Ľuboš Dzúrik: Slovenská darkwave kapela Ľahká Múza tento rok oslavuje 35 rokov od jej vzniku. Patrí medzi jedinečné hudobné telesá slovenskej alternatívnej scény. Nikdy neboli priemerní. Fanúšikovia ich buď milujú, alebo na druhej strane je to pre nich neprijateľná kapela s ťažko stráviteľnou muzikou. Jednoducho presný protiklad mainstreamu. Ja však patrím do tej prvej skupiny fanúšikov, ich hudbu milujem a mám tú výhodu že som Ľahkú Múza evidoval úplne od ich vzniku. S hlavnou predstavitelkou kapely Ľahká Múza - Gudrun sme sa spoznali v roku 1985, keď počas vysokoškolských štúdií. v Bratislave spievala aj v našej kapele Chór Vážských Muzikantov. Z pôvodnej zostavy Ľahkej Múzy zostali len dvaja: 677, autor hudby, gitarista, klávesák a Gudrun, speváčka a manažérka kapely. Položil som im obom zopár otázok .
677, ty si bol v roku 1984 zakladajúcim členom skupiny. My keď sme zakladali kapelu sme dúfali, že na nás budú letieť baby. Prečo ste vlastne založili kapelu?
Kapelu som založil s basgitaristom Germanom H. a bubeníkom DR.K. Je fakt, že v tomto sme boli asi trochu mimo, lebo v tom čase sme zrovna nevyzerali v našich dizajnoch ako adepti na zoznamovaciu agentúru. Fakt sme len chceli hrať hudbu. Až po čase sme hľadali speváčku. Do vtedy som spieval ja, alebo basgitarista. Lenže hrať aj spievať, to nebolo celkom ono, tak sme sa rozhodli, že budeme mať sólovú speváčku. A hľadali sme, až sme našli. To už Gudrun určite niekde spomínala, ako to bolo s jej „objavením“.
667 Mám dojem že v úplných začiatkoch ste hrali punk. Názov Ľahká Múza vás napadol hneď, alebo ste sa na začiatku volali nejako ináč?
Ty si nemohol počuť naše úplné začiatky, ale je to tak. Prvé dva roky ešte pred Múzou sme mydlili „punk“. Čo sa týka názvu, aj názov sme mali čisto punkový! Ako študentov gymnázia, potom VŠ nás proste oslovil termín IQ- (mínus). Keď sme sa vyblbli, tak sme si povedali, že to chce niečo výstižnejšie a nie tak prvoplánový názov, keďže sme zmenili aj hudobné smerovanie.
677 Aké boli na začiatku vaše hudobné vzory?
Tak na začiatku bola veľká chuť z počúvania prejsť do vlastnej hudobnej aktivity. Pred tým, ako som začal hrať, som veľa čítal a zaujímal sa o film a výtvarné umenie. Táto renesančnosť záujmov sa zrkadlila aj v hudbe. Tú som nedelil podľa žánrov, lebo mňa hudba bavila vždy ako celok a z nej potom jednotliví autori, či kapely. A tak som mal rád klasickú hudbu, starých jazzmanov, rock&roll, ľudovú hudbu , 60te a 70te roky a samozrejme to, čo bolo vtedy prítomnosť – punk a new wave. A do hudby prítomnosti som chcel pretaviť všetko to čo mám rád a dať tomu postupne svoj rukopis. V hudbe ma vždy zaujíma originalita a hĺbka výpovede, jej naliehavosť dosahovaná rôznymi formami. A mám rád hlavne experimentovanie s novými formami a eklektickosť v hudbe.
Osemdesiate roky boli podľa môjho názoru zlatou érou undergroundu a alternativnej hudby. Isto mal na tom veľkú zásluhu aj komunistický režim a ŠTB. Mali ste problémy v tej dobe?
