Prvá veľká rock’n’rollová tragédia sa udiala 3. februára 1959 a pre Ameriku bola krutým prebudením. Hodinu po polnoci sa blízko letiska Mason City v Clear Lake v Iowe (USA) zrútilo súkromné lietadlo. Bola mrazivá noc a stroj padol iba pár minút po štarte. V tých osudných nočných hodinách zomrela generácia priekopníkov rockovej hudby. Tento desivý okamih, ktorý označil koniec jednej epochy v dejinách rock’n’rollu, ako prvý opísal Don McLean v roku 1971 vo svojej slávnej piesni – či presnejšie v osem a pol minútovom epose – American Pie, známej pod názvom „The Day the Music Died“ (Deň, keď zomrela hudba).
Tomuto nešťastiu spred takmer šesťdesiatich rokov predchádzalo jedno zlé rozhodnutie. Nebyť toho, hudobná scéna by neprišla v okamihu o tri rock’n’rollové hviezdy – 28-ročného speváka, producenta a bývalého dídžeja Jilesa Perryho Richardsona (známejšieho ako The Big Bopper), 17-ročného mexicko-kalifornského speváka Richarda Stevena Valenzuela (známeho pod umeleckým menom Ritchie Valens), a predovšetkým 22-ročného speváka, ale aj gitaristu, autora piesní a na sklonku jeho krátkeho života i producenta Charlesa Hardina Holleyho, ktorého svet pozná ako Buddy Hollyho. Štvrťou obeťou bol pilot lietadla, 21-ročný Roger Peterson.
Buddy Holly, ktorý má zásadné miesto v histórii populárnej hudby a bol jednou z najväčších hviezd ranej rock’n’rollovej epochy (i jej priekopníkom), sa narodil 7. septembra 1936 v Lubbocku v štáte Texas. Napriek tomu, že jeho žiarivá kariéra lemovaná hitmi po osemnástich mesiacoch opojnej popularity skončila v troskách lietadla, Holly sa podľa názoru kritika Bruce Edera stal „jednou z najtvorivejších osobností raných čias éry rock’n’rollu“. Buddyho dielo bolo inšpiráciou nielen pre jeho súčasníkov, ale aj pre nasledujúce generácie hudobníkov vrátane Beach Boys, Rolling Stones, Grateful Dead, Status Quo, Brucea Springsteena, či v neposlednom rade Boba Dylana. Ten spomína: „Buddy Hollyho, toho nenápadného mladíka s okuliarmi, som videl na jednom z jeho posledných koncertov. Bolo to tri dni pred tou osudnou haváriou a navždy ma to ovplyvnilo.“
Elton John v jednom z rozhovorov poznamenal: „Ako začínajúci spevák som si kvôli Buddy Hollymu dobrovoľne kazil zrak, pretože som ho chcel napodobňovať úplne vo všetkom. A tak som nosil okuliare, aj keď som ich nepotreboval.“ Roy Orbison sa vyjadril: „Do tej doby, než sa objavil Buddy, som sa hanbil vyliezť na javisko s okuliarmi. Ale ako sa Buddy stal hviezdou, zaobstaral som si okuliare s práve tak hrubým rámom, aký mal on.“ A John Lennon nezabudol dodať:„Páčilo sa mi to, takže som ich nosil. Cítil som sa ako Buddy.“ Keď už citujeme rodáka z Liverpoolu, pripomeňme, že aj skupina Beatles sa nikdy netajila tým, že „hmyzí“ názov ich zostavy je variáciou na meno Hollyho sprievodnej kapely The Crickets. A nielen názov, ale aj zvuk i štýl v podaní legendárnych „Chrobákov“ bol buddyhollyovský. „Najväčší vplyv na The Beatles mali Buddy Holly a The Crickets,“uviedol britský hudobný publicista Ian Whitcomb.
