Foto: Peter Konečný
Muž, ktorý v týchto dňoch oslavuje jubilejné, sedemdesiate narodeniny a o ktorom je nasledujúci príbeh, je jednou z najvýraznejších osobností súčasnej európskej jazzovej scény. Na prvý pohľad nenápadný, skôr pôsobiaci dojmom, že nemá záujem o väčšiu publicitu a postáva niekde v pozadí bez akéhokoľvek vplyvu na vývoj slovenského jazzu. Pritom disponujúci výrazným, ľahko rozpoznateľným tónom, obrovskými skúsenosťami a talentom. Bezpochyby špička československého a slovenského jazzu. „Je to muzikant, ktorý dokáže presvedčiť, že práve ten okamih, kedy sa ozve jeho klavír, stojí za to nielen počúvať, ale aj spontánne prežívať,“ vyjadril sa o ňom český muzikológ, novinár, pedagóg, hudobný organizátor a publicista Lubomír Dorůžka. Reč je o klaviristovi, skladateľovi a aranžérovi Gabrielovi Jonášovi.
„Keď sa v jeseni 1975 prvýkrát predstavil klavirista Gabriel Jonáš širšej verejnosti na kroměřížskom jazzovom festivale, bolo hneď zrejmé, že tento umelec neostane iba okrajovým zjavom na našej jazzovej scéne,“ možno sa dočítať na platni Gabriel Jonáš – Impresie, vydanom vydavateľstvom OPUS v roku 1978. Slovenská novinárka Marina Dobošová-Gorghetto poznamenala: „Keď si Gabriel Jonáš sadne za klavír, úplne sa ponorí do sveta nôt, melódií, rytmov a harmónií.“ A do tretice vyjadrenie slovenského hudobníka, producenta, publicistu či spisovateľa Mariana Jaslovského: „Tvár Gándhího, pokojné sebavedomie, neustála ochota komunikovať s každým, kto o to stojí. Sústredenosť pri rozprávaní, iba usmievavé oči prezrádzajú živý záujem o všetko naokolo. Tak pôsobí Gabriel Jonáš, slovenský jazzman číslo jeden.“
Gabriel Jonáš sa narodil 23. novembra 1948 v Kukučínove, v obci ležiacej blízko rozvodia rieky Hron na úpätí ipeľskej pahorkatiny, spadajúcej pod okres Levice. Už v detstve sa veľakrát, počínajúc základnou školou, prejavil ako mimoriadne talentovaný hudobník, keď vyhrával mnohé miestne i krajské súťaže. V roku 1959 sa po prvýkrát objavil pred televíznou kamerou a predviedol časť zo svojho hudobného umenia. Bezproblémovo bol prijatý na Štátne konzervatórium v Bratislave, ktoré absolvoval v rokoch 1964 až 1969. „Na konzervatóriu, kde som študoval a absolvoval akordeón a gitaru, som sa v priebehu druhého ročníka dostal i na povinné hodiny klasického klavíra,“ spomína Gabriel Jonáš. „Zhodou náhod študoval vo vyššom ročníku jeden trombonista, na ktorého si rád spomínam. Volal sa Fero Peter a vlastnil archív výborných amerických jazzových kapiel. Ovládal ich históriu, s ktorou sa s nami delil a každý týždeň nám ich nahrávky púšťal na magnetofóne. Tá muzika ma fascinovala a veľmi prekvapila. Znelo to ako hudba, čo nie je z Európy a čo nepripomína klasickú hudbu, ktorú som práve študoval. A tak som sa vydal aj po stopách jazzu.“
Po ukončení konzervatória dostal štipendium v rakúskom Grazi (1969) a v roku 1973 na BerkleeCollege of Music v americkom Bostone, z osobných dôvodov však nevyužil možnosť študovať ani na jednej z týchto škôl. Už v roku 1969 sa stal členom orchestra Tatra revue v Bratislave, v ktorom účinkoval až do roku 1971. V tom a nasledujúcom roku pôsobil v rôznych hudobných zoskupeniach a získaval skúsenosti po nočných kluboch mimo Slovenska. „To bola pop music, sedemdesiate roky. Teda doba, kedy nebolo, napríklad na rozdiel od rokov osemdesiatych, ešte všetko aranžované. Hrávali sme tanečnú muziku, okrem iného aj swingovky a bossanovy. Hudobníci boli starí rutinéri, ich repertoár si nevyžadoval stálejšie skúšanie.“
V roku 1973 prišla príležitosť dostať sa do New Yorku. „Hral som s komerčnou kapelou v Holandsku a dostali sme angažmán na loď, ktorá plávala z New Yorku do Karibského mora a späť. Mal som dvadsaťpäť rokov a seriózny úmysel dostať sa medzi newyorských jazzmanov. Sníval som, že by som sa mohol raz priblížiť k podobnej kvalite, akú robia oni a hrať s nimi. A chcel som si tú kvalitu pozrieť na vlastné oči. Skoro každý deň pobudnúť v najlepších newyorských jazzových kluboch a počúvať i vidieť hrať velikánov jazzu... no nič viac som si ani nemohol priať! Bola to pre mňa neuveriteľná inšpirácia a predovšetkým veľká životná skúsenosť,“ poznamenal Gabriel Jonáš. Spolupracoval napríklad s Joe Newmanom, Sam Jonesom, Albertom Heathom, Atilom Zollerom, Bob Gonsalesom a s mnohými ďalšími.