Mali aj nemali. Ako kapela sme už pred jej vstupom na verejnú scénu vopred ustúpili od snahy akokoľvek kolaborovať s režimom tým, že by sme sa zaujímali o nejaké prehrávky a snahu získať „zriaďovateľa“. Vieš o čom je reč. My sme hneď išli do undergroundu s tým, že sme vedeli, že nebudeme môcť hrávať hlavne na Slovensku. Takže sme začali rovno v Prahe. Gudrun mala problémy s ŠTB, lebo od svojich 17tich bola vizuálne neprehliadnuteľná a tým pádom ju agenti ihneď mali v hľadáčiku. Viac krát ju predviedli na ŠTB a tlačili na ňu, aby podpísala spoluprácu s nimi. Samozrejme používali nátlak a vyhrážanie sa rôznymi záležitosťami, ale nedosiahli svoj cieľ. Ona je strašne tvrdohlavá aj nebojácna.
V roku 1988 sme mali spoločný trojkoncert ĽAHKÁ MÚZA, MCH BAND, CHÓR VÁŽSKYCH MUZIKANTOV na Mladej garde v Bratislave ktorý poriadal „malý veľký muž“ KLAUS. Vtedy si vás všimol aj kráľ českej alternatívnej hudby Mikoláš Chadima a dokonca o vás písal vo svojej knihe Alternatíva. Malo to vplyv na Váš ďalší osud? Napr. vo vydavateľstve Black Point, kde ste vydali zopár vašich albumov. Black Point totiž prevzali celé Chadimovo predrevolučné vydavateľstvo FIST RECORDS.
Ten koncert bol jedinečný v tom, že to bol náš prvý koncert na Slovensku po sérii akcií v Čechách. Bol to taký paradox tej doby, ktorý sa s nami, ako ukázala budúcnosť, ťahá vlastne stále. Sme akýsi pomyselní „exulanti“, ktorí nezapadli do atmosféry krajiny v ktorej žijú... Veľmi nás vtedy Klausovo pozvanie potešilo. To, že o nás Chadima písal v svojej knihe, som sa dozvedela až celkom nedávno a niektoré jeho postrehy smerom k nám sú úplne absurdné, čo dokazuje to, že sa potom nemôžeme diviť bežným vidieckym ľuďom, že si z jedného pozretia na človeka niečo vyfabulujú, keď umelec je schopný o niekom vyjadriť názor, ktorý sa neopiera o nič, čo by sme ako kapela niekedy deklarovali. Nechápala som z kadiaľ niektoré „zaručené“ správy o nás išli, teraz po desaťročiach teda viem aspoň jeden zdroj a že vznikli na základe nedorozumenia.... Inak s Mikolášom vychádzame dobre a keď sa sním najbližšie stretneme, tak mu vysvetlíme, ako sa zmýlil...:-) takže asi tak nám to „pomohlo“. Ostatné veci sa diali len na základe toho, že sme ako kapela zaujali hudbou.
Postupom času ste ustúpili od klasickej rytmiky a biciu súpravu ste vymenili za sample a elektroniku. Čo vás k tomu viedlo?
Prvú kazetu – „Schizofónia“ live z 1988 sme nahrali ešte v klasickej zostave so živými bicími. Začiatkom 90tych rokov od nás odišiel basgitarista aj bubeník. Zostali sme len dvaja a tým pádom sme mali tri možnosti, skončiť, hľadať nových spoluhráčov, alebo skúsiť úplne niečo iné za pomoci nových hudobných technológii. A tak sa zrodila úplne nová Ľahká Múza, ktorá nahrala program Nevinnosť a následne v 1992 Tieň bolesti. Presedlali sme na sampler, workstation a efekty. Úplne sme zmenili hudbu a tým pádom sme stratili veľa poslucháčskej základne. To čo sme hrali na Schizofónii sme mohli hrať až do dnes, lepšie povedané veľa ĺudí sa toho dovolávalo, lebo to bola taká tá „tradičná“ nová československá vlna (dnes „alternantíva“), ktorá tu je veľmi žiadaná, už ako overená časová konzerva, dodnes...My dvaja máme experimentátorského ducha, takže sme to zobrali ako výzvu...A aj keď sme tu doma vlastne tým pádom ostali bez nejakej scény (lebo to čo hráme tu nemalo už druhej polke 90tych rokov žiadne zastúpenie), neľutujeme to...