Hollyho vplyv sa netýkal iba ďalšieho smerovania rockovej muziky. Súčasne totiž pre nasledovníkov zaviedol aj zloženie hudobnej skupiny: zostava jeho ansámblu The Crickets (Cvrčky) sa stala klasikou – dve gitary, basa a bicie. Taktiež rozbil klasický vzorec populárnej hudby, v ktorom sa na úspechu podieľali skladateľ, textár, spevák a kapela i producent. Množstvo týchto funkcií Buddy Holly jednoducho vynechal, pretože si ich dokázal zaobstarať sám. Vo svojej úlohe, na prvý pohľad skôr pôsobiaci ako matematický nadšenec, skladal piesne aj ich textoval, zdvojoval playbackom svoj hlas i zvuky gitary.„Buddy presne vedel, čo by malo vyžarovať z jeho skladieb a nekompromisne na tom pracoval,“podčiarkolLarry Holley, starší brat jednej z postáv, ktorá sa podieľala na príchode rock’n’rollu a definovala ho v jeho striktnej, najdrsnejšej podobe. A Niki Sullivan, Hollyho sprievodný gitarista, poznamenal: „Tým skutočným Buddym bol, keď stál na pódiu za mikrofónom. V bežnom živote sa prejavoval skôr ako plachý úradník, vyslovený introvert. Ale akonáhle sa dostavil na pódium, začali z neho sršať blesky.“
Na druhej strane takmer všetky postavy prvej rockovej generácie pôsobili búrlivácky alebo aspoň svojrázne. Buddy Holly bol osobitý práve svojou nenápadnosťou a jeho originalita i predčasná smrť mu pomohli k takmer legendárnemu štatútu. Prvou jeho špecialitou bol jeho texaský pôvod. Mimo živej tradície blues a country sa v tomto kraji objavujú aj ďalšie inšpirácie – napríklad exotický vplyv susedného Mexika. Z tejto štýlovej palety mal Holly asi najbližšie ku country. Avšak jeho poňatie vyzeralo úplne inak, než dajme tomu u nahrávok Jerry Lee Lewisa, ktoré sú špecialistom na country určite štýlovejšie a bližšie. Lewis patril svojou osobnosťou a originalitou do tej istej triedy ako Holly, pochádzal však z Louisiany a to so sebou, samozrejme, nesie aj tesnejšie spojenie s príslušnými hudobnými tradíciami. Texaské „podnebie“ však takúto jednoznačnú pečať v hudobnom zmysle nenesie. Buddy Holly nemal ani božský hlas (ako napríklad Elvis Presley), na vtedajšie temperamentné rockové zvyklosti spieval až príliš civilne a dalo by sa povedať aj bez dôrazu. Akoby sa tu všetka dynamika jeho spevu iba mikroskopicky premietla do veľmi jemných náznakov. Hollyho kovovo-ohybný hlas dokonale ovládal práve tieto náznakové detaily.
Jeho rodičmi boli Lawrence Odell Holley a Ella Pauline Drakeová. A hoci najmladšiemu z troch synov vybrali po jeho pradedoch mená Charles a Hardin, napokon sa rozhodli, že pre malého, útleho chlapca sa nehodia – a začali ho nazývať jednoducho Buddy. Celá rodina bola hodne hudobne založená, otec trval na tom, aby každý vedel hrať aspoň na dva nástroje. Predovšetkým starší bratia Travis a Larry hrali na gitaru, husle a harmoniku a malý Buddy sa k nim nadšene pridával a aj s nimi spieval. A hoci sa vďaka nim naučil hrať – okrem uvedených hudobných nástrojov – aj na klavíri i štvorstrunovom bendže, jeho celoživotnou láskou sa stala gitara. Rodičia teda nemali inú možnosť, než pre jednu šesťstrunovú krásku zájsť do záložne. „Buddy bol vtedy do hudby úplný blázon,“ spomínal Larry Holley. „Dostali sme sa raz na prehliadku talentov, Buddy bol však príliš malý na to, aby tam na niečo hral. Ale prehovoril nás a tak sme ho zobrali na pódium, dali mu do rúk malé husličky a povolili struny tak, aby nezneli. A malý Buddy iba tak stál vedľa nás a predstieral hru na husle tak šikovne, že sa stal miláčikom všetkých prizerajúcich sa, vrátane poroty. Tú súťaž sme vtedy vyhrali...“
