KONVERGENCIE MAJÚ 20 * Rozhovor s Jozefom Luptákom (1. časť)

jozef_luptak

 

Festival Konvergencie je dnes nielen inštitúcia, ale aj špecifický slovenský úkaz. Akýsi „Jaro Filip“ medzi festivalmi vážnej hudby. Spontánny úlet do najvyšších úrovní hudobnej kultúry pre všetkých zúčastnených. Čarovné spájania rôznych silných fenoménov, ktoré sú práve v rozpuku a k dispozícii. Ľahko pominuteľná vzácnosť, aká nám tu, našťastie, sem-tam, vďaka tajomnej konvergencii, spontánne vyraší a zažiari. Také boli napríklad Bratislavské jazzové dni v 80. rokoch, či v literatúre Marenčinove Revue svetovej literatúry v druhej polovici 60. rokov, alebo stále je Kaščákova Pohoda. A potom príde zánik. Preto, aby vydržali čo najdlhšie, ich treba chrániť. Ale na pohľad krehký festival Konvergencie akoby ignoroval zákony pominuteľnosti, alebo bol obzvlášť dobre chránený. Status výdatnej kultúrnej pastvy pre pokročilých vyznávačov si udržuje v stúpajúcej tendencii už po dve dekády. Ako som písal vo svojich recenziách, je to festival nasýtený slobodou, bratstvom a rovnosťou v hudbe. Je osobný, komorný. Vládne tu omamná človečina, radosť z hrania, citlivá dramaturgia plná farieb a spájania žánrov. Znalci vedia, že výnimočnosť a čaro festivalu sú ukryté najmä v mimoriadnej osobnosti Jozefa Luptáka – zakladateľa a riaditeľa festivalu. Rozhovor s ním sa uskutočnil pri príležitosti 20. ročníka, ktorý práve prebieha.

 

Ako sa zakladá taký festival? 

Festival začal už v roku 1998 ako séria menších podujatí, komorných koncertov a workshopov. No až od roku 2000 začal mať vlastný formát aj pravidelný dátum -  začiatok septembra. Začínali sme s kamarátmi a dvomi zahraničnými hostkami, huslistkou Gabrielou Demeterovou z Prahy a spolužiačkou z kurzov v zahraničí, výbornou klaviristkou Renou Sharon z Kanady a samozrejme so Škutovcami. Dopadlo to veľmi dobre. Prečo to všetko vzniklo? V roku 1997 som sa vrátil zo štúdií v Londýne a predtým v Kanade, a usadil sa opäť v Bratislave. Mal som tu snúbenicu, vzali sme sa a po dlhšej dobe cestovania a štúdiách v zahraničí sme tu začali žiť.

 

No to ste sa ale vrátili do krutej doby, vrcholil tu mečiarizmus...

Totálny! To bolo naozaj veľmi depresívne. Najmä, keď predchádzajúci rok strávený v Londýne bol taký výnimočný. Býval som u svojho profesora Roberta Cohena (poz. red.: slávny anglický violončelista pôsobiaci na legendárnej londýnskej Royal Academy of Music), zavŕšil štúdiá interpretačného umenia na Royal Academy of Music a mal som možnosť zostať v Londýne. Ale už sa nám s mojou manželkou Katkou zdalo, že sme pridlho jeden bez druhého a mal som tiež pocit, že je čas začať s niečím vlastným. No ale ten ponávratový dotyk so slovenskou realitou, uvedomenie si, že človek prichádza z otvoreného sveta do zatvorenej krajiny, kde nikto nevie, ako sa bude vyvíjať , to bolo naozaj ťažké. Šťastím boli voľby v roku 1998, ktoré pomery dosť uvoľnili aj v oblasti umenia. 

 

Boli vôbec vtedy na Slovensku nejaké podobné nezávislé festivalové iniciatívy v hudbe?