V druhej polovici deväťdesiatych rokov už nebolo u nás takýmto kapelám na ružiach ustlané, na koncerty chodilo stále menej ľudí a tak ste to skúsili v zahraničí. Na festivaloch aj jednotlivých koncertoch. Kde všade to bolo?
Ako hovoríš, po skvelých rokoch po Nežnej revolúcii prišiel v 1993 rozpad Československa a taktiež sa ľudia nasýtili zakázaného ovocia. My sme to mali po rozpade Československa o dosť horšie v tom, že sme práve tam boli úspešná klubová kapela, ktorá hrala v najlepších pražských kluboch tej doby a taktiež v Čechách ako takých. Po rozpade štátu sa nám veľa promoterov klubov otočilo chrbtom s odkazom, aby sme ostali v mečiarovskom štáte...Bola to smutná doba, kedy sa lámal nejeden charakter a skončili niektoré hudobné priateľstvá...Preto ak sme nechceli skončiť s hraním, tak sme sa z „donútenia“ museli poobzerať po hraní v zahraničí. Výhoda bola, že do roku 2 000 sme mali vonku už 4 CDčka, na ktoré sme mali výborné recenzie v zahraničných hudobných časopisoch a nebolo také problematické ísť hrať na zaujímavé festivaly, či klubové akcie. Od tej doby toho bolo na nezávislú kapelu bez agentúry spievajúcu slovensky naozaj dosť, nechcem unavovať zemepisom, ale v podstate okrem Talianska a Španielska (to sme vyhodnotili, že je ďaleko, hoci až do Anglicka ísť vlastným autom na festival Beyond on the Veil do Leeds sa nám to ďaleko nezdalo ) všade v Európe. Pozvaní bolo oveľa viacej, aj na iné kontinenty, ale my sme sa držali hlavne cestovania autom. To naše hranie potom limitovalo dostupnosťou autom.
Vaše albumy vydávali v Čechách, Poľsku, Litve. Toto nie je vôbec jednoduchá záležitosť zazmluvniť si zahraničného vydavateľa. Ako sa vám to podarilo?
Ako tu už padlo, po rozpade štátu v 1993 zaniklo aj vydavateľstvo ZOON records a my sme ostali aj ohľadne vydavateľa „bezprízorní“. Keď sa vybúrili prvé vášne z rozpadu štátu na oboch stranách hranice, prišla skepsa z poznania stavu vecí a v 1995 sme oslovili české vydavateľstvo INDIES rec s ponukou na vydanie albumu Chvenie absolútna. Po vypočutí albumu plného symfonických nástrojov, sklených gitár a špecifického vokálu nám šéf labelu Grúber povedal, že to nemajúc niečo podobné, vydá. Súčasne sme to poslali napríklad aj do Francúzska do labelu Prikosnovenie, z ktorého nám odpísali, že majú v edícii veľa elektroniky, tak by sme museli na vydanie dlho čakať, ale že ten jazyk je úžasný . (a my tu vzdycháme po francúzštine ) Keďže sme veľa hrávali v Poľsku, ponúkli sme album Cesty svetla plynú temnotou poľskému Black Flame a v Litve zase labelu Dangus – V záblesku večnosti v roku 2004. Boli to rozhodne úspechy, v tom čase sa nikomu od nás takéto niečo nepodarilo a v takomto rozsahu.
Vydali ste osem albumov. Posledný album s názvom Byť tvojim zrkadlom ste vydali v roku 2013. Chystáte nový album aj v roku 2019?