Na základnej škole, v dobe, kedy sa mu zapáčil blues a rhythm and blues, sa s kamarátmi často vytrácal do zafajčených krčiem, kde počúval černošských muzikantov. V roku 1952 založil Buddy na strednej škole Hutchinson Middle School spoločne s kamarátom Bobby Montgomerym countryové duo Buddy & Bob. Ich repertoár bol prevažne zameraný na hillbilly, country a bluegrass. Spievali aj harmonické duety v miestnych kluboch a na talentových súťažiach na strednej škole, ako miestni hlavní umelci vystupovali – v pravidelnom sobotňajšom programe „The Buddy and Bob Show“ – i na miestnej rozhlasovej country stanici K-DAV. (Hollyho záľuba v rádiách bola priam pozoruhodná. Dokázal presedieť v aute celé noci a počúvať jazzové a bluesové stanice. Akonáhle tie miestne ukončili v daný deň vysielanie, okamžite ladil ďalšie, len aby bolo stále čo počuť – pozn. autora.) Nechýbali samozrejme na tanečných zábavách a rôznych iných akciách, napríklad pri otváraní predajní automobilov. Ich vtedajší manažér, William „Hi-Pockets“ Duncan, spomína, že snáď neexistovalo vystúpenie, kde by si Buddy – ktorý s veľkou ľahkosťou prehrával to, čo počul, zato nikdy nemal veľmi v láske únavné cvičenia a technické etudy – v priebehu niekoľkých okamihov nezískal publikum. Roku 1953 sa k nim pridal kontrabasista Larry Welborn a začali vystupovať pod menom Western and Pop. O rok neskôr mali svoje prvé štúdiové nahrávky. Buddyho čoraz častejšie oslovovala muzika v podaní Little Richarda, Fatsa Domina, Raya Charlesa, Bo Diddleyho či Chucka Berryho, pravý zlom však nastal vtedy, keď na scénu vstúpil Elvis Presley.
Ten mal vtedy vystúpiť v lubbockom Cotton Clube, a bolo rozhodnuté, že predskokani mu budú Holly s Montgomerym a Welbornom. Po tomto koncerte bol podľa pamätníkov Buddy ako vymenený – „Bolo mi jasné, že hudba sa stane tým, čím sa chcem živiť,“vyjadril sa neskôr na margo tohto koncertu – a svižný rock’n’rollsa stal doslova cez noc jeho jednoznačne prevládajúcim hudobným zameraním (skupina sa po zapojení Jerryho Allisona, ktorý si sadol za bicie, štýlovo posunula tiež k rockabilly). V októbri 1955 sa ocitli na jednom pódiu s Billom Haleym & The Comets, znovu otvárali show pre Elvisa Presleyho („Od toho dňa sme boli rockermi... Za noc sme sa stali Elvisovými klonmi,“uviedol neskôr pri spomienke na koncert v Lubbocku ďalší Hollyho člen skupiny, gitarista Sonny Curtis) a tiež si ich začínali všímať rádiá a gramofónové spoločnosti. Lovcov talentov, menovite Jima Dennyho, napokon upútali natoľko, že im bol zo strany nahrávacej spoločnosti Decca Records vo februári 1956 ponúknutý nahrávací kontrakt.
V tejto dobe tiež došlo ku zmene jeho mena, kedy sa na zle zrealizovanej zmluve s firmou Decca zabudlo na predposledné písmeno jeho priezviska. Buddy však veľmi stál o uzatvorenie zmluvy, takže tento fakt prehliadol – a tak sa z Holleyho stal Holly. Krátko pred nahrávaním skupinu opustili Bob Montgomery a Larry Welborn, ktorého zastúpil Don Guess (zostava vystupovala pod názvom Buddy Holly & The Three Tunes). Po nejakej dobe sa však Buddymu prestalo v Decca páčiť – nespokojnosť bola obojstranná – a začal pokukovať po novom útočišti. Spoločne s Jerrym Allisonom odišli do Nového Mexika navštíviť nezávislého producenta Normana Pettyho, u ktorého v štúdiu v Clovise nahrali niekoľko demonahrávok. Okrem Hollyho a Allisona sa v novozaloženej zostave Buddy Holly &The Crickets objavili ešte Niki Sullivan so sprievodnou gitarou a Joe B. Mauldin na kontrabase. Spoločnosť Brunswick Records, dcérska spoločnosť Decca Records, podpísala 19. marca 1957 s Hollym a The Crickets zmluvu.
