Od „Dilajly“ (Delilah), či Dubčekovej obľúbenej „Green Green Gras of Home“, cez filmový hit „What's New Pussycat?” a bondovský song „Thunderball“, cez skladby festivalového duchu ako „Help Yourself“, „She’s a Lady“, až po tanečné coververzie ako „Kiss“, "Burning Down the House", alebo hitovku „Sex Bomb“...
Veľký hlas Tigra z Walesu obvykle doprevádzali aj veľké kapely, či už naživo, alebo v štúdiách. Tešil som sa na legendárneho Toma Jonesa, ktorého nasadenie a výrazná farba hlasu sa mi zapísali už do detského podvedomia. Nejako automaticky som pri tom tešení očakával aj jeho doprovodné hudobné teleso s dychovou sekciou, vokalistkami, perkusionistkou... Bratislavský koncert však spolu s Tigrom z Walesu obstarala „iba“ jeho päťčlenná skupina v „lite verzii“ - klasickom rockovom obsadení: dve gitary, basa, bicie a klávesy. Keď na to prišlo, muzikanti nasadili aj slušné viachlasé vokály, ale bradatí páni v klobúkoch evokovali skôr kanadských drevorubačov, či amerických farmárov a sexappeal speváčok jednoducho nenahradili. Hrali však slušne a k veci, aj keď od tanečnej dravosti Jonesových hitov navrátili speváka svojim old-school štýlom neraz aj do doby pred rokom 1965, v ktorom vydal svoj prvý album a odštartoval megaúspešnú prvú dekádu.
Hneď na úvod, (chvalabohu) bez predkapely krátko po 20. hodine zaznel bluesrockvý gitarový riff a do neho vstúpil Tomov hlas s pesničkou o pekelných plameňoch (Burning Hell). Kapela sa z rockového obsadenia niekoľkokrát prevtelila do takmer akustického bandu v duchu amerického country, ktorého rozkošatené korene iste čerpajú živiny aj z pôdy zelených pastvín Walesu. Známe pesničky Tom s kapelou naživo ponúkli často v odlišných aranžmánoch, kde okrem nástrojov boli zmenené aj tempá, úvody, či celkový dramatický vývoj pesničky. Koncertný playlist bol vyvážený, nedalo sa povedať, že by to bol výlučne „best of“ program. Viaceré overené až notoricky známe songy v Bratislave nezazneli vôbec, zato sa spomínalo na zlaté časy rockandrollu, na Leonarda Cohena a nechýbal ani gospel.
Stále skvelý hlasový fond pritom nebol jedinou prednosťou 79 ročného speváka, ktorý je na scéne už vyše päť dekád. Tom Jones pôsobil na koncerte skromne (so živelnosťou pohybov to už nepreháňal), ale zároveň pozitívne a sympaticky. Potešilo ho, keď pred sebou v publiku uvidel fanúšikovský „transparent“ s obrázkom, na ktorom bol s Elvisom Presleyim. Vypýtal si ho, ukázal pyšne ľuďom a vrátil ho späť podpísaný. Publikum sympatické gesto ocenilo potleskom.
Koncert netrval dlho ani krátko. Bol tak akurát. Spolu s tromi prídavkami zaznelo na ňom 23 pesničiek, z ktorých sa uplatnila každá jedna. Jednotlivé tracky nesplynuli po čase do neidentifikovateľnej kaše, kedy pri krátkej strate pozornosti ani neviete, či už začala iná, alebo ešte znie rovnaká. Všetko po umeleckej stránke prebiehalo nenápadne dobre a profesionálne. Nebol to však profesionálny chlad, ale neokázalá vrelosť a radosť zo života, ktorú nám, mladším aj svojim vrstovníkom Tom Jones dokázal sprostredkovať. Lúčil sa aj v mene svojej kapely, s ktorej členmi „hrajú spolu už mnoho rokov a ešte mnoho mnoho ďalších budú, aby sa k nám mohli znova vrátiť“. Až k tomu dôjde, nenechajte si to ujsť. Odchádzať budete s dobitými baterkami, junák či svák.
Toľko čerstvé zhrnutie dojmov. Trochu viac o repertoári a muzike, spolu s ďalšími, tradične peknými fotkami Ruda Baranoviča nájdu naši čitatelia v tlačenom časopise Nový Populár 3/2019.
MARTIN CHROBÁK
Foto RUDO BARANOVIČ
PS: Už dnes začína Valašský špalíček 2019. Máme tam svojich ľudí...