Vec sa má tak, že my sa už nemáme kam veľmi ponáhľať. Ale samozrejme , keďže tvoríme stále nové veci a nezacyklili sme sa ako „vlastný revival“, chceme vydať ďalší album, aj keď sa to zdá niekomu už zbytočné, vydávať albumy. My ale tvoríme hlavne pre seba a potom pre ľudí, ktorých naša hudba oslovuje a sú schopní počúvať v celku viac ako jednu mp3. Tak pre takých určite niečo ešte vydáme. Veci sa nám skomplikovali hlavne technicky, keďže sme dosť úzko zviazaný so štúdiami – prvé 4 CD sme nahrali v top štúdiu Slovenského rozhlasu s Ing. Jurajom Štubniakom a ďalšie 3 CD v nových Zámkoch s Ing. Františkom Nágelom. Po ukončení fungovania oboch zvukových inžinierov sme podľahli vízii, že si teda dobudujeme vlastné nahrávacie štúdio a venovali sme tomu tri roky, aby sme zistili, že to zrejme nebude celkom naša cesta. Že to, čo sme investovali do zariadení aj štúdia bude vhodné do úrovne nahratia nástrojov, možno aj spevu, ale že mixovať to pôjdeme niekam inam. Kam, to zatiaľ netušíme. Máme špecifický štýl práce v štúdiu, aj požiadavky na kvalitu a dynamiku zvuku a to nie je jednoduché dosiahnuť v štúdiách, kde točia len pop, či rock, metal. To vidíme na koncertoch, aké majú zvukári problémy nazvučiť našu hudbu (prešli sme preto na vlastný sub mix) a nieto ešte spraviť dobrý mix. Keď tú hudbu necítiš, tak to proste nevieš namixovať. To je dôvod, prečo veľa nahrávok znie proste zle, alebo veľmi priemerne. Čiže toto nás zdržalo 3 roky, ale už vieme akým smerom a postupne zaradíme na aktuálne koncerty s Lahkou Múzou nové skladby. Tento rok album určite nevýjde, ale v 2020 by to bolo moc fain, ako vidíme zase po 7-mych rokoch .
Vaše albumy a DVD už teraz vydavate na vlastnej značke eXcentriX records. Kto vám to financuje?
Keď sa v roku 2005 výrazne začali prerieďovať vydavateľstvá (krachovali kvôli zrúteniu sa trhu s nosičmi) a mali sme album Hieros Gamos v dvoch vydavateľstvách na čakačke tak, že výjde v 2007, či až 2008, tak sme v roku 2006 vydali debutové album bočného projektu Hieros Gamos na vlastnej značke eXcentriX records. Nuž ako vyplynulo z prívlastku „vlastná“ tak si všetko financujeme len my (dvaja). Nikto nám na to neprispieva. Aj preto sme museli dofinancovať vydanie DVD Performance v 2016 pomocou crowdfundingovej kampane prostredníctvom naších fanúšikov. Pravdepodobne to bude nutné aj pre nový album LM, lebo veľa prostriedkov nás stáli technológie do domáceho štúdia a tiež nepatríme medzi luxusne zarábajúcich zamestnancov nejakej bohatej firmy. Uvidíme, ako sa budú veci vyvíjať. Ale crowdfunding je dobrá forma aj predpredaja CDčka.
Počas vašej kariéry ste sa stretli so všelijakými spriaznenými kapelami. Osobne si myslím že najväčším zážitkom pre vás musel byť spoločný koncert s elektronickými bohmi The Young Gods. Je to tak?
Na zahraničných festivaloch hrávame s rôznymi kapelami (keďže my nehrávame pre slovenské komunity v zahraničí, ako pop kapely) takže pre nás nie je žiadna novinka hrať s kvalitnými kapelami zo zahraničia. Mrzelo nás len, že sme málokedy dostali príležitosť zahrať takto na Slovensku (v Čechách častejšie) a keď sme niekedy videli tie neskutočné kombinácie domácich predkapiel a headlinera, tak sme sa len v duchu pousmiali.....Keďže nie sme z hlavného mesta, tak je jasné, že často krát dostanú príležitosť kamaráti promotera...Niečo podobné sa udialo aj pre koncertom The Young Gods v Bratislave. Agentúra ORE POLE ponúkla tour manažmentu dve sady možných predkapiel, ale to ich vôbec nezaujalo. A znovu vstupuje na scénu Klaus (áno ten z Mladej Gardy) a hovorí agentúre, že ponúknite Lahkú Múzu, to by sa skvele hodilo. Tak mi písal promoter, nech vyberiem materiál a preposlali to do Švajčiarska. Na druhý deň mi radostne promoter písal, že tortúra s predkapelou doriešená, LM sa im páčila a ide sa na to . Takže nakoniec z toho bol naozaj krásny večer v Babylone, ktorý tvorí aj nosnú časť nášho koncertného DVD Performance. The Young Gods sú nielen skvelá kapela, ale aj veľmi sympatickí ľudia, ktorí nám preukázali nebývalú ústretovosť v tom, že nariadili svojmu tímu, aby nás nijako zvukovo ani vizuálne neobmedzovali a vo všetkom nám vyšli v ústrety. To ako neznáma predkapela bežne nezažiješ. Proste sú to gentlemani scény. S Cessarem od vtedy udržiavame pekné priateľstvo. No a do konca nám pred nosom ušlo hranie pred P.I.L. v 2016, oni si nás vybrali, ale potom to prebil manažment tour z ČR a hrali tam Visící Zámek . Čo ti poviem, hrať s Lydonom, to by bola tiež paráda! Snáď ešte prídu podobné príležitosti, sme pripravení .