27. mája 1957 vyšiel singel so skladbou That’ll Be The Day. K jej názvu Hollyho inšpiroval výrok Johna Wayna z kultového westernu Johna Forda Stopári. Holly v nahrávke dosiahol zvuk, na ktorý dlhé roky nemohol prísť a ktorý ovplyvnil dejiny rockʼnʼrollu. Vydavateľstvo ani nečakalo na nahratie novej verzie a rovno vydalo demo. Táto pieseň sa stala jeho vlajkovou loďou a suverénne sa šplhala po priečkach vtedajších hitparád (23. septembra postúpila na 1. miesto rebríčka Billboard a predalo sa jej viac ako milión kusov). Buddy súčasne podpísal zmluvu ako sólový umelec s inou dcérskou spoločnosťou Decca Records, a to Coral Records. Keďže mal dve nahrávacie zmluvy naraz, postavilo ho to do neobvyklej situácie: vyšli mu dva debutové albumy (v novembri 1957 The Chirping Crickets a vo februári 1958 Buddy Holly).
Netrvalo dlho a na svete bol Hollyho ďalší miliónový hit – pieseň Peggy Sue (pôvodne nazývaná Cindy Lou, avšak autorom premenovaná na počesť dievčaťa svojho bubeníka) sa na konci roka 1957 prepracovala na 3. priečku hitparád. Skupina následne chrlila skladbu za skladbou: Words Of Love, Looking For Someone To Love, Rave On, Oh Boy!, Not Fade Away, Maybe Baby, Iʼm Gonna Love You Too, Think It Over, Itʼs So Easy, Heartbeat, Well Allright, Youʼre So Square, Rock Me My Baby... Buddy Holly s The Crickets odišli v januári 1958 na turné po Austrálii a v marci do Veľkej Británie. Ich tretí a posledný spoločný album That’ll Be The Day pozostával zo skôr nahratých skladieb a vyšiel v apríli. Na jeseň 1958 sa Holly s The Crickets rozišiel, jedným z niekoľkých dôvodov bol aj jeho sobáš (v polovici augusta toho roka) s Mariou Elenou Santiagovou a následné presťahovanie sa do New Yorku.
„Po všetkých tých turné sme boli veľmi unavení,“spomína Joe B. Mauldin, „a mali sme krátko po dvadsiatich narodeninách, takže sme všetko riešili v chvate a neuvážene. Dnes je mi jasné, že si chcel tiež trochu užiť pokoja a nie sa stále harcovať s nami. Ale vtedy to mne a Jerrymu Allisonovi jednoducho prekážalo. Pripadalo nám, že jeho žena Maria nám Buddyho berie...“Mauldin i Allison (ktorý sa krátko predtým oženil s Peggy Sue) sa z Nového Mexika vrátili do Texasu – Buddy Holly im dal všetky práva používať názov The Crickets – a pokračovali v nahrávaní. Zato Buddy sa v tom čase rozhodol nasmerovať svoju kariéru do nových hudobných štýlov. Namiesto s The Crickets spolupracoval s orchestrom Dicka Jacobsa. Singel It Doesn’t Matter Anymore/Raining In My Heart, vydaný v januári 1959, sa stal od konca roka 1957 jeho najúspešnejšou nahrávkou, keď dosiahol 13. priečku v USA (v Británii sa posmrtne dostal na 1. miesto).