Dovtedy nie, existovali len štátne festivaly. Začalo to až s Pohodou v deväťdesiatom siedmom. To bolo také prvé svetlo v tmách. Koncerty po Slovensku sa robili väčšinou v hrozných kultúrnych domoch po komunistoch, kreativita bola minimálna a záujem ľudí strašne nízky. Stávalo sa, že nám na koncerty prišlo 8 – 10 ľudí. Nevidel som v tom zmysel. Navyše u nás existuje fenomén, že keď prídete z veľkého rybníka do malého, stratíte z nejakého dôvodu dôveru ľudí, ktorí vám ju predtým prejavovali. Napríklad, môj pedagóg z VŠMU, profesor Jozef Podhoranský, ma po absolvovaní štúdia na VŠMU chcel za odborného asistenta, ale keď som sa vrátil z Londýna a prišiel sa ho na to opýtať, povedal, že už zobral dvoch iných, takže najskôr až po jeho smrti. To bola skutočne studená sprcha! Pýtal som sa, čo tu vlastne budem robiť?  No, bol to čas aj istej sebaľútosti. Ale moja manželka – architektka, ktorá je veľmi tvorivá, povedala, že je čas, aby som sám niečo vytvoril. Tak som začal s organizovaním, ale nevedel celkom, ako na to. Hľadali sme nejakú podporu, niečo sa darilo, niečo nie. Premýšľal som o základných veciach, ako festival nazvať, kto som, čo vlastne chcem, k čomu mám blízko a čo sa vo mne stretáva. Je tu klasická hudba, ktorú milujem, ale zároveň som mal blízko aj k iným žánrom, bigbítu, rockovej hudbe, improvizácii, vyrastal som na Mariánovej hudbe (poz. red.: Marián Varga). Cítil som intenzívnu potrebu prispieť k tomu, aby naša spoločnosť bola otvorenejšia vonkajšiemu svetu, spájať svety, ktoré sú od seba zdanlivo oddelené. A nielen v komunikácii medzi interpretmi, ale aj medzi druhmi a štýlmi umenia. Chcel som vytvoriť priestor, ktorý by bol niečím špecifický. V Čechách aj na Slovensku ešte pred komunizmom, a v maličkých ostrovoch aj počas komunizmu, fungovalo domáce muzicírovanie komornej hudby. Či už u Hansiho Albrechta alebo u Rajterovcov. Z tejto tradície dýchala taká tá zdravá a čistá úcta k interpretačnému remeslu. Mal som šťastie, že som to s týmito skvelými ľuďmi mohol ešte zažiť.

 

Niesli pochodeň...

Áno, presne tak! A preniesť z nej iskru do nášho festivalu bola moja veľká túžba. Hľadal som cesty, ako toto všetko dať dohromady. A výsledkom tohto hľadania je aj názov Konvergencie, prepájanie histórie a súčasnosti, slovenských a zahraničných interpretov, žánrov a štýlov, vytváranie priestoru aj pre iné umenia. Súčasťou festivalu boli vždy aj výstava, divadlo, film, no najdôležitejšou bola a vždy aj zostane hudba.

 

jozef_luptak_konvergencie

 

Poďme späť k vzniku festivalu...

Robiť v tom čase na Slovensku  nezávislý festival klasickej komornej hudby sa zdalo byť úplne nemožné, utópia. Nebola tu tradícia. Ono to v tom komunizme nebolo úplne čiernobiele, klasická hudba bola podporovaná, no bola to pre ňu zároveň aj medvedia služba. Klasika sa totiž stala akýmsi „papalášskym umením“. Keď bol človek ticho a neprotestoval, alebo robil všetko tak, ako mal prikázané, tak, samozrejme, mohol získať priestor na prezentáciu. Ale ak mal iný názor, vtedy to pocítil. Aj z tejto minulosti sa domáca scéna klasickej hudby potrebovala po revolúcii vykúpiť. Bohužiaľ, štátnym inštitúciám, ktoré sa venujú klasickej hudbe, sa to doteraz celkom nepodarilo. Ostalo tam stále dosť ľudí, ktorí tam boli aj za komunizmu. To je vážna vec, pretože myslenie ostalo staré.

 

Neutešenosť tejto situácie som z mojej perspektívy zaznamenal veľakrát, ale napriek tomu som mal pocit, že Maďariča ste mali radi...