Súčasťou vášho koncertného pódiového prejavu je v poslednej dobe aj performačne/tanečná zložka. Prírastkom do Ľahkej Múzy je baletka Leandra a tanečnica Vivian. Ako sa k vám dostali?
Ako vieš, zhruba od roku 2009 sme opäť ostali len dvaja a tak sme začali spolupracovať s performerkami aj v Lahkej Múze na dotvorení vizuálnej časti koncertu. Skúsenosti sme mali z Hieros Gamos, len sme niečo z toho preniesli aj do LM s tým, že to malo trochu iný charakter. Ako plynul čas, menili sa aj naše spolupráce. Dievčatá prichádzali/odchádzali. V roku 2013 s nami začala hrať na basgitaru bývalá basgitaristka z bratislavských The Last Days of Jesus – Leandra. Zahrala s nami pár koncertov a aj nahrala svoje party na CD Byť Tvojím Zrkadlom, ale okolnosti nakoniec jej účinkovanie na poste basgitary ukončili. Keďže je ale aj vynikajúca tanečnica, tak sme hľadali možnosti, ako pokračovať v našej spolupráci. A tak od 2015 s nami vystupuje v oboch projektoch a ak to umožňuje povrch pódia (musí byť mierne zdrsnený) tak publikum môže vidieť regulárnu baletku! Jej špičkovanie je naozaj zážitok! Druhá, vynikajúca tanečnica je Vivian s ktorou sme sa zoznámili najprv len ako s našou fanúšičkou v roku 2016. Keď som ju videla neskôr tancovať, sama som jej ponúkla, či nechce s nami spolupracovať na pódiu. Takže od minulého roku máme dve fantastické tanečnice, ktoré s nami fungujú hlavne na väčších pódiách a festivaloch.
Počas koncertov si potrpite na výrazné až divadelné kostýmy, čižmy, účesy, líčenie. Toto všetko dotvára celkovú atmosféru vášho vystúpenia. Niekedy ideš v tých kostýmoch nastajlovaná už priamo z domu? Máš nejaké veselé zážitky s tým oblečením?
No veselé....Keďže v kluboch, kde hrávame môžu byť rôznorodé svetelné aj iné podmienky a hlavne vždy je tam málo času na nejaké dlhé prípravy, tak ja cestujem v podstate väčšinou už v nejakom špecifickom účese a konečnom make-upe aj s mojimi ultra dlhými riasami. Keď takto vystúpim z auta na benzínke (napríklad) tak na ceste tam, či späť, má obsluha aspoň trochu vzruchu V kostýmoch necestujeme, nie je to ani technicky možné, keďže ide o rôzne krinolíny atď...to si oblečieme až v šatni klubu. To by sme asi vôbec nedocestovali, ak by sme mali ísť „na ostro“ V tomto si držíme líniu z punkovej doby, nás proste vizuálna stránka baví, tak ako to baví ľudí v zahraničí. Tu tomu žiaľ konzervatívne a „chlapácke“ prostredie nepraje. V malých kluboch ale prispôsobujeme svoju image daným podmienkam. Záleží od typu akcie a veľkosti pódia.
Hieros Gamos, bočný projekt Ľahkej Múzy. O čom v tomto vašom projekte ide?