Po návrate v roku 1973 ako hráč na basovú gitaru a soprán saxofón pôsobil v rockovej skupine Gaatch, doprevádzal Petra Lipu a Beryl Brydenovú na jazzovom festivale v poľskom Lubline. Toho roka sa uplatnil aj v sprievodnej skupine veľmi populárnej speváčky Marcely Laiferovej. Po sérii úspešných vystúpení z rokov 1974 a 1975 v Poľsku – v štáte zasľúbenom jazzu účinkoval napríklad na festivale Jazz Jantar ʽ75 v Gdaňsku či v neposlednom rade na stretnutí jazzových klaviristov v Kaliszi – sa zameral výlučne na jazz a na klavír (v rámci svojej profesionálnej dráhy hrával aj na trúbke, flaute a ďalších hudobných nástrojoch). V Poľsku mal aj koncertné turné s populárnym spevákom a klaviristom Czeslavom Niemenom. Koncom októbra 1975 ako výrazný talent zarezonoval na Československom jazzovom festivale v českom Kroměříži, kde získal v duu s Jozefom Dömem ocenenie „najlepší československý sólista“.
Tu ho objavil český multiinštrumentalista, saxofonista a flautista (na festivale člen poroty) Jiří Stivín. Jeho tandem s gitaristom Rudolfom Dašekom sa v tom čase rozpadol, oslovil teda k spolupráci Gabriela Jonáša. Pre neho to znamenalo možnosť spolupracovať nielen so Stivínom, ale aj s ďalšími českými hudobníkmi (Karel Velebný, Luboš Andršt, Emil Viklický, Rudolf Ticháček, Josef Vejvoda, Petr Kořínek, Svatopluk Košvanec a i.) a najmä sa dostať na pražskú hudobnú scénu. Stal sa tak známym a rešpektovaným nielen v Čechách, ale aj na Slovensku. Z tohto širokého kontaktu s českými jazzmanmi zostali nahrávky na EP albume Mini Jazz Club 10 (1977) a zo spolupráce s Jiřím Stivínom vznikla LP platňa vydaná Supraphonom pod názvom Zverokruh. „Touto platňou predstihol Gabo Jonáš svoju dobu o tridsať rokov. Zverokruh je priam impozantné dielo, Svätý grál európskej vážnej, renesančnej a súčasne ľudovej hudby v spojení s afroamerickým jazzom,“ pripomenul slovenský jazzman a Jonášov súčasný spoluhráč Juraj Kalász.
Foto Andrej Haverda
V roku 1978 Jonáš založil svoje trio spolu s Jozefom Brisudom na kontrabase a Jozefom Dömem na bicích nástrojoch. V tom istom roku vyšlo „elpéčko“ Klávesová konkláva, živá nahrávka z roku 1976, kde sa predstavili spolu s Gabrielom Jonášom aj klaviristi Emil Viklický a Karol Růžička, rovnako ako jazz-rocková rytmická sekcia. Kritikmi veľmi dobre prijatá platňa bola oceňovaná z viacerých hľadísk: „Gabriel Jonáš sa po vzniku vynikajúceho albumu Zverokruh a v Klávesovej konkláve, tiež zaznamenanej na LP platni, zaradil k vrcholným domácim klavírnym zjavom a pre edíciu Pantonu Mini jazz klub nahral s Pražskou rytmikou i prvé vlastné snímky v úlohe lídra. Kroměřížsky debut však zastihol Jonáša v okamihu, keď bol pre tieto úlohy v hudobnom i ľudskom zmysle dostatočne pripravený,“ píše sa na obale platne Gabriel Jonáš – Impresie.
