkov, nie je však škola, ktorá by mala nejakú metodológiu. Našim žiakom skrátka chýba jasné pedagogické vedenie.
Vychádzate zo životných skúseností. Aké spomienky si uchovávate z Poľska?
- V roku 1994 sa mi cez kamaráta, jazzového hudobníka Pawla Włosoka, podarilo získať dva a pol ročné angažmá v krakovskom klube „U Muniaka“. Tento klub viedol veľmi uznávaný poľský saxofonista Janusz Muniak.Bola to pre mňa veľká príležitosť, ale aj tvrdá škola. Každý týždeň som musel dochádzať 350 kilometrov tam aj späť... bez manželky a rodiny, v cudzom prostredí, v ktorom som sprvu ani neovládal jazyk. Som však za to veľmi vďačný, pretože som dostal možnosť spolupracovať s najlepšími poľskými hudobníkmi. Vrátane spomínaného trubkára Piotra Wojtasika. Dalo mi to nový rozhľad i hudobné skúsenosti.
Z veľkej plejády hudobníkov roky spolupracujete aj s klaviristom Gabrielom Jonášom. Ako si spomínate na začiatok spolupráce s ním?
- Gaba Jonáša som vôbec po prvýkrát zazrel na jeho vystúpení na Bratislavských hudobných slávnostiach v roku 1980, na dvojkoncerte s klaviristom Emilom Viklickým. Fascinovala ma jeho klavírna technika, bol a je vynikajúci muzikant. A všestranný. Myslím, že oni dvaja boli v tej dobe v Československu absolútna klavírna špička. Avšak, pri všetkej úcte k Emilovi Viklickému, bol Gabo ešte o triedu lepší.
Koľko už spolu hrávate v jeho bande Gabriel Jonáš Trio?
- A viete, že ani neviem? (smiech) Každopádne za tie roky, čo sa poznáme, sa medzi nami vyvinulo nielen hudobné, ale hlavne priateľské puto. Odohrali sme spolu veľa pekných koncertov. Viem, že máme výnimočné hudobné prepojenie. Bude to asi aj pravidelnosťou, keďže za rok spolu odohráme minimálne päťdesiat koncertov v Pube u Zeleného stromu a ďalších tridsať mimo neho. Gabo má dlhoročnú prax, absolútny sluch, dokáže rýchlo transponovať a meniť spôsob sprievodu pri práci s inštrumentalistami aj vokalistami. To je podstatné, hlavne pri práci so začínajúcimi hudobníkmi. Gaba si vážim ako veľmi solídneho človeka, ktorý dokáže odovzdať publiku energiu, radosť, obohatí intelektuálne, duchovne. To sú veci, ktoré podľa mňa nedokáže každý. Hoci je jednou z najvýraznejších osobností súčasnej slovenskej, ba európskej jazzovej scény a disponuje obrovskými skúsenosťami i talentom, ostáva stále skromný, prístupný, nenamyslený. Aj ma mrzí, že nie je celkom docenený, pretože pre slovenský jazz urobil veľmi veľa.
ANDI RAY HAVERDA