Vznikol v roku 2002 na podnet možnej účasti na jednej čisto elektronickej akcie v Prahe. A keďže my máme elektronickú hudbu radi, tak sme opäť brali ako výzvu. Pripravili sme hudbu, vizuál a malo to veľký ohlas s tým, že sme dostali ďalšie ponuky na hrania . A na koniec sme sa rozhodli vydať aj debutový album, ktorý vyšiel v 2006. S Hieros Gamos hrávame len na špecifických akciách, hlavne v zahraničí, kde si môžeme užiť naše extravagantné kostýmy a celkovú atmosféru akcie.
Okrem muziky máte aj ďalšiu veľkú lásku a tou sú hory. Aké sú vaše obľúbené turisticko/lezecké destinácie?
Sme zrejme široko ďaleko jedna z mála kapiel z Čiech, či Slovenska, ktorá hráva vo veľkomestách a žije na vidieku, niekde na konci sveta, pod horami....Ale my tie hory potrebujeme...Gudrun má rada mesto, keďže sama z mesta pochádza a najviac Prahu, ktorú pravidelne okrem hrania navštevuje od svojich 17-tich rokov.
677 je zase vyslovene „duch lesa“. Ale spoločné máme to, že hory obaja milujeme a trávime v nich po hudbe najviac možného času. Je jedno, či sú to pahorkatiny, alebo skalnaté bralá Vysokých Tatier. Milujeme to rovnako, hlavne trasy, kde nikoho okrem zveriny nestretneš. Aj v Tatrách si vylezieme na Lomničák na kávu u Deda po vlastných, či Gerlach a iné štíty, kam nevedú značky. Máme potrebnú výstroj, sme členovia JAMES a platíme si špeciálne poistenie na hory ALPAVERIN. V Tatrách sme začali liesť pomerne neskoro, ale kde iní skončili, my sme začali . Čiže ak stretnete v Tatrách pár v čiernom s prilbou Mammut, to sme my .
Fanusikov máte po celom svete. Dokonca vaše piesne hrajú aj v rádiu Futuro v Santiago de Chile. Ako ste sa tam dostali?
Tak hudba má tú výsadu, že má medzinárodný charakter a jej jedno, akým jazykom je spievaná, ak ju poslucháč vníma srdcom. Čiže naša emocionalita, do nej vložená, je takým „prekladačom“. Tak si vysvetľujem, že hlavne španielsky hovoriace časti sveta k nám akosi prirodzene inklinujú. Možno je to tým, že my máme radi španielsku ľudovú hudbu, ich temperamet, Fridu Kahlo atď...a tak si nás postupne pre seba objavovali...Ale najviac sa o to zaslúžil pred rokmi šéf rádia Futuro zo Santiaga de Chile Rolando Ramos, ktorý pravidelne vysielal v svojom dark bloku našu hudbu. Dokonca Gudrun robila rozhovor po telefóne pre rádio a to nám potom na páske poslali nahrané (je to aj niekade na SoundCloud). Otázky a odpovede v angličtine (prekladané do španielčiny) a do toho Lahká Múza po slovensky. Parádny babylon! V roku 2008 dokonca skoro prebehlo aj minitour (v 2008 prišla hospodárska kríza a veľa vecí sa zmenilo za dňa na deň) po Chile. Tak populárni sme tam vtedy boli. Na znak toho do dnes funguje v prímorskom mestečku Valpariso butik s gotickým oblečením pod názvom Lakhamuza Ateliér (trošku nám skomolili meno ). S Rolandom Ramosom sme v kontakte stále a vždy nás poteší, keď uvádza veľké hudobné show v Santiagu v tričku Lahkej Múzy. On je tam veľká hudobná osobnosť. Takýchto priateľov proste milujeme. Taktiež sme sa spriatelili s kapelou zo Španielska – The Eternal Fall, ktorí nám prišli až z Allicante a Madridu zahrať do Prahy, ako hostia pri príležitosti našich 25. tych narodením, ktoré nám zorganizovali ľudia zo Sanctuary.cz
Na Štedrý deň v roku 2018 mal premiéru váš klip z pražského klubu CROSS. Tam je to celé ako z inej planéty. Kapela, hudba aj prostredie. Povedz nám o tom viac.