Impresie, debutový profilový album jedného z najvýznamnejších slovenských jazzmanov, vznikol vlastne náhodou. Bolo to počas dvojdňového termínu v apríli 1978 v legendárnom pražskom štúdiu Mozarteum, ktorý niekto nevyužil. Dva dni stačili k vzniku jedného z najlepších albumov slovenského jazzu. „Ak obe predchádzajúce LP platne predstavili Gabriela Jonáša predovšetkým v úlohe mimoriadne vnímavého, citlivého spoluhráča, tu sa rovnocenne so sólistickou zložkou uplatňujú i jeho dispozície skladateľské, ktoré veľmi vhodne dotvárajú Jonášov celkový tvorivý profil. Ako klavírnu, tak aj kompozičnú stránku jeho tvorby charakterizuje dôraz na vlastné hudobnícke kvality a úsilie transformovať podnety svetového jazzu do vlastného osobitého výrazu,“ citujeme z recenzie Antonína Matznera na zadnej strane obalu tejto platne. Mimochodom, ďalší traja členovia zostavy pri nahrávaní boli priamo z Prahy a boli to vtedajší špičkoví hudobníci – Petr Král (tenor saxofón), Petr Kořínek (kontrabas) a Josef Vejvoda (bicie nástroje). „Je to paradoxné, ale na nahrávanie albumu Impresie som vôbec nebol pripravený. A to som v tom čase bol členom známeho Slovenského popového orchestra Juraja Velčovského ako basgitarista! Bolo to v podstate jam-session a kompozície na tomto LP vznikli vo Švédsku počas zahraničného angažmán so spomínaným orchestrom. Celé LP sa nahralo za dva dni,“ zdôrazňuje Gabriel Jonáš.
V roku 1979 sa stal členom VV Systému Vlada Valoviča. K pamätným patrí aj jeho vystúpenie na Bratislavských hudobných slávnostiach (BHS) v roku 1980 v dvojkoncerte s klaviristom Emilom Viklickým. Od roku 1983 bol členom skupiny Esprit Pavla Kozmu. V priebehu roku 1984 sa odpútal od hlavnej slovenskej jazzovej vlny a bol k počutiu ako sólový klavirista v mnohých jazzových kluboch, baroch a reštauráciách. Mimoriadnym vybočením bolo Jonášovo vystúpenie s L. A. Barrerom Peraomom, kubánskym hráčom na bicie a marimbu na BHS v roku 1985. Počnúc rokom 1986 sa stal členom jazzového Kvinteta Dušana Húščavu. Nasledujúce roky boli charakteristické prínosnou spoluprácou Gabriela Jonáša s mnohými významnými domácimi i medzinárodnými zoskupeniami – napríklad bratislavská Filharmónia (v ktorej aj aranžoval), Matúš Jakabčic Tentet, Nikolaj Nikitin Quartet, Peter Cardarelli Quartet... zo sólistov spomeňme Rona Affifa, Roberta Balzara, Juraja Bartoša, Davida Dorůžku, Juraja Grigláka, Jana Hajnala, Reginalda Jacksona, Juraja Kalásza, Gabriella Mirabassiho, Romana Pokorného, Karla Růžičku ml., Scotta Steavena, Radovana Tarišku, Petra Uličného, Martina Valihoru, Cyrila Zeleňáka či v neposlednom rade Janu Kocianovú.
„Mal som možnosť spolupracovať s veľkým množstvom vynikajúcich muzikantov, takže je ťažké vybrať jedno konkrétne meno. Ale za jeden zo svojich najvýznamnejších koncertov určite považujem ten, ktorý sa v roku 1992 odohral v talianskej Perugii. Na jednom pódiu som sa vtedy stretol s klarinetistom Gabrielle Mirabassim, ktorý ma oslovil po tom, čo si vypočul moju sólovú platňu. Bol som touto jeho ponukou veľmi milo prekvapený. Ja som ho neskôr na oplátku zase pozval do Bratislavy a zopakovali sme si vystúpenie v bratislavskej filharmónii,“ vracia sa v spomienkach Gabriel Jonáš. A dodáva: „Ale zažil som aj situáciu, kedy sme s inými umelcami účinkovali v Dome kultúry na Stromovej ulici v Bratislave a bolo nám povedané, že ak chceme dostať honorár, musíme si kúpiť päť lístkov!!! Písal sa 24. jún 1979, dodnes ich mám odložené...“
G. Jonáš & F. Uhlíř
Jeho prvý sólový album Gentle Rain uzrel svetlo sveta v roku 1990, dovtedy participoval na mnohých albumoch ako klavirista. V roku 1991 získal za interpretačný jazzový výkon Cenu Ladislava Martoníka („Jazzman roka“), ktorú udeľuje Hudobný fond. V roku 1999 založil Gabo Jonáš Quartet v obsadení Gabriel Jonáš (klavír), Juraj Griglák (basgitara), Radovan Tariška (altsaxofón), Martin Valihora (bicie nástroje). Mať vlastnú a stálu kapelu (Gabriel Jonáš Trio) sa mu však podarilo až v posledných desiatich rokoch: okrem neho ju v súčasnosti tvoria Marián Ševčík (bicie) a Juraj Kalász (kontrabas).