Na prelome rokov 1958 a 1959 prišlo tiež k zhoršeniu vzťahov medzi Hollym a Pettym. Buddy a jeho žena Pettymu vyčítali, že nepracuje na Hollyho propagácii tak, ako by mal. K dobrým vzťahom určite neprispelo ani to, že podľa jednej z prvých zmlúv hlavným správcom Buddyho konta bol práve Norman Petty, takže kedykoľvek chcel Holly niečo preplatiť, musel kontaktovať Pettyho. A tak 8. januára 1959 prišlo aj k tomu, že Buddy písomne vyzval Pettyho k zrušeniu zmluvy a k prevodu všetkých peňazí na Hollyho osobné konto. Pretože však nebolo všetko tak jednoznačné a všetko taktiež nešlo tak rýchlo, Holly sa ocitol vo finančnej tiesni. Táto skutočnosť ho prinútila podniknúť v mrazivom období v januári 1959 namáhavé trojtýždňové turné po kluboch amerického stredozápadu nazvané „Winter Dance Party“. Jeho manželka Maria chcela ísť s ním, ale bola práve tehotná a nehodlala nič riskovať. Buddy zatiaľ zostavil novú kapelu, ktorá pozostávala z Tommyho Allsupa (gitara), Waylona Jenningsa (basgitara) a Carla Buncha (bicie). „Buddy mi podal elektrickú basgitaru a povedal mi, aby som sa repertoár naučil hrať za štrnásť dní, takže som sa to všetko musel naučiť naspamäť,“vracia sa v spomienkachJennings.
V trmácajúcom sa autobuse, ktorý sa medzi 24. januárom a 15. februárom 1959 pohyboval medzi zamrznutými a nehostinnými mestami amerického stredozápadu (a na ktorý všade túžobne čakali tisícky fanúšikov), bol v rámci spomínaného – avšak amatérsky zorganizovaného – turné okrem J. P. Richardsona alias Big Boppera, Ritchieho Valensa, Frankie Sarda a Diona DiMuccihos The Belmonts aj Buddy Holly, ktorý bol z hviezdneho obsadenia najväčším ťahákom. Dohovorených dvadsaťštyri koncertov bolo dopredu vypredaných(24 zastávok sa však nezdolávalo postupne, od jedného miesta k druhému, ale nepremyslene, krížom-krážom), spomínaní hudobníci prakticky v tých dňoch nepoznali voľno.
To, že v januári a vo februári býva na Stredozápade USA zima, nemohlo nikoho prekvapiť. Mrazivý vzduch má voľnú cestu z kanadskej Arktídy až hodne hlboko na juh, a tak nie sú výnimočné ranné mrazy atakujúce aj mínus dvadsaťpäť stupňov. Keď už si celý ansámbel zvolil akurát tento mrazivý termín, úplne zarážajúcimi sa stali veľmi drsné podmienky, za akých cestoval z miesta na miesto. Mnohočlenný rockový tím, vystupujúci vždy jednu noc v niektorom meste štátov Minnesota, Visconsin a Iowa, jazdil v starých pomalých autobusoch, v ktorých musel tráviť dlhé hodiny – koncertné destinácie boli od seba veľmi ďaleko (napríklad z bodu, odkiaľ štartovalo osudové lietadlo, až do bodu ďalšieho koncertu išiel autobus so zostatkom muzikantov deväť hodín). A pretože sa šetrilo na všetkom, bol autobus vrakom, ktorý mal veľa porúch. Tou najdôležitejšou chybou bolo, že mu „odišlo“ kúrenie. Hudobníkov to nijako neprekvapilo, pretože to bola už šiesta plechová škatuľa na kolesách v priebehu desiatich dní. A všetky mali jednu vec spoločnú: bola v nich pekelná zima, nakoľko kúrenie nefungovalo v žiadnej z nich.
Výsledok bol neuveriteľný. Hráč na bicích Carl Bunch už krátko po začiatku turné skončil s omrzlinami nôh v nemocnici (Holly a Valens sa tak stali jeden druhému bubeníkmi), ďalší muzikanti trpeli chrípkou a prechladnutím. Niektorí si zaobstarali spacie vaky, ale ani to im veľmi nepomáhalo. Jedným z nich bol aj spoluautor slávneho hitu Chantilly Lace (skladba sa v auguste 1958 vyšplhala na šieste miesto celoštátnej hitparády), „Big Bopper“ Richardson. Aj tento obľúbený rozhlasový moderátor a diskdžokej rozhlasovej stanice KTRM v texaskom Beaumonte – skladal však aj piesne a písal texty rôznym interpretom– mal chrípku, horúčky a cítil sa pod psa. (Na toto koncertné turnési v rozhlase zobral dovolenkua teraz spieval len s veľkým sebazaprením.)Vyhliadka na každú ďalšiu mrazivú noc v autobuse pre neho bola zničujúca.
