… sakra, miláčku, jak nebýt, nebýt depresivní...
Folk je fajn. Až na ten nešťastný sklon skĺznuť občas z nehranej úprimnosti a civilnosti k poetickej banalite a „pravdiarstvu“. A z každej piesne musí zreteľne vyčnievať „mesič“! Nevyhol sa tomu ani album Louvre (2018) vsetínskeho tria Žamboši. Napríklad hojne opakovaným refrénom ústrednej piesne Louvre „Láska je Gaugééén...“ až po „... Pravda je Góóya...“ som sa cítil už po druhom náčuve tak trochu stalkovaný. Alebo: „...váhám, zda přeci nedal jsem si tu nesplnitelný úkol zjistit, jakými že to nástroji to má pravda a láska vyhrát, když kardiochirurg učí se střílet a k násilí nemá výhrad...“ (Sílu), či: „...dovoláš se klidně z pólu na pól, jenže žádný operátor nespojí tě s tím, kdo s tebou nechce mluvit...“ (Poustevníci) . Album Louvre bol nominovaný na výročnú českú hudobnú cenu Anděl v kategórii Folk, takže prísnosť je namieste.
(edit: Album Louvre získal žánrovú cenu aj za rok 2018 a bol prehlásený tiež Albumom roka 2018 v ankete rádia Proglas)
Folkové trio Žamboši pôsobí v Česku už pár rokov a celkom neznáme nie je ani na Slovensku. Z doposiaľ vydaných troch albumov dostali vo svojej kategórii Anděla dva z nich. A Jan Žamboch, autor všetkých 13 piesní na bezmála hodinovom albume Louvre– s výnimkou piesne Verdun o manželských zákopových vojnách v kuchyni i spálni (...lásko, lásko, tak už střílej!...), ktorý napísala ako svoj debut jeho žena Stanislava – vydal i pozoruhodný sólový album Wolf Lost In The Poem. Louvre si Žamboši vydali vo vlastnom náklade. Hudobne si na ňom dali veľmi záležať. Na konečnom výsledku sa podieľalo viacero hosťujúcich skvelých muzikantov. Gitarista Petr Uvíra z opavskej kapely Ladě či Norbi Kovács, napríklad. Bicie dokonca, trochu kuriózne, úplne komplet odbúchal namiesto kmeňového svojrázneho Jiřího Nedavašku Marcel Gabriel (Mňága a Žďorp), v ktorého zlínskom Studiu V sa nahrávali základy. Nedavaška sa vyjadril, že bubnovanie v štúdiu je pre neho rovnako neosobné ako sledovanie porna.
Náladou je album Louvre nabitý vypätými emóciami, úzkosťou až zúfalstvom, naliehavosťou, skepsou i hľadaním nádeje ( „… severák v lidech se zvedá... přemoci strach a tu sílu poslat dál...“ (Sílu). Až na jedinú trochu odľahčenú, hravú pieseň Dym, zaspievanú Stanislavou Žambochovou („...někdo ve mě oheň rozdělal... někdo si ohniště vymetá básněmi...“), sú Žambochove piesne miestami doslova až smrteľne vážne (Osijek, Málem bych zapomněl). Podobnou náladou sú nasiaknuté i ďalšie albumy českých pesničkárov, ktoré som tu nedávno recenzoval. Napríklad Neboj (Indies Scope 2017) od Jakuba Čermáka alias Czermaqua či Ryby, raci (Indies Scope 2018) od Mirka Kemela. Náladou, ktorú zhrnuje Čermákov povzdych: ˇ“chtělo by se sběhnout, jenže není kam...“ Pozoruhodné. V krajine, kde miera slobody a životná úroveň sú (zatiaľ) na výške, akú posledné dve generácie nikdy nezažili. Nálada, ktorej ale slovenské publikum iste veľmi dobre porozumie. I v ňom živo rezonuje Žambochovo: „... poustevníci v moderním věku, dál ke člověku, moderně snící - poustevníci (Poustevník) či: „... naděje, nadějě, naděje, naděje, kdepak jsi?!“ (O dunách).
Ja osobne som si z Louvru najviac obľúbil baladu V šeravých pěšinách o zabitom adjunktovi, ktorý chodil horárovi za ženou a má nad Vsetínom pamätníček.
Na obale cédečka Louvre je, už tradične, akvarel od kolegu speváka Františka Segrada.
***1/2
GACO NOVOMESSKÝ