V istom zmysle áno. Myslím si, že sa pre hudobníkov i pre umelcov vo všeobecnosti snažil urobiť, čo vedel. Ale nemožno ignorovať fakt, že bol hlavným ideológom Smeru, bohužiaľ. No rozumel umeniu, je to vzdelaný absolvent VŠMU, scenárista, dramaturg. 

 

Ale teraz, za Laššákovej to je nepomerne horšie, priam až katastrofické, či nie?

No tak to sa už ani nedá nazvať kultúrou, čo sa teraz deje.

 

Kto bol hlavným donorom v začiatkoch, Ministerstvo kultúry?

V  čase začiatkov sme grant z ministerstva nemali. Pomohlo Hudobné centrum, poskytlo nám malú podporu. Čiastočne nás podporili aj zahraničné inštitúty: Český inštitút, Kanadská ambasáda pomohla s cestovnými nákladmi a ubytovaním pre zahraničných umelcov. Nadácia otvorenej spoločnosti nám v prvých dvoch rokoch tiež prispela. Ale všetko to bolo skôr symbolické. Z toho by sa prvý ročník urobiť nedal, hľadali sme preto aj súkromných sponzorov. Pomohli priatelia, každý skromný príspevok sa cenil. Na ďalší rok bolo financií našťastie viac a mohli sme urobiť dvojnásobný počet koncertov. Rozbehlo sa to tak dobre, že sme získali grant z Ministerstva kultúry i z fondu Pro Slovakia.

 

Nebol za tým Agnes Snopko? (pozn. prvý porevolučný minister kultúry, člen VPN a veľký Havlovec)

Áno, ale on už tam vtedy nepôsobil, no bol to on, kto rozbehol tieto veci. Aj grant z Pro Slovakie bol veľmi skromný, ale našli sme súkromného donora, ktorý nám pomohol rozbehnúť prvé dva roky tak, že sme nakoniec nezostali v mínuse. Ceny lístkov boli úplne symbolické, nedalo sa z nich uhradiť prakticky nič. S tým bojujeme dodnes. Začiatky boli vzrušujúce, no bolo v nich aj veľa neistoty. 

 

Viete, ja ten váš festival mám veľmi rád, ten jeho formát, akusticky príjemné priestory, odstránili ste bariéru medzi divákmi a hudobníkmi, v design factory sa môžu doslova navzájom dotýkať. Ako povedal môj kamarát audiofil, sediac 1,5 metra od Milana Paľu: vôbec som netušil, že husle môžu mať až taký krásny zvuk a že huslista až tak veľmi funí...

(Smiech) Tak Milan Paľa je extrémne hlučný, to je fakt. Teším sa, že to hovoríte, to je presne zámer, prepájanie, konvergencie. Vo svete klasickej hudby sú hudobníci od publika oddelení a na odstránenie tohto je design factory úplne fantastické. Aj Klarisky sú fajn, ale v Rozhlase je to ťažšie. No nie je tu teraz iná podobne veľká sála, kde by sme si mohli dovoliť premiešať hudobníkov s publikom ako v design factory. Hudobník potrebuje publikum a publikum hudobníka. Pre všetkých zúčastnených je dôležité, aby sa stali počas koncertu akoby jedným organizmom, v design factory toto prepojenie vzniká.

 

Poznám ten pocit, a vidím, ako to vtedy všetkých zúčastnených výrazne viac baví...

No jasné! Toto je jedna z tých vecí, ktorá ma na tom baví od začiatku a ktorá ma drží pri Konvergenciách, dosahovať tento efekt. 

 

Koľko ľudí je vašom tíme?

Osem. Zatiaľ je to stále projektový tím, a aj keď sa stretávame celoročne, sú platení od projektu k projektu. Teraz od septembra ideme po prvýkrát vyskúšať zobrať dvoch zamestnancov na čiastočný úväzok, dramaturga a manažérku. Mojím snom je mať aspoň dvoch stálych zamestnancov na plný úväzok. Z festivalu sa za tie roky stala inštitúcia, už máme program aj na február a máme predjednané zmluvy na rok 2021. A to si už vyžaduje cieľavedomú systematickú prácu. 

 

RADO TIHLÁRIK
Foto: Rudo Baranovič

Druhá časť rozhovoru už zanedlho v časopise Nový Populár 3/2019