Druhého februára večer prišli do mestečka Clear Lake v Iowe. Pôvodne sa tu vôbec nemali zastavovať, manažér celého turné však využil ponuku miestneho organizátora, a tak namiesto plánovaného voľna čakal hudobníkov ďalší koncert. Napriek problémom dopadol dobre, úmorného cestovania však už bolo priveľa. Do Moorheadu v Minnesote, kde mal byť na druhý deň ďalší koncert, sa preto Buddy Holly rozhodol radšej letieť. Nielenže sa chcel konečne vyspať v teple, ale mal v pláne využiť niekoľko nečakaných hodín na hoteli k tomu, aby si vypral špinavú bielizeň a odniesol oblek do čistiarne. Večer mohol byť spokojný, pretože organizátor mu práve oznámil, že sa mu u miestneho prepravcu Jerryho Dwyera podarilo vybaviť lietadlo. Tomu, samozrejme, nepovedal, koho povezie, aby zbytočne nezvyšoval cenu, a dohodli sa tak na sume 108 dolárov. Problém bol však v tom, že šlo o malé lietadlo, ktoré mohlo na palubu zobrať iba troch pasažierov.
Keď „Big Bopper“ zistil, že Buddy Holly dojednal lietadlo s tromi miestami pre pasažierov, obrátil sa na Waylona Jenningsa, ktorý už mal miesto isté, s prosbou, aby mu ho prenechal. Argumentoval svojím zlým zdravotným stavom a mohutnou postavou, kvôli ktorej boli hodiny v autobuse horšie než muky. A potom vytiahol vec, s ktorou chcel Jenningsovi vynahradiť miesto v lietadle: ponúkol mu svoj nový spací vak. Waylona presvedčil. Keď sa dnes spätne obzrieme za tým, ako sa niektorí dostali do lietadla smrti, vyzerá to skoro príznačne. Vychádzajúca veľká hviezda Ritchie Valens, ktorý zažiaril ako kométa iba pol roka predtým s hitmi Come On, Letʼs Go, baladou Donna (ktorú zložil pre svoju priateľku) a predovšetkým rockʼnʼrollovou úpravou mexickej ľudovej piesne La Bamba, svoje sedadlo smrti vyhral pri losovaní. Bolo to niekedy okolo polnoci, akurát podpisoval autogramy, a uvidel Tommyho Allsupa, ktorý niekomu oznamoval, že poletí lietadlom. Ritchie ho poprosil, aby nechal letieť jeho. Allsupovi sa to veľmi nepáčilo, keď ho však Ritchie otravoval druhý, tretí i štvrtý raz, povolil a dohodli sa, že si o miesto v lietadle hodia mincou. Šťastena sa obrátila na Valensa. Alebo na Allsupa? „To je v mojom živote vôbec po prvýkrát, čo som niečo vyhral,“ povedal Ritchie Valens. Tento spevák, skladateľ, gitarista a priekopník latino-rockʼnʼrollu – teda predchodcu dnes módneho latino-popu– netušil, že si práve podpísal rozsudok smrti. Allsup pritom nebol jediný, komu pomohol osud. Spevák Dion DiMucci – o pár týždňov ho preslávil hit A Teenager In Love a o dva roky neskôr Runaround Sue – mohol letieť, ale rozmyslel si to, pretože nechcel prísť o 36 dolárov, čo bola cena jedného miesta.