Ano, je to tak trochu prekvapivý klip, na nič z toho, čo máme doteraz na YouTube sa nepodobá. Je to dané tým, že veľmi radi hráme na rôznych komunitných a subkultúrnych umeleckých akciách, ako je napríklad postapo JUNKTOWN, Brutal Assault, Hradby Samoty atd...a tak prišla ponuka z pražského festivalu HorrorCon, zahrať s kapelou v špeciálnom klube CROSS. Keďže v Crosse sme už pred tým hrali a Gudrun tam v lete chodí na malinovku Frida, tak sme sa na akciu presne v štýle mimozemského klubu a horrorconu pripravili a spravili naozaj niečo výnimočné aj na nás Stiahli sme so sebou nášho kameramana a natočili v útrobách klubu klip na skladbu Stigma. Klip je veľmi úspešný a teší nás, že sa páči a že jeho uvedenie mediálne podporil aj Populár, čo si veľmi ceníme.
Gudrun, popri hudbe sa začrela aj do literatúry. Pomohla si vydať zbierku poézie neznámej autorke. Je to záslužná činnosť ktorá si vyžaduje veľa skúseností a energie. O aký titul išlo?
Je to tak. Dnes sa už dá povedať, že to čo vyzeralo ešte pred dvoma rokmi ako nereálne, je už pol roka príjemná realita. Išlo o to, že som na Facebooku objavila verše neznámej poetky a zaujali ma na toľko, že som po jej tvorbe začala pátrať. Až som zistila, že uverejňuje svoju tvorbu na FB cez 8 rokov a stále nemá knihu, pričom teda talent neskutočný. A ako to už býva, za všetkým hľadaj človeka, v tomto prípade je to klasický príbeh Salieriho a Mozarta len na slovenský spôsob. Tak som sa rozhodla, že tú kliatbu zlomím a zo 400 básni spravím reprezentačný výber. A tak po náročnej práci na koncepte knihy vznikla graficky krásna a obsahom pútavá básnická zbierka od Ráchel Noa – Havran v kávomate. Kniha vyšla v októbri 2018 a vydalo ju PARS ARTEM. Ku knihe som ako editorka napísala aj Predslov. Kto ma rád poéziu v tej najčistejšej forme, vrelo odporúčam!. Keď mi to čas dovolí, knihu prostredníctvom čítania predstavujem na literárnych podujatiach ako editorka.
Plánujete na oslavu 35. výročia nejaké tour?
Keďže nie sme pod žiadnou agentúrou, určite nepôjde o žiadne klasické obrážanie klubov a „la legendy na turné“. Ale skôr o stretnutia s našimi fanúšikmi v kluboch a miestach, kde radi hrávame, či sa chceme po dlhých rokoch opäť vrátiť. Začíname preto 27.4.2019 v obľúbenom klube 77 v Banskej Bystrici, potom 11.5.2019 na výnimočnom večere s prvou dámou českého hudobného undergroundu – basgitaristkou Evou Turnovou a jej kapelou Eturnity – „Eva má narozeniny a Ľahká Múza tiež“, ktoré prebehne v Art Café v Banskej Štiavnici, kde budeme s Evou pred koncertnou časťou čítať z kníh – ona zo svojho Turnového hája 7 a ja z Havrana v kávomate. Potom zahráme 23.8.2019 v Prahe v rámci festivalu Prague Gotik Treffen a na jeseň si chceme opäť zahrať v Košiciach v Tabačke, potešiť sa koncertom v Bratislave. Ale keďže do konca roka je ešte ďaleko, možno pribudne niečo ďalšie...Takže príležitostí na stretnutie s nami bude naozaj dosť a my sa už teraz na to tešíme!. Radi uvidíme našich skalných, ale aj tých, čo si nás pre seba práve objavia...Lebo my sme kapela, ktorá tu síce je 35 rokov, ale každý si nás musí pre seba objaviť sám....A v tom nám aj Populár pomáhaj .
ĽUBOŠ DZÚRIK