Gabriel Jonáš okrem koncertnej činnosti komponuje a pripravuje náročné jazzové aranžmán. Štýlovo jeho hra vychádza z majstrov jazzového klavíra ako Herbie Hancock, Chick Corea McCoy Tyner či Keith Jarrett; avšak možno tam uviesť aj ďalších vynikajúcich jazzových klaviristov, ktorí pôsobili ešte pred týmito novátormi jazzu (napríklad Oscara Petersona a celú škálu zakladateľov tradičného jazzu, bluesu, spirituálu, bebopu). Vo svojich skladbách, vychádzajúcich z jeho vlastného, nezameniteľného štýlu, kombinuje výrazné melodické motívy, sprevádzané harmóniou založenou na znalostiach mainstreamového jazzu doplneného inováciami 60. a 70. rokov. Je otvorený novým vplyvom, ktoré sa objavujú a obohacujú tento žáner stále do nových interpretačných možností. Jeho hudobné umenie je zachytené na viac ako dvadsiatich piatich albumoch, z ktorých štyri vyšli pod jeho vlastným menom. Od roku 2010 spolupracuje na troch projektoch, ktoré dostali podporu z Ministerstva kultúry SR (Jam-Session, VocalEase, Chansons & Songs). V rámci nich pomáha v raste nastupujúcej generácie jazzmanov. V roku 2016 dostal od spoločnosti Artem ocenenie za výnimočný prínos v oblasti kultúry.
Gabriel Jonáš sa jazzom zaoberá už štyridsať rokov a právom je označovaný za najlepšieho slovenského jazzového klaviristu. „Toto uznanie ma síce teší, ale nie je u mňa na prvom mieste. Tam je – a vždy bolo – obdiv a rešpekt pre veľkých majstrov tohto žánru. Stále som ochotný učiť sa a snažím sa osvojiť si niečo od lepších klaviristov a muzikantov. Je to samozrejme výzva a zároveň radosť,“ hovorí. A čo pre neho samotného znamená jazz? „Pre mňa je to v súčasnosti zábava a zároveň možnosť komunikovať hudobne s ostatnými.“ A v tejto súvislosti pripomenie aj zjednodušenú predstavu mnohých ľudí, ktorí si o jazze myslia, a to aj hudobníci, že jazz je len improvizácia. „Áno, je to improvizácia, ale založená na nie ľahkom remesle. Základné a pokročilé stupne tohto remesla treba dlho a stále trénovať, osvojiť si aj správneho ‚duchaʽ tohto žánru. Aby sme nedemonštrovali svojím hraním iba samotné remeslo, ale ho použili a umocnili smerom ku kreatívnosti a sebavyjadreniu,“ podčiarkuje.
Späť však k samotnému žánru: „Jazz ma očaril svojou rytmickou rozmanitosťou, krásnymi harmóniami, melodikou, špecifickou atmosférou a voľnosťou. Je to druh určitého jazyka – má svoje princípy, zákonitosti a existuje naň aj svojské know-how. Keď sa ním chce človek vážnejšie zaoberať, príde na to, že sa treba naučiť množstvo vecí typických pre tento žáner. Ale nakoniec vás žiadna z nich nesmie obmedzovať – a tak môže vzniknúť aj majstrovstvo. Netreba sa báť, treba ten jazyk jednoducho dobre zvládnuť a napriek tomu sa cítiť voľný v prejave. Disciplína a spontánnosť na majstrovskom stupni sa už spolu spájajú,“ poznamenal Gabriel Jonáš. A ako hodnotí svoje pôsobenie na poli hudby po takmer päťdesiatich rokoch?„Snažím sa hrať stále s chuťou a s intenzitou. Za klavírom sa cítim remeselne pohotový, kreatívny, zažívam akési dobrodružstvo, ktoré je interakčné zároveň s kolegami. Pri hraní o ničom nerozmýšľam, spolu tvoríme, improvizujeme, prekvapujeme jeden druhého a najmä sa tešíme z dobrej muziky,“ dodáva na záver slovenská jazzová autorita.
ANDI RAY HAVERDA