Buddy medzitým telefonoval s manželkou. O tom, že do ďalšieho mesta poletí, jej ale nepovedal. Neraz sa mu totiž zverovala so svojimi predtuchami, podľa ktorých ona alebo niekto z jej blízkych zomrie v troskách lietadla. Nechcel jej teda zbytočne pridávať starosti.Mimochodom pocit, že má prísť k niečomu tragickému, prežívala aj manželka Jerryho Allisona, Peggy Sue Gerronová (áno, to je to dievča, na ktorej počesť Buddy napísal neskorší miliónový hit Peggy Sue): „Mala som takú predtuchu asi mesiac predtým, než sa Buddy zabil. Zdalo sa mi o lietadle letiacom v snehovej búrke, ktoré letelo najskôr do nebies a potom sa rozbilo o zem. Ale v tom sne som sa nebála o Buddyho, ale o Jerryho Allisona.“
Keď sa neskôr Buddy dozvedel, že nepoletí s Waylonom a Tommym, bol trochu prekvapený, no nenamietal. Neodpustil si však ironickú poznámku. „No, dúfam, že ten starý autobus niekde zamrzne,“dobiedzal do Jenningsa. Ten sa nedal a na revanš poznamenal: „A ja dúfam, že to staré lietadlo niekde spadne.“Obaja sa zasmiali a rozlúčili s tým, že sa ešte v ten istý deň (bolo 3. februára 1959, jedna hodina po polnoci) stretnú v Moorheade. To, že si pri lúčení zo seba takto uťahovali, prezradila niekdajšia hviezda outlaw country Waylon Jennings (skonal 13. februára 2002) až po dlhých rokoch. Priznal sa aj, že veta, ktorú Buddymu povedal, bola celých 43 rokov jeho čiernou morou a nikdy sa nedokázal zbaviť obrovského pocitu viny.
Na letisku už bolo malé lietadlo Beechcraft Bonanza pripravené. Buddy Holly, Ritchie Valens a J. P. Richardson nastúpili. Počasie bolo zlé, snežilo, fúkal silný nárazový vietor (dosahoval až 40 km/h, v podstate sa rozpútala snehová búrka), no majiteľ leteckej spoločnosti Jerry Dwyer prominentných pasažierov ubezpečoval, že sa nič nemôže stať. Tvrdil, že pilot Roger Peterson má síce iba 21 rokov, no lieta už štyri roky. Peterson, ktorý mal v ten deň službu, vôbec pritom neočakával, že by mal v takom nečase letieť. Ešte horšie bolo, že bol neskúsený a nevedel lietať podľa prístrojov. Zatiaľ lietal iba cez deň. Lenže teraz, 3. februára 1959, mal letieť v noci a za zlej viditeľnosti.
Stroj s rockʼnʼrollovými ikonami sa odlepil od zeme. Do cieľa svojej cesty však v plánovanom čase nedorazil a všetky pokusy o jeho kontaktovanie zlyhali. Už päť minút po štarte šéf Dwyer Flying Service zaregistroval, že obrysové svetlá lietadla až nebezpečne klesli k zemi. Najprv si myslel, že ide o optický klam, pretože zakrivenie horizontu splývalo s terénom. Dohovorené potvrdenie o vzlietnutí však stále neprichádzalo, a keď do pol štvrtej ráno v Moorheade nikto nepristál, rozhodol sa Dwyer rozbehnúť pátranie. O pol desiatej ráno vyštartoval po vytýčenej trase strateného lietadla a už po ôsmich kilometroch severozápadne od letiska zočil v kukuričnom poli jeho vrak. Telá Buddy Hollyho a Ritchieho Valensa ležali asi päť metrov od vraku, Richardsona náraz odhodil asi o dvanásť metrov ďalej – dva mesiace po tragédii priviedla manželka „Big Boppera“ na svet potomka. Bol to syn, po ktorom tak túžil a ktorého sa nedočkal. Pilot zostal zakliesnený v troskách. Všetci utrpeli niekoľkonásobné zlomeniny a vnútorné krvácanie.
Ako neskôr skonštatovali vyšetrovatelia, lietadlo na zem narazilo rýchlosťou asi 270 km/h a zastavilo sa až o drôtený plot obopínajúci pole. Nenašli nič, čo by svedčilo o poruche prístrojov alebo motora, naopak, ten v okamihu nárazu bežal naplno. Čo teda bolo príčinou tragédie? Záver komisieznel – kombinácia zlých poveternostných podmienok a chyby pilota. Prvú urobil Roger Peterson už na letisku, keď sa v zlom počasí rozhodol letieť, druhú, keď si nevšímal údaje na prístrojoch a spoliehal sa len na to, čo videl pred sebou. Neodhadol správne výšku (vyšetrovanie ukázalo, že pravdepodobne nevedel, ako funguje umelý horizont, teda, laicky povedané, prístroj ukazujúci, či letún stúpa alebo klesá. Zatiaľ čo prístroj ukazoval, že lietadlo klesá, pilot si myslel, že mu ukazuje, že naberá výšku) a lietadlo v plnej rýchlosti narazilo na zem. Turné však aj napriek tragédii pokračovalo podľa plánu, zdecimovaný súbor v Moorheade doplnili miestny spevák Bobby Vee so štýlom blízkym Buddy Hollymu, Jimmy Clanton a Frankie Avalon.
Na Hollyho pohrebe v baptistickom kostole Tabernacle v Lubbocku sa 7. februára 1959 zúčastnilo vyše tisíc ľudí. Čestnú stráž držali Montgomery, Allison, Mauldin, Sullivan, Curtis a Phil Everly z dua Everly Brothers. Smútočný obrad mal na starosti rovnaký človek, ktorý Hollyho a Santiagovú pred 172 dňami sobášil. Buddyho manželka bola v dobe nešťastia tehotná a deň po tom, čo sa dozvedela strašnú správu o smrti manžela, kvôli psychickej traume – nervovo sa zrútila – potratila (bola v druhom mesiaci tehotenstva). Správa o jeho skone bola pre ňu taká zdrvujúca, že sa nemohla zúčastniť ani na jeho pohrebe. Ani neskôr sa nedokázala vyrovnať s tým, čo sa Buddymu stalo, a nikdy vraj dokonca nenabrala odvahu, aby navštívila miesto jeho posledného odpočinku. Tým sa pre Buddy Hollyho stal cintorín v Lubbock City.
Výpočet hudobníkov, ktorí zahynuli pri leteckom nešťastí, sa však touto tragédiou bohužiaľ neskončil. Za všetkých spomeňme soulového speváka Otisa Reddinga (kritik John Landau o ňom napísal „Otis Redding je rockʼnʼroll“), ktorý zomrel v decembri 1967 ako dvadsaťšesťročný; rockového speváka, gitaristu a herca Rickyho Nelsona, ktorý na Silvestra 1985 skonal ako štyridsaťpäťročný a v neposlednom rade bluesového gitaristu Stephena „Stevie“ Ray Vaughana, ktorý svoju životnú púť ukončil koncom augusta 1990 pri páde vrtuľníka.
Počas svojho života vydal Buddy Holly iba tri albumy, no mal nahratých toľko piesní, že vydavateľstvo Coral Records z nich dokázalo ešte desať rokov po jeho smrti vydávať nové albumy a single, ktoré mali rôznu technickú kvalitu. Niektoré mali štúdiovú úroveň, niektoré boli skôr domácimi nahrávkami. Tie najjednoduchšie Hollyho hudobné ukážky boli do kvality komerčných diel upravované dodatočným pridaním hudobného sprievodu štúdiových hudobníkov. Najlepšie z nich boli často považované za jeho posmrtné single. Sám Holly v závere svojej krátkej umeleckej i životnej dráhy presídlil do Greenwich Village v meste New York, centra mladých folkových spevákov, a nahral tu akustické nahrávky, ktoré sa od jeho skoršej produkcie veľmi líšia. Vraj chcel taktiež uskutočniť akúsi fúziu rockʼnʼrollových a soulových hudobníkov. Uvažoval o nahrávaní s Rayom Charlesom a kráľovnou gospelu Mahaliou Jacksonovou. Rovnako sa zapísal do Strasbergovho štúdia a dúfal, že sa stane hercom. Nič z toho sa mu bohužiaľ nesplnilo.
Dodajme, že v rebríčku 100 najlepších interpretov všetkých čias amerického hudobného časopisu Rolling Stone sa Buddy Holly umiestnil na 13. priečke (v zozname 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý v novembri 2003 uverejnil ten istý časopis, má Holly dva). V roku 1986 bol uvedený do Rock’n’roll Hall of Fame a v roku 2009 do Rockabilly Hall of Fame.
ANDI RAY HAVERDA